FOTO
Keď v roku 1881 na predmestí Petrohradu prišlo na svet dievčatko, nikto nemohol tušiť, že z tohto chatrného útleho dieťaťa raz vyrastie jedna z najvýznamnejších baletiek na svete. Jej meno spolu s Nižinským predstavuje synonymum baletu 20. storočia. Práve ona sa zaslúžila o spopularizovanie baletu na celom svete. Často ho priniesla do oblastí, kde ho doteraz nikdy nevideli. Precestovala viac ako 350 000 míľ a absolvovala okolo 4000 predstavení. V nedeľu si umelecký svet pripomenul 125. výročie narodenia Anny Pavlovovej.
Pavlovová už odmalička vedela, že tanec je jej poslaním. V autobiografii spomína, že rozhodnutie stať sa baletkou v nej dozrelo potom, ako ju matka raz zobrala do Máriinho divadla v Petrohrade na predstavenie Spiaca krásavica. Malá Anna bola natoľko fascinovaná, že si odvtedy nič iné ako budúcnosť baletky nevedela predstaviť.
Keď mala desať, jej túžba sa začala napĺňať. Prijali ju do cárskej baletnej školy v Petrohrade. Hoci bola príliš chudá a slabá a pre nedostatočné vytočenie nôh jej dokonca hrozilo vylúčenie zo školy, učitelia v nej rýchlo rozpoznali talent.
Nevynikala majstrovskou technikou, mala však v sebe vášeň a schopnosť vyjadriť sa prostredníctvom pohybu. V jej prejave sa spájala poetickosť a jemnosť romantizmu s výraznou expresivitou. Dostala do vienka talent, ktorý sa tvrdou drinou zmenil na genialitu.
Baletnú školu ukončila v roku 1899 a okamžite ju prijali do Máriinho divadla v Petrohrade. Vytvorila tam nezabudnuteľnú Giselle a Bajadéru a mnoho ďalších úloh, ale až diela v choreografii Michaila Fokina ju urobili nesmrteľnou. V roku 1905 pre ňu vytvoril na hudbu Camilla Saint-Saensa krátke sólo Umierajúca labuť, ktoré sa stalo jej symbolom a dodnes sa objavuje v repertoári slávnych tanečníc. Na vyjadrenie boja života so smrťou použil Fokin techniku klasického tanca, kládol však dôraz na plynulosť a precítenie pohybov paží i celého tela, čo Pavlovová majstrovsky zvládla.
V roku 1906 získala oficiálne status prima baleríny. Nasledujúci rok stála prvýkrát na pódiu mimo svojho domovského divadla. Bolo to v Moskve, kam prišla spolu s malou skupinkou vedenou práve Fokinom. V rámci turné postupne navštívili Helsinki, Štokholm, Prahu, Drážďany, Berlín a iné nemecké mestá. Všade zožali nesmierny úspech, ktorý sa zopakoval i nasledujúci rok.
Po skončení turné pricestovala do Paríža, aby sa pripojila k Ďagilevovmu Ruskému baletu. Spolu s Nižinským boli jeho hlavnými hviezdami. Pavlovová však bola predovšetkým sólistkou. Nemienila sa deliť o slávu s Nižinským ani sa podriadiť Ďagilevovým autoritatívnym metódam.
V roku 1910 debutovala spolu s Mordkinom v Metropolitnej opere v New Yorku a zaskveli sa i v Londýne. S týmto obdobím sa spája incident, ktorý ešte dlho rozoberala tlač a znamenal koniec ich spolupráce. Po jednom z predstavení mala údajne Pavlovová pocit, že Mordkin zožal väčší potlesk, a tak mu pri záverečnom klaňaní dala pred obecenstvom facku.
Potreba tvorivej nezávislosti ju viedla k založeniu vlastnej skupiny tanečníkov, s ktorou cestovala takmer nepretržite až do svojej smrti. Výsledkom turné bolo, že sa stala najslávnejšou a najbohatšou baletkou tých čias. Vo všetkých krajinách, ktorými prechádzali, sa zaujímala o národné tance a často sa nimi nechala inšpirovať. Návšteva Indie a Japonska ju priviedla k hlbšiemu štúdiu ich tanečnej techniky. Tieto poznatky zhrnula v predstavení Orientálne impresie.
Dve desaťročia nepretržitého cestovania ju obrali takmer o všetku energiu. Počas cesty v Haagu dostala zápal pľúc a aj napriek snahe lekárov v piatok 23. januára 1931 skonala. Jej posledné slová boli: "Pripravte môj labutí kostým."
Nasledujúci deň členovia jej skupiny usporiadali predstavenie na jej počesť. Keď prišla chvíľa na Pavlovovej sólo, reflektory osvetlili miesto, kde mala vystúpiť. Pódium však zostalo prázdne.
Splnila však svoje poslanie predstaviť balet čo najširšiemu obecenstvu. A ešte jedna zásluha jej patrí: navrhla prvú modernú baletnú špičku s vystuženou a plochou prednou časťou, ktorá dávala väčšiu stabilitu.
Autor: Danica Súkupová
