Chaldún, Ibn

Ibn Chaldún sa už v 14. storočí zaoberal vzťahmi medzi ľuďmi púšte a ľuďmi mesta, hovoril o generačných rozdieloch aj o tom, že zneužívanie moci a korupcia likvidujú štáty a celé civilizácie. Preto ho považujú za otca sociológie. Sám sa pritom podieľal na mocenských hrách, intrigách a nie vždy bol lojálny k tým, čo ho živili. Párkrát si posedel v žalári. Pokladá sa za jedného z najväčších arabských mysliteľov, hoci podľa najnovších výskumov len predstieral, že bol Arabom, aby získal spoločenskú prestíž. Hovorí sa, že bol beduínom. Ich výskumu venoval veľkú časť svojho života. Jeho životopis obsahuje veľa nebezpečných príbehov z vtedy neprebádaných častí Orientu. Nikto však nevie, koľko z nich sa skutočne stalo. Muž, ktorý precestoval viac ako mnohí ľudia 21. storočia, zomrel pred 600 rokmi.

Už jeho predkovia boli veľkí cestovatelia. Vo svojej autobiografii napísal, že jeho rodina pochádza z Jemenu a vraj tam žila v čase, keď do Jemenu prišiel aj prorok Mohamed. Jeho predchodcovia žili v Andalúzii a Granade a potom sa presunuli do bezpečnejšieho Tuniska. Tam jeho otec aj starý otec zastávali rozličné úrady a tam sa v roku 1332 narodil.

Na úradnícku dráhu pripravovali aj ibn Chaldúna. Dostal najlepšie možné vzdelanie a bolo zrejmé, že talentovaného študenta čaká úspešná kariéra. Musel sa len naučiť, ako zvládať ustavičné premeny nestabilnej severnej Afriky. Ďalšie roky ukázali, že aj politicky mimoriadne bystrý ibn Chaldún občas prestrelil a jeho dvojité hry sa obrátili proti nemu.

Afrika nebola len politicky nebezpečná. Keď mal 17 rokov zachvátil krajinu smrtiaci mor. Ibn Chaldún stratil rodičov. O to viac sa vrhol na politiku. Mal iba 19, keď ho povolali do úradu. Za to vďačil moru. Pri epidémii zomrelo veľa zaslúžilých byrokratov a tak vládca Tunisu ibn Tafrakin z ibn Chaldúna urobil strážcu pečate a svojho tajomníka.

Ibn Chaldúnovi diktoval všetky listy, a tak mal politicky neskúsený mladík informácie z prvej ruky. Vo svojej autobiografii napísal, že spoznal slabosti mocných a bol sklamaný nízkosťou ich intríg. Cítil tiež, že Tafrakinova vláda dlho nevydrží. Keď jeho chlebodarca padol, ušiel do Maroka.

Usadil sa vo Feze, čo bolo sídlo vtedajšej arabskej vzdelanosti. Dal sa do služieb tamojšieho sultána a dotiahol to na funkciu pisateľa sultánových rečí. Jeho sklony k intrigánstvu ho však premohli a začal proti sultánovi kuť pikle. Ten mu na to prišiel a z 25-ročného protežanta sa stal väzeň.

Keď sa dostal z väzenia, rozhodol sa Afriku opustiť. Do služieb ho povolal ďalší vládca, sultán Granady. Poveril ho mimoriadne delikátnou úlohou: vyjednávať s kastílskym kráľom Pedrom. Pedro si ibn Chaldúna obľúbil a ponúkol mu miesto na svojom dvore aj vrátenie rodinného majetku.

To sa ibn Chaldúnovi stalo neraz. Vyjednával spôsobom, ktorý mu priniesol skôr ocenenie druhej strany, nie tej, čo ho rokovaniami poverila. Tentoraz však na vábenie nepriateľa nereagoval. V Granade napísal množstvo básní, ekonomických statí a začal pripravovať spis svojho života: Mukadima. Jeho kritický pohľad na históriu Arabov sa označuje za prvé dielo modernej sociológie.

Keď sa aj na dvore granadského sultána zaplietol do pochybných hier, znovu sa balil. Tentokrát dostal ponuku z Alžírska, kde sa stal vrchným vyberačom daní. Musel cestovať aj k Berberom a napísal o ich živote a histórii niekoľko štúdií. Predpovedal aj to, že len veľmi ťažko zmenia tradičný spôsob života, čo sa aj potvrdilo. Berberi kočujú dodnes. Berberi ho zobrali do zajatia, v ktorom strávil tri roky. Využil ich na písanie Mukadimy.

Napokon sa usadil v Egypte. Jeho púť do Mekky, ktorú si dlho plánoval, sa skončila veľkým nešťastím. V búrke sa potopila loď, ktorá viezla jeho rodinu aj majetok. Prišiel o všetko. Čoraz viac času trávil v madrasách.

Ako starý muž sa však dal na posledné dobrodružstvo. Keď v roku 1401 mongolský vládca Timur obsadil Damask, zúčastnil sa arabského ťaženia proti nemu. Keď to vyzeralo beznádejne, poslali ibn Chladúna vyjednávať. Ten sa dal s Timurom do reči a odovzdal mu podrobnú správu o situácii v severnej Afrike. Aby znovu nebol podozrievaný z nelojálnosti odovzdal po návrate Arabom všetky informácie, čo získal od Timura.

Potom sa skutočne venoval len štúdiu. Zostal v Egypte, ktorý si zamiloval, a tam aj zomrel. Pochovali ho v Káhire.

V utorok - Napoleon II.