FOTO - ARCHÍV
Začiatkom 20. storočia začal prakticky neznámy Francúz Georges Claude experimentovať s neónom. Prestala sa mu páčiť Edisonova žiarovka, a preto usilovne hľadal nový zdroj osvetlenia do domácností a úradov. To sa mu síce nepodarilo, s pomocou vzácneho plynu však stvoril iný, oveľa žiarivejší hit. Svoj vynález predviedol na svetovej výstave Expo v Paríži začiatkom decembra 1910, teda pred 95 rokmi. Bola ním sklenená trubička naplnená neónom, ktorá vydávala nádherné červené svetlo. "Neónový Claude" sa tak stal otcom rozvetvenej a rôznorodej rodiny trubíc a trubičiek, umiestnených azda na každom objekte, ktorý by v modernom veľkomeste rád niečo znamenal.
Neón prvý raz izolovali zo skvapalneného vzduchu britskí chemici William Ramsay a M. T. Traves v roku 1898. Zistili, že je to plyn jednak vzácny (v milióne častíc vzduchu je iba 16 častíc neónu, zatiaľ čo takého oxidu uhličitého je vo vzduchu teraz takmer 25-krát viac) a že tento plyn s ničím nereaguje, teda je inertný.
Otázku, čo s plynom, ktorého je málo a ešte ani nemá záujem o nijakú činnosť, vyriešil francúzsky chemik a vynálezca Georges Claude po svojom. A pretože bol aj dobrý obchodník, zaujímavú vlastnosť neónu - zafarbiť sa s pomocou elektrického výboja v sklenenej trubičke do červena - dokonale využil. V roku 1911 si postup výroby neónových trubíc dal patentovať v Európe, v roku 1915 aj v USA.
Ako to už chodí, cesta vynálezu do sveta nebola priamočiara. Claude bol najskôr sklamaný, že červené svetlo nemôže využiť na bežné nočné osvetlenie v interiéri. Jeho spolupracovník Jacques Fonseque, ktorý sa špecializoval na reklamu, ho však rýchlo presvedčil o skvelých možnostiach uplatnenia červeného objavu práve v tejto sfére. Nemýlil sa. Neskôr sa farebná škála rozšírila použitím ďalších inertných plynov a technológií a okrem rutinných tvorcov reklám inšpirovala aj mnohých originálnych umelcov.
V roku 1912 prvá neónová reklama upútavala pozornosť na jedno parížske holičstvo a o rok neskôr svietil na známej Champs-Elysees farebný neónový nápis propagujúci značku talianskeho aperitívu Cinzano. V roku 1919 Claude dekoroval vchod do prekrásnej Parížskej opery červenými a modrými svetlami a odvtedy sú tieto dve farby známe ako operné.
V roku 1922 dorazili neónové svetlá do Holandska, o rok neskôr do Los Angeles, keď predajca áut značky Packard doviezol dve reklamy za 24-tisíc dolárov. Cez Ameriku Claudov vynález prenikol až do Tokia. Claude slávil úspech za úspechom. Začal sa napĺňať vynálezcov sen o tom, že jeho neónové svetlá zaplavia celý svet.
Ľudí, ktorí túžili po tom istom, však bolo viac. Niektorým sa podarilo jeho patent obísť (v roku 1930 to bol Charles J. Warmser, zakladateľ spoločnosti, ktorá sa dnes volá Everbrite), iní jeho patent jednoducho ukradli. Claude bojoval proti zlodejom väčšinou márne a okrem toho sa snažil realizovať aj iné projekty. Napríklad výrobu elektrickej energie založenú na využití teplotného rozdielu vôd Golfského prúdu na povrchu a na dne.
Koniec jeho kariéry priniesla druhá svetová vojna. Claude bol síce vynachádzavý technik a dobrý manažér, v politike si však obliekol dres toho najhoršieho mužstva. Zaplietol sa s francúzskou fašistickou vládou natoľko, že v rokoch 1945 - 1949 si svoj prechmat musel odsedieť. Zomrel zabudnutý v máji 1960 vo francúzskom Saint Cloud.
Napriek všetkému dnes spoločnosť, ktorú založil Claude spolu s Paulom Delormeom (Air Liquide) už v roku 1902, pôsobí v 60 krajinách a zamestnáva viac ako 30-tisíc ľudí. Claudov sen žije ďalej.
Autor: MICHAL AČ
