Digitálna kamera

Digitálna fotografia nemá presne stanovený ani dátum vynálezu, ani meno vynálezcu. Podobne ako mnohé prevratné technické novinky je výsledkom skôr priebežného tímového zlepšovania a zdokonaľovania. Je však známy čas, keď prvé snímky urobili a polooficiálne ukázali. Udialo sa to na pôde americkej tajnej služby CIA pred 29 rokmi.

Americkú špionážnu družicu, ktorá mala hneď tri mená - Kennan, Crystal a KH11 - vypustili zo Zeme 19. decembra 1976. Bola to družica novej generácie a okrem mnohých technických noviniek mala aj digitálnu kameru. Prvé snímky zhotovené digitálnou technikou ukázal Pentagon 21. januára 1977.

Bolo to deň po uvedení Jimmyho Cartera do funkcie prezidenta. Okrem pozoruhodných snímok zo špionážnej družice predstavitelia Pentagonu predviedli aj snímky z inaugurácie prezidenta.

Prvopočiatočný nápad o novej technike fotografovania sa objavil už pri špionážnom projekte CIA, družici Corona z konca päťdesiatych rokov. Corona bola zastieracie meno výzvednej družice WS117L s fotografickou aparatúrou novej generácie. Nemalo to ešte nič spoločné s digitálnou technológiou, bol to vlastne prístroj na fotografovanie v infračervenom svetle. Ale bola to prvá idea absolútne inej techniky fotografovania.

Koncom roka 1963 sa údajne Albert D. "Bud" Wheelon, vedúci agentúrnej práce a špionážnych družíc zo CIA, doma v severnej Virgínii pozeral na prenos z futbalového zápasu. Vtedy mu vraj napadlo, aké by to bolo úžasné, keby technika podobná televízii dokázala nasnímať povrch Zeme. Bol by to prevratný krok v špionážnej technológii.

Podobný nápad mal Merton B. Davies, vedúci tímu konštruktérov družíc, s fotografickou aparatúrou roku 1954. Wheelon sa však dostal podstatne bližšie k k riešeniu. Na realizáciu si prizval jedného z najlepších vedcov výskumného pracoviska CIA, fyzika Leslieho Dirksa. Zbavil ho všetkých jeho doterajších povinností, aby mohol skonštruovať fungujúci systém zaznamenania a prenosu obrazu z kozmu. Dirks mal na dosiahnutie tohto cieľa k dispozícii neobmedzené prostriedky.

Bolo to v prvej polovici šesťdesiatych rokov, teda krátko po tom, ako Arthur Clarke napísal slávnu sci-fi poviedku o satelitoch umiestnených v Lagrangeových bodoch Zeme, ako prenášajú signál na Zem bez prerušenia. Nik vtedy nemohol ani tušiť, že onen výplod Clarkovej fantázie sa čo nevidieť stane realitou. Išlo o komunikačnú družicu financovanú NASA a Pentagonom, ktorá sa vo výške 35 200 km otáčala rovnakou rýchlosťou ako Zem, čiže "visela" nad ňou stále na rovnakom mieste. Slúžila ako nepretržitý telefonický komunikátor. Toho sa chytila aj CIA a oveľa neskôr vybavila svoje špionážne družice aj digitálnou fototechnikou.

Wheelon a Dirks však veľmi rýchlo zistili, že televízny prenos futbalového zápasu a prenos fotografií s vysokou rozlišovacou schopnosťou z výšky minimálne 160 kilometrov sú diametrálne odlišné veci. V neďalekom New Jersey však naďabili v Bellových laboratóriách na dvoch vedcov, Williama S. Boyla a Georga E. Smitha, ktorí pracovali s kremíkovými polovodičmi a vynašli zariadenie s nábojovou väzbou. Bolo to CCD (charge-coupled device).

CCD sú mimoriadne citlivé fotografické senzory, ktoré menia svetlo na prúd elektronických signálov. Tieto signály možno zaznamenať na počítači a premietnuť na monitoroch. Dnes výraz pre túto technológiu pozná už aj malé dieťa. Volá sa digitálna technológia. Je to skener priestoru.

Najparadoxnejšia situácia vznikla v roku 1979, iba dva roky po prelomovom vyskúšaní všetkých nových technológií, ktorými špionážna družica KH11 oplývala. Nespokojný zamestnanec CIA predal všetky tajné dokumentácie Rusom za 3000 dolárov, za čo ho odsúdili na 40 rokov. Rusi však s dokumentmi o digitálnej fotke veľmi nepohli. Už dávnejšie doplatili na nezmyselnú stalinskú ideológiu, ktorá kompjútre označila za súčasť kapitalistickej ideológie.

Únik informácií z CIA o novom satelite a digitálnej technike fotografovania dal však priestor európskym, ale najmä ázijským firmám, aby na zdokonaľovaní tejto techniky pokračovali.

Autor: Milan Lackovič