FOTO - ARCHÍV
Pre jedných bol nafúkaným, arogantným a sebeckým kovbojom, pre iných najväčším americkým generálom. Jedni sa smejú z jeho slonovinou vykladaných revolverov a poukazujú na jeho nezodpovednosť a neznášanlivosť, iní zas na to, že si vedel získať srdcia vojakov, nadchnúť ich k výnimočným výkonom a že ciele, o ktoré iní bojovali celé mesiace, on dobyl za pár dní. Aj niektorých serióznych historikov si dokázal silou svojej osobnosti a činov získať tak, že z ich prác k nemu cítiť nekritický obdiv. George Smith Patton zomrel po autonehode 21. decembra 1945 - pred šesťdesiatimi rokmi.
Patton pochádzal z vojenskej rodiny. Štúdium mu sťažovala údajná dyslexia, ale i tak skončil prestížnu vojenskú akadémiu West Point a počas prvej svetovej vojny sa od jazdectva dostal k najperspektívnejšej zbrani tých čias - k tankom.
Jeho pravé schopnosti sa prejavili na bojiskách druhej svetovej vojny. Bol rodeným poľným veliteľom. Svoje jednotky viedol spredu, presne tak, ako si to vtedajšia tanková vojna vyžadovala. "Chytiť nepriateľa za nos a nakopať mu zadok," znela jeho doktrína a znamenalo to, že pechota má súpera zamestnať, kým ho tanky nezničia od chrbta.
Úspešne bojoval v Afrike i po vylodení na Sicílii. Potom však v nemocnici fyzicky napadol vojakov, ktorí tam ležali pre vyčerpanosť z bojov a podľa jeho logiky boli zbabelci, a jeho kariéra sa na chvíľu zabrzdila. V tom čase ho však už aj Nemci považovali za najlepšieho spojeneckého veliteľa a tak prispel k mýtu, že spojenci sa vo Francúzsku vylodia v miestach, kde je prieliv La Manche najužší. Tam táborila jeho armáda a Nemci si mysleli, že inváziu musí viesť Patton. V skutočnosti sa pattonovci dostali na kontinent až v druhej útočnej vlne.
Keď sa jeho armáda konečne dostala do akcie, Patton južným Francúzskom doslova preletel, v rýchlosti postupu lámal rekordy a dokázal veci, ktoré vojenské príručky považovali za nemožné. Pravda však je, že nad jeho experimentmi rozprestrelo ochranný dáždnik spojenecké letectvo a diery vo frontovej línii, ktoré po sebe zanechali jeho vojaci, neraz zapchával rozvážny nadriadený generál Omar Bradley.
Aj pri takmer neobmedzených materiálnych možnostiach USA sa Pattonovi občas stalo, že jeho čelný sled mal problémy so zásobovaním - svojmu tylu proste ušiel. Pomáhal si tak, ako kedysi vo Francúzsku jeho sok z Afriky Erwin Rommel - keď niečo potreboval, zobral to jednotkám iných veliteľov.
Patton s Bradleym a britský generál Montgomery boli vtedy najdôležitejšími veliteľmi pozemných vojsk na západe. Montgomery bol istý čas najvyšším veliteľom všetkých spojeneckých pozemných vojsk, postavenie nijako nezneužíval, s Pattonom, ktorý chcel byť všade prvý, však viedli utajený súboj. "Stavil som sa s Montym o päť libier, že do soboty večer budem v Breste," povedal Patton, keď ho od prístavu delilo 320 kilometrov a zostávalo päť dní. Zabudol, že nerozhoduje len sám, a stávku prehral.
Briti slúžili často i za cieľ jeho čierneho humoru. Keď sa proti sebe prebíjali jeho a kanadská armáda, aby Nemcov uzavreli v tzv. falaiskej kapse, vyhlásil, že ak mu povolí Bradley postupovať podľa chuti, "zaženie Britov do mora a pripraví im druhý Dunkerque...". Napokon sa s nimi nespojil a ďalší Stalingrad sa nekonal - časť nemeckých jednotiek cez úzke hrdlo unikla. Bradley neskôr napísal, že Nemci by v zúfalstve mohli roztiahnuté Pattonove jednotky prevalcovať, hovorilo sa však aj to, že ho treba zastavil, lebo pascu chcel uzavrieť Montgomery.
O Pattonovej obľúbenosti medzi vojakmi svedčí aj to, že Francúzi, čo dobyli Paríž, hoci ich už prevelili, stále tvrdili, že patria k Pattonovej armáde. Asi vedeli, ako veľmi chcel generál Paríž oslobodiť sám.
Jeho vysneným cieľom bola aj Praha, do tej sa však nedostal. V duchu už bojoval s komunistami, politika sa však vyvíjala inak.
O generálovi vznikol i mnohooscarový film Patton. Len jedinú vec filmári utlmili - jeho vulgárne prejavy. Sám vysvetľoval, že keď nadáva, vojaci si jeho slová lepšie zapamätajú.
