Cár Alexander II.

Je nositeľom jednej z najkrajších prezývok, aká sa kedy vysokému štátnikovi ušla. Zamatový diktátor. Väčšina ľudí si ho pamätá skôr ako obeť jedného z najslávnejších atentátov a Rusa, ktorý Američanom predal Aljašku a zrušil nevoľníctvo. Cára Alexandra .

FOTO - ARCHÍV

Cár vo svojom kočiari 13. marca 1881 minul petrohradské Michajlovské divadlo a zahol na nábrežie Jekaterinského kanála. Kozácka ochranka sledovala okolie, za kočiarom išiel na saniach náčelník polície Dvoržickij. Skupinka ľudí v úzkej ulici nevzbudila pozornosť. Naraz sa ozval ohlušujúci výbuch. Bombu vo veľkonočnom koláči niekto hodil pod kolesá kočiaru.

Tri kone sa váľali v potoku krvi a vedľa nich stonali kozácki jazdci. Keď sa dym rozplynul, zistilo sa, že imperátor má len porezanú tvár. Kočiš i policajný náčelník sa ho snažili dostať z miesta. Keby ich cár počúvol, zrejme by sa dejiny vyvíjali inak.

Nebol by to však Alexander II., keby nezvolal: "Chcem vidieť ranených." Vystúpil z kočiara a počul, ako jeden z policajtov z úľavou hovorí: "Sláva Bohu, vaše veličenstvo je celé." Vzápätí mu odpovedal ryšavý muž, ktorého si v zmätku nikto nevšimol. "Príliš skoro blahorečíte Boha," zareval a hodil pod nohy imperátora granát. Terorista-samovrah Grinevickij, člen radikálnej ľavicovej organizácie - Narodnaja volja zomrel na následky ťažkých zranení. Cár tiež silno krvácal, ale bol pri vedomí a zavelil: "Do paláca." O 15 hodine 45 minúte zbadal obrovský dav na Palácovom námestí, ako spúšťajú štandardu. Alexander II. zomrel.

Nebolo až také ťažké stať sa osvieteným panovníkom po človeku, ktorý vzdelanie považoval za prežitok, tajnú políciu za najlepšieho radcu, nevoľníctvo za výhodu a tvrdú cenzúru za jediný spôsob informovania verejnosti. Cár Alexander Nikolajevič Romanov - Alexander II. zasadol na trón v roku 1855 vo svojich tridsiatich siedmich rokoch.

Po otcovi, cárovi Mikulášovi I., obmedzencovi a diktátorovi, zdedil rozvrátenú ekonomiku, prehru v krymskej vojne a oslabené medzinárodné postavenie Ruska. Vzdelaný a skvele jazykovo vybavený (hovoril piatimi jazykmi) si Alexander vyslúžil povesť schopného a ľudom milovaného panovníka. Stotožňoval sa s mnohými modernými názormi, ale v hĺbke duše zostal konzervatívcom. Napriek tomu znalec štatistiky, práva a histórie pochopil, že nevoľníctvo je v európskom kontexte prežitkom. "Je lepšie nevoľníctvo zrušiť zhora, než sa dočkať, až bude zlikvidované zdola," vyhlásil v roku 1861, keď formuloval manifest O najmilostivejšom darovaní nevoľníkom práv slobodného stavu a o tom, ako budú zaopatrení. Ďalšie reformy priniesli obmedzenie moci šľachty, prepustenie politických väzňov, vzdelanie dievčatám, zmiernenie cenzúry, všeobecnú vojenskú povinnosť. Bol to kolosálny krok dopredu.

Cár bol populárny, no časť šľachty ho nenávidela, pretože ju zbavil výsad. Študenti zasa požadovali ešte radikálnejší príklon k európskym hodnotám. Začali sa búriť a cár sa uchýlil k represiám. Reformy zostávali na polceste.

Rusku vrátil veľmocenské postavenie, ktoré vo vojnách prehral otecko. Navždy vošiel do dejín ako Rus, ktorý za 7,2 milióna dolárov predal Američanom Aljašku, ale tiež úspešne expandoval na Kaukaz a do Strednej Ázie a zvíťazil nad Turkami. Stálo ho to však obrovské peniaze a 200-tisíc životov verných vojakov, čo na popularite nepridá.

Revolučná mládež začala lov na imperátora. Prvý atentát v roku 1866 prežil. Vyviazol, i keď členovia z organizácie Narodnaja volja do podlahy v jedálni Zimného paláca v roku 1880 zabudovali dynamit. Cárska rodina prežila len vďaka kuchárom, ktorí sa oneskorili s večerou. Nástup terorizmu Alexandra presvedčil, že príliš veľa slobody škodí. Nakoniec skoro aj on sám zabudol, že chcel - a čiastočne sa mu to podarilo - zmeniť zaostalé ázijské Rusko na európsku priemyselnú "deržavu" a začal "epochu veľkých reforiem".

Keď cára skolila ruka teroristu, veľa ľudí si uvedomilo, že odchádza človek chybujúci, ale vnímavý a tiež tragicky nerozhodný. Umieral a poddaní sa pod jeho oknami za neho modlili. Neboli vypočutí a po Alexandrovi II., ktorý sa aspoň netriasol odporom pri slove liberalizmus, nastúpil Alexander III. - spiatočník a otec vôbec posledného ruského imperátora Mikuláša, ktorému hriechy jeho predkov ľud vrátil aj s úrokmi.