FOTO - ARCHÍV
Že žiarovku vymyslel Edison (aj keď to nie je tak celkom pravda), vie každý. Ak by sme sa opýtali na vynálezcu elektrickej oblúkovej lampy, bolo by to horšie. Pritom práve "oblúkovka" bola prvým viac-menej úspešným pokusom využiť na svietenie elektrinu. Aj keď pri jej vzniku stáli viacerí múdri ľudia, až ruský vynálezca žijúci vo Francúzsku Pavol Nikolajevič Jabločkov z nej urobil praktickú vec. Patent na oblúkovú lampu získal pred 130 rokmi, v marci 1876.
Verejnosť videla vynález o dva roky neskôr, na parížskej Svetovej výstave. Ruské svetlo, ako sa mu vtedy hovorilo, vyžaroval elektrický oblúk horiaci medzi dvoma elektródami. Jabločkov vyriešil novým spôsobom najmä polohu uhlíkov, medzi ktorými elektrina preskakovala a ktoré boli predtým kameňom úrazu (ako horeli, bolo ich treba zložito približovať k sebe).
Vraj mu riešenie napadlo po tom, čo v parížskej kaviarni náhodou položil vedľa seba dve ceruzky a došlo mu, že práve takto - napevno vedľa seba, nie proti sebe - by mali byť umiestnené dve elektródy, aby sa nemuseli pri horení neustále posúvať. Nevieme, či je táto legenda pravdivá, zodpovedá však inej dávnej legende, že všetky geniálne myšlienky sú vlastne veľmi jednoduché.
Ruské svetlo svietilo necelú hodinu a potom sa uhlíky vypálili. Napriek tomu vtedy Rus dosiahol niečo ako svetový rekord v dĺžke svietenia elektrinou. A svoj vynález zdokonalil konštrukciou typu "štyri v jednej", ako by sme povedali dnes: v lampe sa postupne zapínali štyri sviečky po tom, čo vyhorela tá predchádzajúca.
V Paríži na skúšku osvetlili jednu ulicu starými plynovými lampami a druhú ruským svetlom. O víťazovi svojrázneho sveteľného zápasu nebolo pochýb. Ľudia vraj v ten deň nešli do opery, ale pozerali sa na čarovné svetlá vychádzajúce z oblúkových lámp.
Ich vynálezca, ktorý oslňoval aj svojím výzorom (mal hustú čiernu bradu a meral takmer dva metre) dostal niekoľko ponúk na výrobu nielen od francúzskych firiem, ale aj z Nemecka či USA. Nakoniec sa uspokojil s miestom vedúceho technického oddelenia veľkej francúzskej spoločnosti, ktorá jeho patent kúpila, a pokračoval v zdokonaľovaní svojho vynálezu. Ten sa rýchlo rozšíril po celom Paríži a odtiaľ až na dvor perzského šacha. Spisovateľ Turgenev písal z hlavného mesta Európy svojmu bratovi do Ruska: "Náš rodák Jabločkov vymyslel v osvetlení niečo nové."
Nepraktický Rus však mal zo zisku iba málo a okrem toho ho predbehol Čech František Křižík. Jabločkov osobne udelil svojmu niekdajšiemu obdivovateľovi zlatú medailu za zdokonalenú oblúkovku na parížskej výstave v roku 1881. Tá istá spoločnosť, ktorá vlastnila aj Jabločkovov patent, odkúpila Križíkovo "plzenské svetlo" s právom vyrábať a šíriť ho po celej západnej pologuli.
Jabločkov sa vrátil do Ruska a v Petrohrade založil konečne vlastnú firmu, ktorá začala dodávať osvetlenie do závodov a verejných budov. Petrohrad však mal do Paríža ďaleko a veci sa hýbali iba pomaly. A v tom čase už začínal vo svete oprávnene víťaziť Edison, pretože jeho žiarovka bola oveľa účinnejšia a dokázala svietiť stovky hodín. Jabločkov pokračoval vo výrobe aj vo vymýšľaní, lebo stále mal veľa nových a zaujímavých elektrotechnických nápadov. Bolo však čoraz jasnejšie, že svojich päť minút slávy (presnejšie, bolo to päť rokov) už má za sebou.
Zomrel chudobný v svojom rodisku v Saratove v marci 1894 na infarkt. Mal 47 rokov. Jeho posledné slová vraj boli: "Vonku to bolo ťažké, ale ani tu to nebo ľahké."
Autor: MICHAL AČ
