FOTO - ARCHÍV
extrémisti začali podpaľovať domy. Krajina, ktorú pomohli vybudovať, nevie, čo s nimi. Prví gastarbeitri prišli do Nemecka pred 50 rokmi. Vtedy podpísalo Nemecko s Talianskom prvú dohodu o ich zamestnávaní. Bolo to 20. decembra 1955 v Ríme.
Taliani neboli prví náhodou. Už v roku 1891 ich v Mníchove pracovali tisícky, cez druhú svetovú vojnu pomáhali s požehnaním Mussoliniho v hitlerovskom poľnohospodárstve, aby sa ku koncu vojny stali zo zahraničných robotníkov nútene nasadení. Na konci vojny ich už v Nemecku pracovalo takmer 100-tisíc.
Prvou oficiálnou dohodou o zamestnávaní gastarbeitrov sa len zlegalizovala prax. Z dohody mali prospech obe strany: taliansky juh mal vysokú nezamestnanosť a svojim ľuďom mohol ponúknuť len chudobu a hlad. V Nemecku sa naopak stavalo vo veľkom, ale krajina nemala dostatok vlastných síl. Preto potrebovala Talianov. Tí mali v Nemecku dobrú povesť a prvých päť rokov po dohode boli jedinými gastarbeitrami v krajine. Boli uznávanými umeleckými remeselníkmi, dobrými staviteľmi a odborníkmi na módu.
Plánované sťahovanie národov sa začalo začiatkom roka 1956. Prví Taliani sa najprv museli hlásiť vo Verone, kde ich prezreli lekári. Potom ich v zle zariadených vlakoch poslali do Nemecka. Po niekoľkých dňoch namáhavého cestovania uvidela väčšina z nich ako prvú mníchovskú železničnú stanicu. Na stanici si ich prevzali zamestnávatelia. Za každú silu zaplatili štátu 50 mariek. Najatých robotníkov potom ubytovali v barakoch, kde často spali piati muži v jednej izbe.
Robili ťažkú, namáhavú prácu ako nevyučení robotníci a robili veľa. Postavili automobilku BMW, metro, olympijský štadión a celé mestá. Na hrubý domáci produkt prispievali viac ako ich nemeckí kolegovia. Mníchovčan prispel podľa štatistík k HDP 14-tisíc markami ročne, cudzinec 21-tisíc.
V nasledujúcich rokoch prišlo do Nemecka 2,3 milióna gastarbeitrov. Od roku 1960 sa k Talianom pridali Španieli a Gréci, v roku 1961 Turci, o tri roky neskôr Portugalci a od roku 1968 prichádzali ľudia z bývalej Juhoslávie.
To ešte boli cudzinci v Nemecku vítaní. V roku 1963 o nich nemecké noviny písali: "Rozhodli sa pracovať u nás a my si usilovných ľudí vážime. Nemecko im ponúka srdečné privítanie a uisťuje ich, že sa môžu na našu pohostinnosť spoľahnúť."
Keď na kolínske nádražie prišiel miliónty gastarbeiter, bola to veľká sláva. Písal sa rok 1964 a stal sa ním Portugalec Armando Rodriquez. Na stanici Kolín-Deutz dostal od svojich hostiteľov dokonca moped. Reportér rozhlasu vtedy naživo informoval: "A už sme Armanda Rodriqueza našli. Prichádza cez koľaje k nám, za potlesku okolostojacich, aby si prebral ocenenie miliónteho gastarbeitra."
V prvých rokoch šlo hlavne o to, aby cudzinci dobre zapadli v podnikoch, kde pracovali a boli právne zaistení. Neskôr pribudli problémy s ich rodinami, aby sa začlenili do spoločnosti, aby deti gastarbeitrov mohli chodiť do školy a neskôr začať pracovať. To sa už zväčša netýkalo Talianov. Tí mali domov blízko a spomedzi cudzincov sa po rokoch najčastejšie vracali späť do vlasti. Turci boli iní. Nechodili v nedeľu do kostola a väčšinou ostávali v Nemecku natrvalo, keďže doma nemali žiadnu perspektívu. Ich deti vyštudovali nemecké školy a zamestnali sa.
Dnes predstavujú Turci najväčšiu skupinu gastarbeitrov. Druhí sú obyvatelia bývalej Juhoslávie a až tretí Taliani.
Keď od polovice 70. rokov začala v Nemecku rásť nezamestnanosť, stali sa pre Nemcov cudzinci príčinou všetkého zlého. Väčšina sa začala od nich odvracať a cudzinci sa ešte viac uzavreli do seba. Hlavne v miestach s vysokou koncentráciou priemyslu žili celé štvrte cudzincov, ktorí ani po rokoch nevedeli po nemecky. Stali sa terčom pravicových radikálov a nadšenie vystriedala nenávisť a útoky na ubytovne cudzincov v Solingene či v Rostocku začiatkom 90. rokoch. Nemeckým politikom trvalo dlhšie, než našli odpoveď a umožnili gastarbeitrom jednoduchšie získať nemecké štátne občianstvo. A hoci patrí pizza, gyros a kebab neodmysliteľne k Nemecku, Nemci ešte gastarbeitrov nestrávili. Ani po 50 rokoch.
