|
FOTO - ČTK |
Litwo, ojczyzno moja, ty jesteś jak zdrowie. (Litva, vlasť moja, ty si ako zdravie). Asi neexistuje Poliak, ktorý by nepoznal aspoň začiatok najobľúbenejšieho diela poľskej literatúry - Pán Tadeáš od Adama Mickiewicza. Mickiewicz je najznámejším poľským básnikom a hrdinom boja za poľskú nezávislosť. A to aj napriek tomu, že väčšinu života prežil v emigrácii. Zomrel pred 150 rokmi - 26. novembra 1855.
Narodil sa deň pred Vianocami v roku 1798 na území dnešnej Litvy. V tom čase to bola časť dávneho Poľska pod ruským záborom. Ako študent vo Vilniuse spolu s kamarátmi založil tajné vlastenecké a vzdelávacie spolky.
V roku 1823 ho preto zavreli do väzenia a o rok neskôr ho poslali ešte ďalej od Poľska. V tomto období taktiež podpísal spoluprácu s cárskou políciou. Bola to podmienka oslobodenia.
Už predtým zverejnil prvé básnické zbierky. Dátum jeho debutu - Poezje (1822) - je dnes považovaný za začiatok obdobia romantiky. K písaniu ho výrazne posunula nešťastná láska. Žena, ktorá bola jej objektom, prešla do dejín literatúry ako symbol romantického ideálu lásky.
Z Vilniusu odišiel do Petrohradu, a neskôr aj do Odesy a Moskvy. Tam sa stretol s ruským literárnym životom a tajnou proticárskou činnosťou. Spriatelil sa napríklad s Puškinom.
V roku 1829 sa mu vďaka priateľstvu s jednou veľmi vplyvnou ženou podarilo odcestovať z Ruska a takmer dva roky putoval po Európe. Pôsobil v Nemecku, kde sa stretol s Goethem, Švajčiarsku a Taliansku.
Správa, že v Poľsku vypuklo proticárske povstanie (takzvané novembrové) ho zastihla na ceste. Okamžite sa rozhodol vrátiť do vlasti a chcel sa k povstaniu pridať. Nestihol to. Kým sa cez Paríž dostal do Veľkopoľska, územia, ktoré v tom čase ovládalo Prusko, smerovalo už povstanie k porážke.
Do Poľska sa už Mickiewicz nevrátil. Paradoxne, najvýznamnejší poľský spisovateľ nebol nikdy ani v Krakove ani vo Varšave. Dlhé roky strávil v emigrácii, najviac v Paríži. Aktívne sa zúčastňoval na politickom živote a počítal s rýchlym návratom do vlasti. Nikdy sa tak nestalo.
V Paríži sa oženil s dcérou v tom čase známej poľskej pianistky a mal s ňou šesť detí. Jeho manželka však mala duševné problémy.
Počas revolúcie v roku 1848 chcel Mickiewicz vytvoriť vlastnú Poľsko-slovanskú légiu, ktorá by bojovala proti rakúskej monarchii a za oslobodenie všetkých podrobených národov. Odišiel preto do Talianska, jeho misia sa však nevydarila. Zozbieral len niekoľko ľudí.
Nedarilo sa mu. Pre radikálne názory musel vymeniť katedru profesora slovanskej literatúry za post knihovníka v jednej z parížskych knižníc.
O niekoľko rokov neskôr sa snažil ešte raz zabojovať za poľskú nezávislosť. Tentoraz spojil svoju nádej s Napoleonom III. a takzvanou Krymskou vojnou medzi Francúzskom, Britániou a Ruskom. Po smrti ženy nechal deti v Paríži a odišiel do Konštantinopola, aby pomohol pri formovaní poľského vojska. Tam aj zomrel. Podľahol cholere.
Od roku 1890 sú jeho pozostatky umiestnené v katedrále na krakovskom Wawele, mieste odpočinku poľských kráľov. Ukazuje to jeho miesto v dejinách Poľska.
"Mickiewiczova poézia výrazne ovplyvnila formovanie a vývin slovenského romantického myslenia a tvorby (...) V jeho dielach naši štúrovci nachádzali vzor novej poézie," napísal profesor polonistiky na bratislavskej filozofickej fakulte Jozef Hvišč.
Mickiewiczovo dielo malo veľký vplyv na poľskú literatúru a spoločenský život. Ešte v roku 1968 vyvolal protirežimové manifestácie študentov príkaz komunistickej strany stiahnuť z Národného divadla vo Varšave jeho drámu. "Mic-kie-wi-cza! Mic-kie-wi-cza!" žiadali účastníci protestu.
