Terorista Carlos. FOTO - ČTK
"Tu je Janda, oddelenie jedna. Útok na OPEC. Streľba z automatických zbraní." Tieto slová jedného z dvoch policajtov chrániacich celé zasadanie informovali pred 30 rokmi viedenské ústredie polície o obsadení summitu Organizácie krajín vyvážajúcich ropu (OPEC) šesticou teroristov. Po útoku, ktorý 21. decembra 1975 spáchal terorista Carlos, prezývaný Šakal, a niekoľkých dňoch čakania a vyjednávania zostali traja mŕtvi a na štvrťstoročie prerušené stretnutia predstaviteľov OPEC.
Bola to akcia, ktorá z Carlosa urobila slávneho teroristu. A vlastne aj bohatého. V roku 1975 sa Venezuelčan Ilyich Ramírez Sánchez, ako sa Carlos pôvodne volal, na teroristickom poli vlastne "uvádzal". Mal za sebou "úspešnú parížsku exekúciu" zradcu palestínskej veci Michela Múcharbala, úspech, ktorý by jeho meno "spopularizoval", mu však chýbal.
V rámci pomoci palestínskej veci sa Carlos rozhodol pre vysoko riskantnú akciu. Spolu s ďalšími dvoma západnými Nemcami a tromi Palestínčanmi sa rozhodol zajať účastníkov summitu OPEC vo Viedni, popraviť dvoch zradcov arabského myslenia a výmenou za rukojemníkov získať priestor v médiách pre palestínske hnutie.
Z dnešného hľadiska, keď sa komunikuje najmodernejšími prostriedkami s prísnym stupňom konšpirácie, to bol v podstate amatérsky útok. Medzi Carlosom a jeho tímom došlo k prvej nezhode už pre ubytovanie. Západonemeckým členom komanda sa nepáčilo, že pokým tím býva na okraji mesta, Carlos si doprial pohostinnosť viedenského Hiltonu. Ďalší konflikt potom vznikol na večeri, keď sa v reštaurácii plnej hostí Carlos a jeden z jeho podriadených hlasno pohádali, či počas akcie popraví tých rukojemníkov, ktorí sa postavia na odpor.
Napriek prehreškom proti všetkým bezpečnostným pravidlám teroristického útoku sa v nedeľu 21. decembra 1975 ráno odviezlo všetkých šesť členov komanda električkou a s taškami naloženými výbušninami, revolvermi P38 a automatmi M-16 vstúpilo do sídla OPEC. Carlos údajne kývol dvom mladým policajtom pri dverách, potom sa opýtal malej skupinky novinárov, či rokovanie delegátov prebieha, a následne vošiel aj s tímom do rokovacej miestnosti.
Dvaja policajti - Jozef Janda a Anton Tichler - neboli pre šesticu teroristov vážnou prekážkou. Šesťdesiatročný Tichler sa síce pokúsil Carlosa odzbrojiť, ten ho však zastrelil. Podobne dopadli aj ďalší dvaja muži, ktorí sa pokúsili teroristom klásť odpor - člen irackého tímu a jeden z líbyjských delegátov.
So šesťdesiatimi tromi zostávajúcimi rukojemníkmi sa začal Carlos "pohrávať". Podľa národnej príslušnosti ich rozdelil do skupín na neutrálov (Venezuela, Nigéria, Indonézia, Ekvádor, Gabon), liberálov (Alžírsko, Kuvajt, Líbya a Irak) a kriminálov (Saudská Arábia, Spojené arabské emiráty, Irán a Katar). Podľa stupňa previnenia ich postavil do viac či menej nebezpečných častí miestnosti alebo ich opásal výbušninami.
Polícii vonku zaslal požiadavku, v ktorej rámci chcel cestu na letisko, lietadlo a vysielanie vlastného komuniké (obsahujúce požiadavky podpory palestínskej veci a arabského zjednotenia) v rakúskej televízii a rádiu každé dve hodiny. Vláda Bruna Kreiského všetko splnila.
Druhý deň ráno bol pristavený žltý školský autobus, do ktorého Carlos naložil len 42 rukojemníkov, predtým tretinu prepustil. Na letisku si ešte podal ruku s ministrom vnútra Ottom Röschom, ktorý bol druhý deň za tento stisk vláčený pod titulkami "stisk hanby", a odletel do Alžíru. Tam ich síce čakal s otvorenou náručou vtedajší minister zahraničia a terajší prezident Abdal Azíz Buteflika (Carlos tu prepustil 30 nearabských rukojemníkov), Alžírčania však viac-menej odmietali dať Carlosovi nové lietadlo. Teroristi preto odleteli do Líbye.
Tam Carlos zistil, že arabský svet mu nie je naklonený tak, ako si myslel. Líbyjčania sa správali ešte odmeranejšie, odmietli s teroristami akokoľvek spolupracovať a po následnom odmietnutí Tuniska bol Carlos nútený vrátiť sa do Alžíru. Tu si nakoniec vyjednal možnosť "čestného" ústupu a s celým svojim tímom opustil lietadlo. Ministri OPEC sa na ďalšom rokovaní zišli až o 25 rokov.
Autor: LUKÁŠ VINCENT, čtk
