FOTO - ARCHÍV
Súčasníci o ňom hovorili ako o orlovi vychovávanom v kurníku. Nemal ani tri roky, keď ho odlúčili od otca, krátko nato sa musel rozlúčiť aj s matkou. Matku potom stretával zriedkakedy, otca už neuvidel nikdy. Jeho učitelia robili všetko preto, aby naňho zabudol, alebo ho aspoň znenávidel. Chceli za každú cenu zabrániť, aby sa vydal v jeho stopách. Syn dobyvateľa Napoleona Bonaparta, prezývaný Orlík, sa narodil 20. marca 1811, pred 195 rokmi.
Napoleon Francois Joseph Charles Bonaparte, kráľ rímsky, ako znelo jeho celé meno a titul získaný po narodení, bol synom francúzskeho cisára Napoleona I. a habsburskej princeznej Márie Lujzy. Narodil sa v čase, keď bola moc jeho otca na vrchole a Napoleonovi zdanlivo chýbal iba dedič, ktorý by jeho moc v budúcnosti prevzal.
Príchod dlho očakávaného legitímneho potomka cisár privítal s nadšením. Čoskoro sa však vydal na osudnú výpravu do Ruska, ktorá znamenala začiatok jeho konca.
Syna Napoleon videl posledný raz v januári v roku 1814. Do Francúzska už vtedy postupovali armády protinapoleonovskej koalície a cisár sa zúfalo snažil zachrániť si moc. Neuspel a európske veľmoci neprijali ani jeho návrh, že by sa trónu vzdal v prospech syna. Toho dokonca v júni 1815 vyhlásili za francúzskeho cisára pod menom Napoleon II., jeho "panovanie" však trvalo iba 15 dní.
Napoleon I. skončil vo vyhnanstve a Mária Lujza sa so synom vrátila do Viedne.
Podľa dohody veľmocí jej vykázali miesto v talianskej Parme. Maličkého syna však musela nechať vo Viedni. Habsburský dvor chcel mať syna svojho úhlavného nepriateľa pod kontrolou a vychovať z neho pravého Habsburga a Nemca. Z Francoisa sa musel stať Franz.
Pre bývalého rímskeho kráľa vytvorili nový titul vojvoda zo Zákup (podľa mesta v Čechách) a zo všetkých síl sa snažili obrátiť proti otcovi. Nútili ho hovoriť po nemecky, prepustili dovtedajších francúzskych vychovávateľov, z jeho okolia sa snažili odstránili všetky spomienky na predchádzajúci život vrátane hračiek a kníh.
Svojrázna výchova dosiahla presne opačný výsledok. Dieťa si začalo svojho otca idealizovať. Strážil si posledné relikvie, ktoré mu po ňom zostali, a usedavo plakal, keď mu v roku 1821 priniesli správu, že na vzdialenom ostrove svätej Heleny zomrel. Ako mladý muž nadšene študoval otcove slávne bitky a stále dúfal, že by sa mohol vrátiť do Francúzska.
Až na politicky motivované obmedzenia sa vo Viedni k chlapcovi ako k členovi vládnuceho rodu správali slušne a dostal kvalitné vzdelanie. Cisár František I. si svojho vnuka úprimne obľúbil a nebol sám.
Franz výzor nezdedil po územčistom otcovi, ale po matke, považovanej v tom čase za krásavicu. Inteligentný, svetlovlasý a modrooký opustený chlapček a neskôr osamelý štíhly vysoký mladík okúzlil nielen dvorné dámy. Vzbudzoval oprávnený súcit a tešil sa trvalému záujmu mnohých umelcov a významných osobností svojej doby vrátane tých, ktorí proti jeho otcovi bojovali, zároveň ich však fascinoval. Jeho pôvod, vďaka ktorému získal prezývku Orlík, a smutný osud sa výborne hodili do ovzdušia obdobia túžiaceho po romantických hrdinoch.
Ako Orlík vyrastal, trpel stále viac obmedzeniami, ktoré ho zväzovali. Proti zlatej klietke, v ktorej žil, sa búril tým, že sa vrhal do všetkých pôžitkov, ktoré mu svet ponúkal. Veľa pil, zabával sa, pretancoval celé noci, využíval náklonnosť žien a poľoval v okolí Viedne (ďaleko od hlavného mesta ho nepúšťali). Vôbec sa nestaral o svoje zdravie. V roku 1832 ochorel na zápal pľúc alebo tuberkulózu a v júli v tom roku zomrel vo veku 21 rokov. Pochovali ho v známej kapucínskej krypte medzi ostatnými členmi habsburského rodu.
V roku 1940 pozostatky Orlíka, paradoxne ako prejav dobrej vôle Adolfa Hitlera, previezli do Paríža a uložili ho vedľa jeho otca.
Po jeho smrti mnohí obviňovali viedenský dvor, že Orlíka umoril na smrť, tvrdilo sa dokonca, že ho zámerne viedli k životnému štýlu, ktorý mu privodil skorý koniec. Tomu však nič nenasvedčuje. Cisár František smrť vnuka úprimne oplakal. Iná vec je, že si po nej mnohí rovnako úprimne oddýchli. Pokiaľ žil, videli v ňom stále ohrozenie ustálených mocenských pomerov v Európe.
Rod Bonapartovcov sa nakoniec na francúzsky trón ešte raz vrátil. Cisárom sa však stal až Napoleonov synovec Ľudovít. Pri korunovácii prijal s ohľadom na svojho nešťastného bratranca meno Napoleon III.
