|
FOTO - ČTK |
anie marxizmus; bez jeho záujmu o prírodné vedy a antropológiu by marxizmus nemal oporu v takzvanom historickom materializme. Pokiaľ Marx je známy predovšetkým ako autor Kapitálu, Friedricha Engelsa možno s trochou zveličenia pomenovať ako autora samotného Marxa. Dokonca nebyť jeho, svetlo sveta by fyzicky neuzreli ani druhý a tretí diel samotného Kapitálu. Engels sa narodil 28. novembra 1820, pred 185 rokmi.
Narodil sa v nemeckých Barmách (dnešný Wuppertal) v zámožnej protestantskej rodine. Už v čase dospievania ho silno ovplyvnili práce radikálneho básnika Heinricha Heineho a filozofa Georga Wilhelma Friedricha Hegela. Vo svojich devätnástich rokoch začal prispievať do časopisov svojimi úvahami na literárne a filozofické témy.
Rozhodujúci obrat v jeho živote nastal v roku 1842, keď "konvertoval" na komunistickú vieru pod vplyvom nemeckého socialistu Mosesa Hessa. No predovšetkým tento rok stretol Karla Marxa, s ktorým ho odvtedy po celý nasledujúci život spájalo nerozlučné puto.
Už pri prvom stretnutí Marx s Engelsom s prekvapením zistili, že ich názory na svet a spoločnosť sú prakticky identické. Na rozdiel od akademického vizionára Marxa, Engels sa však mohol oprieť o svoje pozorovania reality: práve v roku 1842 začal pracovať v rodinnej textilke v anglickom Manchestri, kde mal možnosť spoznať príšerné podmienky, v akých pracovali anglickí robotníci. Čoskoro sa skontaktoval s hnutím takzvaných Chartistov, ktoré sa usilovalo o uzákonenie všeobecného volebného práva, a zároveň začal študovať politickú ekonómiu.
Tieto skúsenosti a štúdium ho priviedli na myšlienku, že celé dejiny ľudstva možno vykladať výlučne ako vývoj vzťahu rôznych skupín ľudí k výrobným prostriedkom: zrodilo sa učenie o triednej spoločnosti a o triednom boji. Engels (a spolu s ním Marx) veril, že všetko spoločenské zlo pochádza z existencie súkromného vlastníctva, a že ho možno odstrániť iba triednym bojom, ktorého vyvrcholením mala byť komunistická - beztriedna spoločnosť, v ktorej budú mať k výrobným prostriedkom a ich produktom všetci ľudia rovnaký prístup.
Túto svoju vieru prvý raz predstavil v historickej štúdií Postavenie robotníckej triedy v Anglicku (1844), ktorá ho v európskych vedeckých kruhoch razom pasovala za revolučného politického ekonóma.
Slávny Komunistický manifest (1848) bol spoločným dielom Marxa i Engelsa. Presnejšie, napísal ho Marx na základe Engelsových poznámok. Touto prácou, opisujúcou komunistický pohľad na búrlivé revolučné roky vo vtedajšej Európe sa obaja definitívne zapojili do aktívnej politiky.
Po porážke revolúcie vo väčšine európskych krajín nasledovalo vyhostenie oboch postupne z Francúzska, Pruska a Belgicka, až kým nenašli definitívny azyl v Anglicku, odkiaľ sa ich - vďaka tamojším liberálnym politikom - nepriateľsky naladenej pruskej vláde už nepodarilo vyhnať.
Engelsove práce boli nesporne najvýznamnejšou teoretickou bázou komunizmu - niekoľko kapitol z jeho známeho Anti-Duhringa (1878), ktoré vyšli samostatne pod názvom Socializmus utopický a vedecký, sa stali jednou z najznámejších programových prác socializmu. Pôvod rodiny, súkromného vlastníctva a štátu (1884) a Dialektika prírody, ktorá vyšla až po Engelsovej smrti, položili základy už spomínaného historického, či dialektického materializmu.
Za najväčší Engelsov osobný príspevok komunistickej ideológii sú však považované druhý a tretí diel Kapitálu, ktoré po Marxovej smrti napísal samotný Engels na základe priateľových dochovaných hrubých osnov a poznámok.
Dnes sa môže zdať odmietnutie Engelsových názorov jednoduché. Vo svete filozofie sa však striktne rozlišuje medzi zločinmi a omylmi (typickým príkladom nech je Karl Popper, ktorý vo svojej najznámejšej práci Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia priznáva Marxovi a marxizmu zásluhu na objavovaní ekonomických zákonitostí vývoja spoločnosti, i keď ako pomýlené odmieta Marxovo revolučné vizionárstvo).
Pre nás však platí, že zločiny komunizmu, ktorých boli svedkami a obeťami predošlé tri generácie, by sa s najväčšou pravdepodobnosťou neboli stali, nebyť teórie o triednom boji a nebyť tragického zjednodušenia dejín a redukcie človeka samotného na útrpnú figúrku v súkolesí neúprosných ekonomických vzťahov.
Teoretická filozofia nech sa zaoberá omylmi. V každodennej politickej praxi však musí byť jasné, že tieto omyly predchádzali zločinom. Preto nemožno na Friedricha Engelsa hľadieť iba cez sklá akademickej teórie. Preto Engels zostáva - spolu so svojím priateľom Marxom - jednou z najkontroverznejších postáv svetovej filozofie. Je večným dôkazom toho, že aj tie najlepšie úmysly môžu pripravovať cestu tomu najväčšiemu zlu.
