Minister obrany Theodor Blank odovzdáva prvým vojakom vymenovacie listiny.
FOTO - ARCHÍV
"Dobré ráno, vojaci!" pozdravil nemecký kancelár Kondrad Adenauer 101 vojakov. "Dobré ráno, pán spolkový kancelár!" znela odpoveď. "Vojaci nových ozbrojených síl! Som rád, že k vám dnes môžem prehovoriť. Po prekonaní veľkých ťažkostí ste sa stali prvými vojakmi novej nemeckej armády." Bolo to 12. novembra 1955, keď vojenskú prísahu zložilo prvých 101 dobrovoľníkov Bundeswehru, armády Spolkovej republiky Nemecko. Len dvanásti z nich mali uniformy, ostatní boli v civile - oficiálna rovnošata novej armády ešte nebola hotová. Ešte horšie na tom bola verejná mienka. Nemci neboli na nové vyzbrojovanie pripravení. Desať rokov po porážke nacizmu neverili, že by vojaci tentoraz mohli brániť demokratické hodnoty krajiny.
Kancelár Adenauer nehovoril vo svojom príhovore o veľkých ťažkostiach náhodou. Po skončení druhej svetovej vojny sa spojenci dohodli, že Nemci už nepostavia žiadnu armádu a zrazu väčšina sveta zmenila názor.
Víťazné mocnosti - Veľká Británia, Francúzsko, Spojené štáty a Sovietsky zväz - to v Postupime v roku 1945 povedali jasne: podniknúť všetky opatrenia, aby "Nemecko už nikdy nemohlo ohrozovať svojich susedov alebo svetový mier". To znamenalo úplné odzbrojenie a demilitarizáciu, vyradenie vojenského priemyslu z prevádzky, úplné a definitívne rozpustenie všetkých ozbrojených skupín a militaristických spolkov. Akákoľvek vojenská činnosť mala byť potrestaná.
Päť rokov po Postupimskej konferencii bolo všetko inak. Jedna vojna sa skončila, druhá sa začala. Studená vojna ovládla Európu a Nemecko sa ocitlo medzi dvoma mocenskými tábormi. Situáciu ešte vyhrotila kórejská vojna začiatkom 50. rokov. Hlavne Američania žiadali "nemecký Wehrmacht bez hákových krížov", ktorý by "bránil slobodný svet".
Doma boli nálady úplne opačné. Ľudia sa nového vyzbrojovania báli. Príliš to oživovalo minulosť. Odporcov bolo dosť aj medzi politikmi. Hlavne sociálni demokrati (SPD) a im blízke odbory sa obávali vyhrotenia vzťahov s Nemeckou demokratickou republikou (NDR). V novembri 1949 západonemecký parlament Bundestag jednoznačne zamietol opätovné vyzbrojovanie.
Nová armáda však hrala v plánoch kancelára Adenauera dôležitú úlohu. Bola súčasťou jeho snáh definitívne priradiť Spolkovú republiku k Západu. Už v máji 1955 sa tak v jeho okolí začal pripravovať vznik novej armády.
Kancelár vymenoval bývalého generála, grófa Gerharda von Schwerin za poradcu pre technické otázky bezpečnosti, čo v skutočnosti boli tajné prípravy na zrod západonemeckého vojska. V októbri vymenoval za svojho splnomocnenca Theodora Blanka, ktorý sa o päť rokov neskôr stal prvým spolkovým ministrom obrany.
Nie náhodou zložili prví vojaci Bundeswehru prísahu 12. novembra 1955. V ten deň oslavovalo Nemecko 200. výročie narodenia pruského generála Gerharda von Scharnhorst a jeho príbeh mal dať odpoveď všetkým kritikom novej armády. Generál Scharnhorst sa stal synonymom pre vojenské reformy, ktoré mali "armádu a národ vnútorne spojiť". Branná povinnosť mala byť pre občanov možnosťou, ako sa identifikovať so štátom a obraňovať ho, keď je to nutné. To malo byť posolstvo novej armády.
V tomto duchu sa novým vojakom prihovoril aj minister obrany Theodor Blank: "Chceme demokratickú armádu. Budete dbať na princípy právneho štátu, budete brať vážne základné práva a povinnosti občanov a uznávať dôstojnosť ľudí. Budete pripravení na obranu proti každému, kto ohrozuje mier."
Po päťdesiatich rokoch môžu Nemci oslavovať vznik armády bez veľkých pochybností. Zvládla studenú vojnu i znovuzjednotenie krajiny bez toho, aby sa svojím základným princípom spreneverila. Získala si rešpekt doma i vo svete a nemeckí vojaci, ktorí rozpútali dve svetové vojny, dnes pôsobia v mierových misiách v zahraničí a poskytujú humanitnú pomoc ľuďom v tiesni.
