FOTO - ČTK
Dodnes nie je známe, čím presne Grigorij Rasputin okúzlil, alebo skôr uriekol cárovnú. Prečo sa postupne celá rodina cára Mikuláša ocitla pod vplyvom tohto záhadného, nevzdelaného, ale svojím spôsobom geniálneho človeka zvrátených mravov a nízkeho pôvodu. Isté je, že od prvého stretnutia sa žena imperátora Alexandra Fjodorovna nemohla zbaviť pocitu, že bez Rasputina sa nezaobíde ani ona, ani celé ruské impérium. S Rasputinom sa cár a cárovná stretli pred sto rokmi.
Možno za všetko, čo sa odohralo v Petrohrade začiatkom minulého storočia, môžu oči. O žiadnej inej časti Rasputinovho tela nebolo napísané toľko, ako práve o nich. Niektorí ich opisovali ako diabolské, iní ako bezodné alebo rybie, či ľstivé. Všetci sa zhodujú, že boli uhrančivé až paralyzujúce. Čo v nich videla cárovná?
Keď prvýkrát predstúpil pred cársky pár, jeho zjavná prostota až primitívny vzhľad, večná špina za nechtami, oblek hoci švihácky, ale akýsi nepatrične visiaci na pokrivenom tele a nedbalo napomádované nečisté vlasy, nemohli vládcu a jeho manželku vôbec zaujať. Naostatok, predovšetkým cár Mikuláš sa stretnutiu s tajomným pútnikom opradeným mnohými chýrmi a mýtmi usilovne bránil.
Ako slaboch a nerozhodný introvert vo všetkom podliehal svojej manželke, nesympatickej, tupej, protivnej a panovačnej nemeckej princeznej Alici Essen-Darmstadt, ktorá v Rusku prestúpila na pravoslávnu vieru a prijala meno Alexandra Fjodorovna. To ona pred sto rokmi prispela k tomu, že štát namiesto jej muža začal riadiť primitív zo Sibíri, sexuálny zvrhlík, Grigorij Jefimovič Rasputin, prezývaný "diabolský kmeť".
Do osudu Ruska začal Rasputin významným spôsobom zasahovať v roku 1905, onedlho potom, čo prišiel zo svojej rodnej, zapadnutej sibírskej dediny Pokrovskoje v Ťjumenskej oblasti do Petrohradu. Miesto, ktoré zaujal pri cárskom dvore, potvrdzuje, ako jedna jediná osobnosť môže v dejinách zohrať takú významnú úlohu, že ho takmer obráti na ruby. S Rasputinom sa do metropoly ruského impéria začiatkom minulého storočia vrátil temný stredovek.
Vtedy tridsaťštyriročný muž, pologramotný bývalý zlodej koní, bol už dostatočne slávny prorok, liečiteľ, Boží muž a mág. Vo svojom rodisku zanechal ženu a deti a povesť veľmi pochybnú vrátane spojenia na satanistické sekty.
Mal šťastie a neuveriteľný herecký talent. V Petrohrade narazil na osobu, ktorá ho prevyšovala svojou obmedzenosťou, ale v oblasti čachrov mu bola dôstojným partnerom. Anna Vyrubovová sa stala najbližšou dôverníčkou cárovnej už pred Rasputinom a bola jej zrejme bližšia než cár. Úplne najdrahšou bytosťou však pre cárovnú bol vytúžený syn Alexej, ktorý sa narodil s dedičnou chorobou hemofíliou. Práve choroba cároviča a priateľstvo s Vyrubovovou otvorili Rasputinovi bránu do paláca.
Vyrubovovú si "kmeť" získal rýchlo, a tá potom už len šírila jeho chýr "mystika" a "Božieho vyvolenca". Pretože ovládal niečo ako alternatívne liečiteľstvo, sugesciou a hypnózou, pomohol i chorému Alexejovi. Dokázal ho uspať, utíšiť bolesti a zastaviť večné krvácanie. Potom už nič nebránilo, aby cára s cárovnou "mužik" Rasputin nazýval "papá" a "mamá" a aby sa mohol starať nielen o záležitosti rodinné, ale i verejné.
Vďaka chorobnej nerozhodnosti cára si vyberal premiérov, ministrov, zasahoval do vymenovania arcibiskupov, a za svoje príhovory bral patričnú rentu. Jeho pijatiky a orgie s dámami z najvyšších i najnižších kruhov sa stali povestnými.
Kým sa Petrohradom šírili zvesti o jeho sexuálnych výkonoch a obdivuhodnom rozmere pohlavného údu, cárovná ho prirovnávala ku Kristovi a vysvetľovala manželovi, že to všetko sú len závistlivé ohováračky.
Sivá eminencia Rasputin tušil, že nie všetci pri dvore mu skočili na lep a že sú i takí, ktorí považujú jeho fyzickú likvidáciu za jedinú možnosť, ako zachrániť impérium. V decembri 1916 ho niekoľko šľachticov a poslancov. Štátnej dumy zavraždili a jeho telo vhodili do rieky. Neskôr sa ukázalo, že ešte na dne Rasputin bojoval o život.
Ťažko povedať ako veľmi sú mýty o Rasputinovi zveličené. Jedno je však isté. Bol to geniálny intrigán a fenomenálny znalec ľudských duší. Vo svojom závete napísal, že pokiaľ zomrie rukou príslušníka cárskej rodiny, monarchia ho dlho neprežije. Mal pravdu.
