FOTO - ARCHÍV
Pred revolúciou ich milovníci starožitností hľadali na smetiskách, dnes sú súčasťou každej štýlovej kaviarne á la rakúsko-uhorská monarchia. Reč je o tonetkách. Ich jednoduchý, no účelný tvar sa nám stal úplne samozrejmým. Napriek tomu, že ich história siaha až do polovice 19. storočia, sú nadčasovými súčasníkmi kancelárií, jedální a barov. Ich vynálezca, jeden z pionierov v oblasti masovej industriálnej výroby, Rakúšan Michael Thonet, zomrel pred 135 rokmi, 3. marca 1871.
Michael Thonet, vyučený nábytkár, zachránil stoličkami s unikátnou metódou ohýbaného dreva krachujúci podnik. Písal sa rok 1841, vo svete výroby nábytku vtedy dominoval historizujúci sloh, nábytok sa stále vyrezával klasickým spôsobom, napriek tomu, že snahy o ohýbanie dreva sa objavili už v 17. storočí. Napríklad v Anglicku varením dreva, podobne, ako to bolo pri stavbe lodí.
Thonet bol prvý, ktorý experimentmi dospel až k technike, ktorá sa používa dodnes - ohýbanie bukového masívneho dreva.
Šikovného a neúnavného Thoneta si z rodného mesta Boppart do Viedne pozval knieža Metternich a pomohol mu pri kriesení firmy. Prvá výrobňa na výrobu tonetiek sa otvorila na Morave, v mieste hustých bukových lesov - v Bytřici nad Hostýnem. Thonet začal svoju novú biznisovú kariéru ako 53-ročný.
Thonet v podstate prišiel na veľmi jednodnoduchý spôsob výroby - buková masívna tyč sa naparila a pripevnila k forme, okolo ktorej sa mala ohnúť. Drevo sa ručne ohýbalo spolu s pripevneným oceľovým pásom a výsledkom boli dovtedy nemožné tvary. No nebola to iba stolička č. 4, ktorá Thoneta preslávila, ale aj hojdacie kreslá či známe vešiaky, súčasť takmer každej viedenskej či parížskej kaviarne.
Na verejnosť sa prvý raz dostali práve prostredníctvom obľúbenej kaviarne Daum vo Viedni. Na veľkolepej svetovej výstave v Krištáľovom paláci v Londýne získala stolička č. 4 striebornú medailu. Jej slávnejšej sestry - stoličky č. 14 sa za 34 rokov predalo 15 miliónov kusov (do výroby ju zaviedli v roku 1859) - a stala sa súčasťou interiéru takmer každej stredoeurópskej domácnosti či kaviarne.
Tým, že sa tonetky vyrábali tak masovo, bola aj ich cena oveľa prijateľnejšia, ako to bolo pri výrobe v podstatne menších manufaktúrach.
Kúsok Thonetovej slávy sa dostal aj Slovensku, keď tretiu továreň založila firma Thonet v roku 1867 vo Veľkých Uherciach, kde sa vyrábala aj stolička č. 14. Domáci však nelenili, a už od konca 60. rokov vytvorili konkurenčné podniky s podobným tovarom - Eisler v Košiciach, zvolenský Swoboda či Dobrovits v Martine.
Aj keď Thonet zomrel v roku 1871, sláva jeho stoličiek ho prežila aj vďaka jeho synom, ktorí založili firmu Gebruder Thonet (Bratia Thonetovci). V roku 1913 zamestnávali bratia okolo 6400 pracovníkov a vyprodukovali takmer dva milióny kusov nábytku.
Stoličky sa stali predmetom obdivu aj vtedajších výtvarných umelcov - stali sa súčasťou obrazov Augusta Renoira, Toulouse-Lautreca, vo svojom ateliéri na nich sedával Pablo Picasso. Architekt Le Corbusier bol jedným z tých, ktorí Thonetov nábytok pravidelne používali ako súčasť interiérov svojich architektonických návrhov.
Thonetov vynález nezostal však iba pri stoličkách a vešiakoch jeho firmy, ktorá dnes vystupuje pod menom Ton. Stal sa novodobým materiálom, jeho skvelú budúcnosť predznamenalo aj zaradenie Le Corbusierom do Pavilónu nového ducha na výstave v roku 1925. V tridsiatych rokoch sa tohto spôsobu tvarovania dreva chopili škandinávski a britskí dizajnéri (Alvar Aalto či Bruno Mathsson). Po druhej svetovej vojne však nástup kovu a najmä umelej hmoty znamenal koniec boomu ohýbaného dreva. Thonetove stoličky však naďalej napĺňajú naše túžby po nostalgii či po istote večnosti v rámci miznúceho starého sveta.
