Čou En-laj

Keď čínsky premiér Čou En-laj v roku 1976 zomrel, k rakve mu prišlo vzdať úctu asi jeden a pol milióna ľudí. Po celej Číne sa konali smútočné zhromaždenia, kde si uctili predsedu vlády. "Teraz sa zdá, že nám nič nenechal. No on má milióny detí a vnúčat a jeho hrobom je zem v celej našej krajine," spomínali tklivo asi na najpopulárnejšieho čínskeho politika 20. storočia. Bol politickým dvojčaťom najväčšieho vodcu Mao Ce-tunga. V takmer nerozlučnom duu zohral úlohu toho dobrého a rozvážneho, ktorý koriguje nevypočítateľnú letoru revolučného experimentátora Maa. Majster vyjednávač a motor čínskej politiky zomrel pred 30 rokmi na rakovinu. Za svojho nástupcu si vybral ďalšiu kľúčovú postavu modernej čínskej histórie: Teng Siao-pchinga.

Práve usmievavý Čou reprezentoval Čínsku ľudovú republiku po jej založení v roku 1949 pred svetom, keď veľmoci a väčšina sveta považovala za oficiálneho reprezentanta Číny Čankajškov Taiwan. Čou bol šikovný diplomat a v sedemdesiatych rokoch dosiahol pre krajinu dôležitý prielom, keď ju diplomaticky uznali Spojené štáty, Japonsko a postupne celý svet.

Poznal svet, veľa čítal, v dvadsiatych rokoch minulého storočia sa potuloval Európou. Predtým študoval v Japonsku, vo Francúzsku sa stal členom komunistickej strany, len čo sa dozvedel, že ju v Šanghaji založili. Bol aj v Británii a Nemecku.

Do Číny sa vrátil v roku 1924 a už čoskoro predviedol talent na politické rokovania, organizovanie. Do politbyra Komunistickej strany ho zvolili v roku 1927 a udržal sa tam až do smrti. Dokázal sa vyhnúť všetkým čistkám a prežiť intrigy. Predovšetkým vďaka tomu, že od tridsiatych rokov minulého storočia bezvýhradne akceptoval Maa ako vodcu a podriadil sa jeho autorite.

Henry Kissinger, ktorý hodnotil politikov prísnymi kritériami, staval Čou En-laja na rovnakú úroveň ako de Gaulla: obaja na neho mimoriadne zapôsobili. No prirovnával ho aj k zvinutej kobre pripravenej vo vhodnom okamihu zaútočiť. "Je to najväčší herec, akého som kedy videl. Dokáže sa smiať a za niekoľko sekúnd plakať, rozosmiať a rozplakať aj obecenstvo. Je to všetko len divadlo," hodnotil ho iný americký diplomat.

Čínska verejnosť ho vnímala ako novodobého komunistického svätca. Čou však bol predovšetkým pravou rukou Maa. Podieľal sa ako predseda vlády na šialenstve Veľkého skoku koncom päťdesiatych rokov, keď vytváranie miestnych komún privodilo úplný kolaps krajiny a hladomor, počas ktorého zomrelo okolo 30 miliónov ľudí.

Takisto bol pri Maovi počas kultúrnej revolúcie, ktorá sa začala v roku 1966 a trvala vlastne desať rokov. Zomlela milióny ľudí a priviedla krajinu do chaosu. Čou vtedy na čas prepadol pocitu, že Mao prestal dôverovať aj jemu a Červené gardy ho uväznia. Nikdy sa to však nestalo. Práve v tomto období vznikol mýtus, že Čou bol akýmsi záchrancom pred radikálnym Maom, snažil sa totiž z väzenia dostať čo najviac svojich priateľov. Keď revolučné časy utíchli, prišiel začiatkom sedemdesiatych rokov s konceptom modernizácie, ktorá mala pozviechať zúbožené hospodárstvo.

Čínsku komunistickú stranu vyformoval Mao s Čou En-lajom a dnešní vládcovia len prebrali mnohé z ich spôsobov. "Vnúčencami" Čou En-laja ako pri jeho hrobe hovorili po jeho smrti, sú aj súčasní čínski vládcovia. Jeho adoptívnym a neskôr aj politickým synom sa stal Li Pcheng, prezývaný po krvavom potlačení demokratického hnutia v roku 1989 aj "pekinský mäsiar". Druhý muž strany ako predseda Všečínskeho zhromaždenia ľudových zástupcov dohliadal na výber súčasného vedenia Číny.

Manželstvo Čou En-laja bolo bezdetné, v dramatických časoch občianskej vojny adoptoval niekoľko detí kolegov - revolucionárov. Sám spomínal na neradostné detstvo, keď mu ako malému chlapcovi zomrel najprv otec, potom matka i adoptívna matka a vyrastal vo veľkej chudobe. Odmalička bol zvyknutý pracovať a mimoriadne nasadenie mu vydržalo takmer celý život, ktorý zasvätil komunistickej strane.