FOTO - ARCHÍV
Niekdajší Ústredný výbor KSSZ prijal veľa tajných uznesení. Tentoraz však išlo o niečo extra. Z tajného dokumentu s číslom 132-51 s dlhým zložitým názvom vyplýva, že ÚV KSS sa rozhodol prikázať svojim vedcom, konštruktérom a inžinierom, aby postavili raketoplán. Stalo sa tak pred 30 rokmi, 17. februára 1976.
Nový kozmický program, ktorý mal byť sovietskou odpoveďou na vývoj amerických raketoplánov, si kládol za cieľ "maličkosť": vyniesť na nízku obežnú dráhu okolo Zeme do výšky 200 kilometrov náklad do 30 ton a s nákladom do 20 ton sa zasa vrátiť späť.
Sovietsky raketoplán mal, samozrejme, plniť najmä vojenské úlohy (veď jeho výrobu si prostredníctvom ÚV KSSZ objednalo ministerstvo obrany), mohol však vyniesť do kozmu ľudí či časti medziplanetárnych zariadení alebo dopraviť späť na Zem trebárs pokazené družice. Bol to naozaj ambiciózny projekt.
O konštrukciu Buranu (Snehová búrka), ako raketoplán neskôr nazvali, sa zaslúžili mnohí vedci. Na začiatku stál V. Gluško, ktorý už predtým pracoval na vývoji rakety Energija, ktorá mala raketoplán vyniesť do kozmu. Za hlavného konštruktéra vymenovali Gleba Lozino-Lozinského. Na ruskej webovej stránke, ktorá projekt dodnes pripomína ako neuskutočnenú hrdosť svojej raketovej techniky (www.buran.ru), sa o ňom môžeme dočítať, že bol konštruktérom, ktorý dokázal riešiť zložité problémy jednoducho a dobre.
Buran si po technickej stránke zaslúžil vysokú známku. Aj keď sa v mnohom podobal na americký raketoplán, mal niekoľko odlišností. Zmestilo sa doňho viac kozmonautov (desať oproti ôsmim) a navyše mohol lietať v automatickom režime, teda bez ľudí. Nosná raketa Energija mohla na rozdiel od amerických raketoplánov slúžiť aj na vypúšťanie iných nákladov, pilotovaných tiež automaticky, a mala iný systém pohonu. Uvažovalo sa aj o tom, že by mohla pristáť na Mesiaci, kam by dodala až 43-tonový náklad.
Buran prešiel dlhými a poctivými skúškami. Pretože sa rátalo s ľudskou posádkou, okrem testov najviac namáhaných častí plášťa Sovieti riešili aj záchranu astronautov v prípade, že by nemohli pristáť. Keď Buran pred očami televíznych divákov vyštartoval z Bajkonuru do kozmu (15. novembra 1988), všetko prebehlo podľa plánu. Vo výške 150 kilometrov sa začal samostatný let, dostal sa na obežnú dráhu Zeme a po tri a pol hodine úspešne pristál. Podľa očitých svedkov bol pristávací manéver nezvyčajne vydarený. Vraj ani ten najlepší pilot by nedokázal 80-tonový kolos posadiť na zem mäkšie.
Nadšenie sovietskych vedcov a konštruktérov bolo pochopiteľné. Po 12 rokoch tvrdej práce vytvorili originálny kozmický stroj, ktorý mohol konkurovať americkým raketoplánom. Po prvom lete začínalo byť zrejmé, že môže lietať do kozmu aj s ľuďmi. Napokon Sovieti už mali pripravený oddiel astronautov, ktorého členovia sa usilovne pripravovali na lety v novom raketopláne (Igor Volk, Oleg Kononenko, Anatolij Levčenko a ďalší). Dvojčlenné posádky sa pripravovali na modelovom stroji v skutočnej veľkosti, vybavenom leteckými motormi, ktoré umožňovali štart. Uskutočnili 24 skúšobných letov.
Po rozpade ZSSR však noví politici starý projekt zrušili. Malo to svoju logiku, lebo "vojna" v kozme sa - aspoň na krátky čas - skončila a okrem toho Rusi nemali na dokončenie raketoplánu dosť peňazí. Preto v marci 2002 akosi nebadane rozpustili oddiel kozmonautov, ktorí mali v Burane letieť. Jeden z jeho členov Sergej Tresvjastskij ešte o tri mesiace neskôr optimisticky prešiel pravidelnou zdravotnou prehliadkou, lebo vraj nádej zomiera posledná.
Autor: MICHAL AČ
