FOTO - ARCHÍV
Asuánsku priehradu na Níle mnohí považujú za jeden z novodobých technických divov sveta. Archeológovia však pri jej výstavbe zaplakali. Vody Nílu zaplavili viacero chrámov a pohrebísk. Hydrogeológovia zase varujú pred pobrežnou eróziou a ekológovia upozorňujú na krízu v dôsledku používania umelých hnojív v poľnohospodárstve. Miestni roľníci si však pochvaľujú - odkedy obrovskú vodnú nádrž napustili, obrábanej pôdy pribudlo a úrodu zbierajú viackrát za rok. Novú Asuánsku priehradu dokončili pred 35 rokmi.
Život na Níle bol tisícročia spätý so záplavami, ktoré pravidelne od júla do októbra prinášali na vysušené políčka tisícky ton úrodného bahna. Ľudia však boli opatrní. Rieka bola nevyspytateľná, o úrodu, ale aj o život mohli kedykoľvek prísť.
Prvá Asuánska priehrada mala dostať vody Nílu pod kontrolu. S výstavbou začali Briti ešte v roku 1899 a o tri roky bola hotová. Napriek tomu, že priehradu v priebehu tridsiatich rokov viackrát spevňovali a zvyšovali hrádze, v roku 1946 takmer pretiekla.
Plány na stavbu novej Asuánskej priehrady zrealizoval prezident Gamal Násir takmer ihneď po vojenskom prevrate v roku 1952, ktorým sa dostal k moci. Vtedy ešte inklinoval k Spojeným štátom a Británii, ktoré mu na stavbu poskytli pôžičku vo výške 270 miliónov dolárov.
O štyri roky neskôr však Násir znárodnil Suezský prieplav, čím sa začalo obdobie bojov medzi Egyptom a britsko-francúzsko-izraelskou koalíciou. Jedným z dôsledkov Suezskej krízy bolo aj vypovedanie pôžičky na stavbu Asuánskej priehrady. Rovnako postupovali aj Spojené štáty. Násir sa rozhodol v stavbe pokračovať a požiadal o pomoc Sovietsky zväz. Moskva tretinu nákladov Egyptu darovala, poskytla ťažké mechanizmy aj stovky inžinierov. Na stavbe pracovalo 35-tisíc ľudí.
Hrádza má úctyhodné rozmery: je dlhá 3,6 kilometra a 111 metrov vysoká. Priehradou môže pretekať takmer milión kubických metrov vody za minútu. Voda po naplnení priehrady vytvorila obrovské jazero, ktoré dostalo meno po Násirovi. Je 480 kilometrov dlhé a v najširšom mieste má 16 kilometrov.
Dnes je nebezpečenstvo záplav zažehnané. Rozloha obrábanej pôdy stúpla o tretinu, Násirovo jazero umožňuje zavlažovanie veľkých púštnych oblastí. Elektrina z priehrady zásobuje celý Egypt.
Nadšenie z pokroku však opadáva. Úrodné bahno Nílu, na ktoré starí Egypťania tak netrpezlivo čakali, sa dnes dostáva iba po Asuánsku priehradu a hromadí sa na jej dne. Poľnohospodári musia používať umelé hnojivá, ktoré spôsobili zvýšenie slanosti podzemných vôd. Nedostatkom minerálov sa zmenilo aj prirodzené prostredie pre vodné živočíchy a rastlinstvo. Viaceré druhy rýb a vtákov sú ohrozené. Zavlažovacie kanály, ktoré mimo obdobia záplav vyschli, sú dnes neustále plné vody - prostredie priam ideálne pre cudzopasníky, ako je motolica, ktoré sa dostávajú do tiel hospodárskych zvierat aj ľudí.
Pre priehradu presťahovali takmer 60-tisíc ľudí a uhnúť museli aj pamiatky. Už pri stavbe prvej priehrady zostalo na jej dne pochovaných množstvo pamiatok, a nebolo to inak ani pri stavbe novej priehrady. Sovietska generalita, ktorá chcela pokoriť prírodu, vždy počítala s obeťami v prospech "svetlej budúcnosti".
Keď bolo jasné, že ani protesty na najvyššej úrovni stavbe nezabránia, vedcom a archeológom z celého sveta sa pod záštitou UNESCO podarilo najdôležitejšie pamiatky zachrániť. Medzi tie najvzácnejšie patrí chrám v Abú Simbel, ktorý leží na opačnom konci Násirovho jazera a je len kúsok od sudánskych hraníc. Nádherný chrám rozrezali na vyše tisíc častí a preniesli ho o 64 metrov vyššie a 180 metrov ďalej. Podobne znovu postavili aj Esetin chrám z ostrova Philae, ktorý vody priehrady zatopili. Dnes ho nájdete na ostrovčeku Agilika.
Politika stála na začiatku výstavby priehrady a takisto je to aj dnes. O vody priehrady sa Egypt delí so Sudánom, ktorý má však menšiu plochu, a to sa mu nepáči. Navyše, viac vody potrebuje aj Etiópia, ktorá neustále bojuje s hladomorom. Ak však rozšíri zavlažovanie na svojom území, zmenší sa objem vody prichádzajúci do Sudánu. A ak aj Egypt zvýši jej odber, južným susedom nezostane takmer nič, a tak vyhrážky o použití vojenskej sily berie Káhira vážne.
Autor: JANA ČEVELOVÁ
