FOTO - ARCHÍV
"Objavenie" rukopisov Královodvorského a Zelenohorského, domnelých pamiatok staročeskej literatúry, urobilo z Václava Hanku dôležitú osobnosť českého národného hnutia. Obvinenie, že rukopisy vyrobil, sa však objavilo už pred jeho smrťou a strpčovalo mu posledné roky života. Dôkazy, že rukopisy sú podvrh, potom z Hanku v dvadsiatom storočí urobili ctibažného intrigána a temnú postavu českej histórie a dali zabudnúť aj na jeho zásluhy. Významný básnik, jazykovedec a národný buditeľ Václav Hanka zomrel 12. januára 1861, pred 145 rokmi.
Hanka napriek roľníckemu pôvodu vďaka svojmu nadaniu absolvoval gymnázium v Hradci Králové a na pražskej univerzite a vo Viedni vyštudoval filozofiu a právo.
Od začiatku bol veľmi aktívny v českom národnom obrodení. Písal básne a jazykovedné štúdie, zbieral a prekladal ľudovú poéziu a staré literárne texty. Ako žiak Josefa Dobrovského sa snažil reformovať skostnatenú výučbu češtiny a vydal rozšírenú učebnicu pravopisu.
V roku 1819 nastúpil do Vlasteneckého, dnešného Národného múzea v Prahe, kde potom pracoval do konca života najprv ako správca historických zbierok, neskôr ako knihovník a archivár.
Pod Dobrovského vplyvom začal Hanka od roku 1817 vydávať staročeské literárne pamiatky. Európa bola pod vplyvom škótskeho básnika Jamesa Macphersona, ktorý vydával vlastné básne za diela keltského barda Ossiana z tretieho storočia. Ako vlastenec tým chcel dokázať, že utlačovaný škótsky národ má staršiu a kvalitnejšiu kultúru ako Angličania. Hojne prekladané Macphersonove podvrhy sa stali jedným zo základov európskeho romantizmu a inšpirovali menšie národy v podobnom postavení k hľadaniu dôkazov vlastnej bývalej vznešenosti.
V roku 1817 objavil Hanka vo veži kostola v Dvore Králové zlomky predpokladaného väčšieho rukopisu, ktorý podľa miesta nálezu dostal meno Královodvorský. Obsahoval päť pomerne zachovaných epických spevov oslavujúcich hrdinstvo starých Čechov, vyhnanie Poliakov z Prahy v roku 1004, víťazstvo nad Nemcami o dvesto rokov neskôr či porážku Tatárov na vrchu Hostýn v roku 1241 a útržky ďalších básní. Rukopis údajne pochádzal z 13. storočia.
Rok na to zaslal niekto anonymne múzeu ďalší neúplný rukopis, nazvaný podľa dodatočne zisteného miesta nálezu rukopisom Zelenohorským. Ten mal byť ešte starší, pochádzal vraj z 9. či 10. storočia. Obsahoval báseň Libušin súd, zobrazujúcu scénu známu z povestí českých, keď legendárna kňažná po pokuse rozsúdiť dvoch rozvadených bratov súhlasí s tým, že sa vydá a aby Čechom vládol Přemysl Oráč.
Ak by boli rukopisy pravé, zaradili by českú literatúru medzi najstaršie a najrozvinutejšie v Európe a určite na roveň nemeckej. Scény Libušinho súdu sa dokonca považovali za dôkaz prapôvodnej demokratickosti českej spoločnosti oproti feudálnemu útlaku Nemcov.
Nečudo, že ich doma prijali s nadšením. Stali sa národnou modlou a každé kritické slovo na ich adresu sa rovnalo vlastizrade. Hanku oslavovali doma aj v zahraničí, Rukopisy postupne preložili do väčšiny európskych jazykov. Ich pravosť verejne zaštítili také vedecké kapacity ako František Palacký a Pavol Jozef Šafárik.
Postupom času však pribúdali pochybnosti. Už po Hankovej smrti v osemdesiatych rokoch 19. storočia vypukol jeden z najemotívnejších sporov českých dejín, rukopisné boje, ktoré prebiehali viac v politickej než vedeckej rovine. Na strane pochybovačov sa výrazne angažoval neskorší prezident Tomáš Garrigue Masaryk.
Dnes sú rukopisy na základe rady jazykovedných, historických aj chemických analýz serióznymi historikmi prakticky jednotne považované za podvrh, okolnosti ich vzniku sú však stále nejasné. Najčastejšie sa ich autorstvo pripisuje Hankovi a jeho priateľovi básnikovi Josefovi Lindovi, obaja to však do konca popierali. Aj vďaka tomu je dodnes v Čechách zopár veľmi aktívnych zástancov pravosti rukopisov.
