|
FOTO - ARCHÍV |
Mal dĺžku tridsať metrov, dokázal si zapamätať len dvadsať čísiel a spotreboval toľko energie, že by to stačilo na osvetlenie celej dediny. Dokázal však sčitovať, odčitovať, deliť, násobiť aj počítať druhé odmocniny, a človeka tak prvýkrát odbremenil od zdĺhavej manuálnej práce s číslami. Prvý elektronický počítač na svete oficiálne spustili do prevádzky pár mesiacov po skončení druhej svetovej vojny, presne pred šesťdesiatimi rokmi.
Vystreliť projektil z dela alebo tanku zaberie len pár sekúnd, ale vypočítať, kam až doletí, bola ešte v polovici 20. storočia práca na tri mesiace. Americká armáda počas druhej svetovej vojny zamestnávala dvesto skúsených matematičiek, ktoré pripravovali palebné tabuľky určujúce dráhu strely pre konkrétne kombinácie zbraní, streliva a sily vetra. Aj s pomocou dvoch jednoduchých mechanických počítačov im však príprava jedinej tabuľky trvala 750 hodín - armáda pritom posielala šesť nových požiadaviek na palebné tabuľky denne.
Pennsylvánska univerzita preto dostala v roku 1943 úlohu zostrojiť počítač, ktorý by dokázal počítať trajektórie oveľa rýchlejšie, ale dal by sa pritom použiť aj na iné výpočty. Prvé experimentálne elektronické počítače už v tom čase existovali, žiaden však nemal výkon schopný skutočne pomôcť človeku - nový stroj nazvaný Eniac mal byť najmenej tisíckrát rýchlejší.
J. Presper Eckert a John Mauchly navrhli skutočné monštrum: Eniac vážil 30 ton a obsahoval vyše 17-tisíc elektrónok. Použité súčiastky boli notoricky nespoľahlivé, a tak bola väčšina inžinierov presvedčená, že gigant nemôže fungovať, pretože ho vždy po krátkom čase vyhorené elektrónky vyradia z prevádzky.
Do pamäte počítača sa vošlo len 20 desaťmiestnych čísiel a za sekundu dokázal urobiť 5-tisíc výpočtov (dnešný bežný domáci počítač zvládne dve až tri miliardy). Na rozdiel od neskorších počítačov navyše nepracoval v dvojkovej, ale desiatkovej sústave - jeho "myslenie" tak bolo bližšie ľudskému, ale výpočty boli oveľa menej efektívne.
Keďže o mužov bola počas vojny núdza, programovanie stroja dostalo na starosť šesť špičkových vedkýň so vzdelaním v oblasti matematiky a logiky. Eniac sa programoval zmenou zapojenia káblov, podobne ako sa prepájali hovory v starých telefónnych ústredniach. Zadanie nového programu tak trvalo vždy niekoľko týždňov.
Ženy od Eniacu sa stali prvými programátorkami na svete. Slovo programátor vtedy ešte neexistovalo a ženám sa hovorilo rovnako ako neskôr počítačom - computers.
Pri stavbe Eniacu sa používali len štandardné súčiastky, aby bol hotový čo najskôr. Napriek tomu ho do konca vojny inžinieri spustiť nestihli a oficiálne ho armáde odovzdali až vo februári 1946. Aj tak však bol obrovským technologickým úspechom - výpočet jednej dráhy strely, ktorý predtým človeku trval 750 hodín, zvládol za 20 sekúnd.
Eniac zostal najrýchlejším počítačom na svete až do roku 1952. Okrem pôvodného účelu pracoval po vojne aj na ďalších úlohách - počítal rovnice pre prvý (neúspešný) projekt vodíkovej bomby, analyzoval dáta o zachytenom kozmickom žiarení, pomáhal meteorológom pri predpovediach počasia.
Napriek drobným vylepšeniam sa však jeho konštrukcia ukázala ako neefektívna, problémom bola najmä malá pamäť a extrémne teplo, ktoré počítač produkoval. V roku 1955 ho vyradili zo služby, keď ho vo výkone predstihli nové prístroje počítajúce v dvojkovej sústave.
Hoci väčšina technických riešení Eniacu sa na ďalší vývoj počítačov neosvedčila a inžinieri sa vydali inými cestami, Eniac sa stal prvým dôkazom, že skutočne možno vytvoriť funkčný elektronický počítač s vysokým výkonom. Umožnil tak vznik nového gigantického priemyslu informačných technológií a otvoril éru, v ktorej všetky väčšie matematické výpočty za človeka prebrali stroje.
Viaceré z programátoriek Eniacu sa stali významnými postavami rodiaceho sa softvérového priemyslu - Frances Snyderová-Holbertonová napríklad vytvorila prvý systém umožňujúci zadávať príkazy počítaču prostredníctvom klávesnice namiesto prepínania káblov a spínačov priamo na prístroji, a bola aj jednou z autoriek programovacích jazykov Cobol a Fortran. Krátke povojnové obdobie, keď "softvérovému priemyslu" dominovali ženy, sa však už nikdy neskôr nezopakovalo.
Autor: TOMÁŠ BELLA
