|
FOTO - ARCHÍV |
cisár Pittovu smrť o niekoľko dní neskôr. Bitka pri nenápadnej moravskej dedinke vedľa Brna sa považuje za Napoleonovo najväčšie víťazstvo a vrcholnú ukážku jeho vojvodcovskej geniality. Stretnutie známe vo svete ako bitka pri Austerlitzi, ktoré súčasníci považovali za predel dvoch historických epoch, sa odohrala 2. decembra 1805, presne pred dvesto rokmi.
V lete roku 1805 očakávalo Anglicko každým dňom francúzsku inváziu. Na druhej strane kanála La Manche bola pripravená Napoleonova dvestotisícová Veľká armáda. Anglicko chránilo iba loďstvo, ktoré Francúzom bránilo prekročiť úžinu. To však k pocitu bezpečia zďaleka nestačilo, a tak dal Londýn šikovnou diplomaciou dohromady a zafinancoval nové protifrancúzske spojenectvo, takzvanú tretiu alianciu. Jej chrbticou sa stalo Rusko a Rakúsko.
Keď sa Napoleon dozvedel o spojeneckých armádach, ktoré sa mu zhromažďovali za chrbtom, rezignoval na vylodenie v Anglicku a s celou armádou sa obrátil na východ. Využil, že sa jeho protivníci dávali iba pomaly dohromady, bleskovým ťažením prinútil jednu kompletnú rakúsku armádu kapitulovať pri Ulme a obsadil Viedeň.
Zvyšky rakúskej armády a jej ruskí spojenci, ktorí mali asi 87-tisíc vojakov a 318 diel, sa zhromaždili na severnej Morave. Francúzi, ktorých bolo asi 72-tisíc a mali iba 148 diel, čakali pri Brne. Napoleon si po starostlivom preštudovaní terénu vybral miesto nadchádzajúcej bitky. Dobre odhadol správanie svojho protivníka, uchlácholeného početnou prevahou a vlákal ho do pasce. Keď potom mrazivého decembrového rána nad bojiskom vyšlo krvavo červené žiarivé slnko, ktoré sa stalo symbolom bitky aj Napoleonovej moci, jeho armáda za niekoľko hodín najprv spojenecké vojská rozbila na časti, niektoré z nich vyhnala z bojiska, ďalšie obkľúčila a zničila, či prinútila zložiť zbrane.
Francúzi mali asi osemtisíc mŕtvych a zranených, na druhej strane padlo 15-tisíc vojakov a skoro rovnaké množstvo im zajali. Rakúsko muselo po Slavkove podpísať ponižujúci bratislavský mier, ktorým prišlo o veľkú časť územia vrátane Tirolska či Benátska a kleslo na úroveň druhoradej veľmoci.
Slavkov rozhodol o francúzskej hegemónii nad pevninskou Európou. V ďalších dvoch rokoch ešte Napoleon porazil Prusko a Rusov úplne vyhnal zo strednej Európy. Tieto boje však už boli iba dozvukom Slavkova a ich výsledok brali dokonca aj porazení skoro ako samozrejmosť.
Ešte pred Slavkovom však došlo k bitke, ktorá mala pre konečný výsledok zápasu o Európu možno rozhodujúcejší význam, než boje na juhu Moravy. 21. októbra zničil anglický admirál Nelson v námornej bitke pri Trafalgare spojenú francúzsko-španielsku flotilu. Obe bitky viedli k akémusi rozdeleniu sfér vplyvu. Napoleon síce rozhodoval na starom kontinente, vlnám však aj naďalej vládla Británia. "Všade, kde je dosť vody, aby uniesla loď, narazíme na vás," sťažoval si neskôr Napoleon svojim britským väzniteľom na Ostrove svätej Heleny.
Londýn teraz mohol, už v bezpečí pred inváziou, ďalej vzdorovať, budovať nové protifrancúzske koalície a nútiť "malého kaprála z Korziky" robiť stále vážnejšie a vážnejšie chyby. Netrvalo dlho, keď mapa Európy opäť opustila londýnsky sklad a časom sa na nej objavila nová značka pri inej nenápadnej dedinke, pre zmenu na území dnešného Belgicka, ktorá sa volala Waterloo.
