Oleg Konstantinovič Antonov.
Pred 19. januárom tento rok len málokto na Slovensku vedel, čo presne znamená slovo Antonov. Teraz to už neplatí. V ten deň pri páde vojenského dopravného lietadla An-24 na maďarskom kopci Borsó zomrelo 42 slovenských vojakov vracajúcich sa z mierovej misie v Kosove. Okamžite sa začalo špekulovať, či za tragédiu nemôže lietadlo. Jeho konštruktér Oleg Konstantinovič Antonov sa narodil 7. februára 1906 - presne pred sto rokmi.
Aj keď by sa pod vplyvom nešťastia našich vojakov mohlo zdať, že Antonov je zlá značka, opak je pravda. Len máloktorý konštruktér na svete sa preslávil tak, ako tento rodák od Moskvy. Lietadlá s jeho menom slúžia úspešne a aj bezpečne po celom svete a patrí im množstvo svetových rekordov.
Ich imidž kazí, že vďaka politickému usporiadaniu sveta pred rokom 1989 ich používajú hlavne v postkomunistických a rozvojových krajinách, kde sa môžu dostať do rúk aj prevádzkovateľom s pofidérnou povesťou.
Mladý konštruktér Antonov začal v 20. rokoch minulého storočia klzákmi. Počas vojny pracoval na vojenských konštrukciách. Zlom nastal po nej. V roku 1946 si založil vlastnú kanceláriu a špecializoval sa na dopravné a nákladné lietadlá.
Prvý úspech na seba nenechal dlho čakať v podobe archaicky vyzerajúceho dvojplošníka An-2. Napriek zastaralému výzoru v Sovietskom zväze, Poľsku a Číne postavili viac ako 20-tisíc kusov. Aj na Slovensku toto lietadlo stále vidno a nielen v múzeách.
Nasledovali ďalšie projekty, okrem iného mamutí An-22, ktorý bol svojho času najväčším lietadlom na svete. Nás však zaujíma pre Slovákov nešťastný typ An-24. Je to dvojmotorový stroj, ktorý nie je na pohľad ničím výnimočný. Jeho prvý prototyp vzlietol v roku 1962. Vznikol na popud Aeroflotu, ktorý potreboval na svoje linky nasadiť nový typ ako náhradu za zastaranú techniku. O úspešný stroj mala záujem aj armáda.
Tak sa stalo, že v auguste 1968 toto lietadlo prvýkrát tragicky zasiahlo do dejín Slovákov a Československa. Prípad bol opísaný vo vydaní časopisu Letectví a kosmonautika z 27. augusta 1968. Na základe výpovedí zamestnancov letiska Praha-Ruzyň sa môžeme dočítať, ako bol sedem dní predtým na desiatu hodinu večer nahlásený špeciál An-24 z Moskvy. Nikto sa tomu nečudoval, lebo to bola častá prax. O hodinu neskôr priletel ďalší z Ľvova. Vystúpili z neho neznámi civilisti a po chvíli odletel.
Ďalšie tri hodiny bol pokoj. Až o druhej ráno 21. augusta pristál na letisku neohlásený štvormotorový An-12. Nikto nevedel, ako sa tam dostal, lebo ho na riadiacej veži štandardným spôsobom neprijali. Na jeho palube boli výsadkári, ktorí letisko rýchlo obsadili. Potom už v minútových intervaloch pristávali ďalšie a ďalšie lietadlá naložené okupantmi. Aj to boli Antonovy. Invázia do Československa a koniec Pražskej jari sa práve začali. Podľa dobovej tlače pristávanie vojenských strojov riadili práve z prvého An-24, ktorý stál celý čas na letisku.
Krátko pred pádom komunizmu, v júni 1989, sa meno Antonov v Československu opäť intenzívne skloňovalo. Cestou z leteckej prehliadky v Paríži v Prahe pristála novotou voňajúca senzácia v tom čase v podobe obrieho An-225. Antonov sa toho nedožil, bol už päť rokov mŕtvy. Nikdy predtým ani potom nebolo postavené nič väčšie. Rozpätie krídiel aj dĺžka dosahuje takmer 90 metrov. Bývalé Československo bolo len druhou krajinou mimo ZSSR, kde sa toto lietadlo objavilo. Hneď po pristátí, ešte kým lietadlo rolovalo po dráhe, vystrčili piloti cez otvorené okienko československú vlajku.
Toto lietadlo sa volá Mrija, čo po ukrajinsky znamená sen a jeho úlohou malo byť prenášanie sovietskeho raketoplánu Buran a častí rakety Energija. Po zmene politickej situácie bol program utlmený a s ním aj ďalší vývoj Mrije. Vo vzduchu tak bežne vidno len jej predchodcu, o čosi menší Ruslan. Často sa stáva, že si ho prenajíma NATO na prepravu svojich vojsk. Okrem iného aj do nebezpečného Iraku.
