Narodil sa uprostred Zakázaného mesta a do svojich 18 rokov ho nikdy neopustil. Život začal ako Syn nebies, ale niť jeho osudu sa zamotala a Pchu I., bývalý absolútny vládca Ríše stredu, nakoniec zomrel ako komunizmom "prevychovaný" záhradník a archivár.
Narodil sa uprostred Zakázaného mesta a do svojich 18 rokov ho nikdy neopustil. Život začal ako Syn nebies, ale niť jeho osudu sa zamotala a Pchu I., bývalý absolútny vládca Ríše stredu, nakoniec zomrel ako komunizmom "prevychovaný" záhradník a archivár. Bol posledným cisárom 267-ročnej vlády mandžuskej dynastie Čching a posledným panovníkom dvetisíc rokov trvajúcej cisárskej vlády v Číne. Od jeho narodenia včera uplynulo sto rokov.
Keď v novembri 1908 skonala cisárovná vdova Cch-si, úpadok Číny poznamenanej povstaniami a krízami smeroval do finále. Deň predtým zomrel aj cisár Kuang-su, skutočný panovník, údajne otrávený na rozkaz cisárovnej. Nechcela, aby ju jej synovec prežil. Pretože cisár nemal deti, stal sa novým čínskym vládcom ani nie trojročný Pchu I., syn mladšieho Kuang-suovho brata.
Pchu "vládol" tri roky s pomocou regenta. Reformné úsilie dynastie Čhcing však nemalo pri búrlivom vývoji Ríše stredu šancu na úspech. Sinchajská revolúcia vyhlásila v roku 1912 republiku a Pchu I. bol 12. februára zosadený. Do čela krajiny sa krátko postavil proreformný Sunjatsen. Chaotické obdobie občianskych vojen skončilo až v roku 1949 definitívnym víťazstvom komunistov.
Pchu I. prijal občianske meno Henry. Republikánska vláda mu zaručila penziu a dovolila zostať v cisárskom paláci v Pekingu a disponovať majetkom. Finančné ťažkosti, ktoré vznikli odrezaním od tradičných zdrojov príjmov, riešil často predajom alebo dával cenné predmety do záložne.
Na trón sa vrátil na pár dní v roku 1917 pri poslednom márnom pokuse stúpencov monarchie obnoviť cisárstvo. V roku 1924 tajne opustil Peking a usadil sa v Japoncami okupovanom Tiencine. V roku 1932 ho menovali za prezidenta, neskôr sa stal cisárom japonského bábkového štátu Mandžukuo (1934 až 1945). Po porážke Japonska ho zajala sovietska armáda.
Ako vojnového zločinca ho v roku 1950 vydali Číne. Väzeň číslo 981 sa podrobil prevýchove: "Z celého srdca som sám sebou pohŕdal a už som nepociťoval strach z trestu." Po deviatich rokoch ho prepustili pri amnestii. Pracoval ako záhradník v botanickej záhrade v Pekingu, a potom ako archivár na tamojšej univerzite.
Počas búrlivých politických otrasov a prudkých zmien, ktoré zmietali Čínou počas prvej polovice 20. storočia, sa Pchu I. ocitol v rôznych pozíciách a úlohách, ale nikdy sa nestal slobodným človekom. Kultúrna revolúcia ho zlomila psychicky i fyzicky. Zomrel na rakovinu obličiek 17. októbra 1967. Ako jednoduchého čínskeho občana ho pochovali na obyčajnom čínskom cintoríne. Pchu I. sa síce štyrikrát oženil, ale nezanechal po sebe potomkov. Posledná manželka o ňom vyhlásila, že bol impotentný, podľa niektorých bádateľov bol homosexuál. Po poslednom cisárovi zostal len o rok mladší brat Pchu-ťie, ktorý žil až do roku 1994. S japonskou manželkou mal dve dcéry.
Roku 1964 vyšla autobiografia, ktorú Pchu I. napísal ako súčasť svojej prevýchovy. Hoci dlhé nestráviteľné pasáže a ideologická masáž nie sú jedinými slabými miestami zlej knihy slabého autora (ktorému výdatne pomáhala skupina spoluautorov), stala sa pod názvom Bol som posledným cisárom čínskym svetovým bestsellerom. Historickým svedectvom je aj samoúčelná propaganda, napríklad keď sa Pchu I. priznáva k "pokryteckému svätuškárstvu", neľahkému zbavovaniu sa "cisárskych móresov" a predstavy, že je lepší než ostatní.
Filmová podoba knihy Posledný cisár (1987) získala deväť Oscarov. Podľa jej režiséra Bernarda Bertolucciho je "...individuálny osud posledného cisára zároveň kolektívnym osudom celej krajiny". Čína si spravila vlastný názor na Pchu I. a nakrútila vlastného "Posledného cisára" ako televízny seriál.
