|
FOTO - ARCHÍV |
a po ktorej prišla "doba temna", koniec vlastnej štátnosti a vláda cudzích utláčateľov. Aspoň podľa tradičnej národnej mytológie. Pravda je podľa dnešných českých historikov trochu iná. Bitka pomenovaná podľa kopca na okraji Prahy sa odohrala 8. novembra 1620, presne pred 385 rokmi.
České stavovské povstanie, ktoré sa začalo v roku 1618 vyhodením cisárskych miestodržiteľov z okien Pražského hradu, sa od začiatku nevyvíjalo príliš dobre. Jeho iniciátori nedostali očakávanú podporu zo zahraničia a ani v samotných Čechách sa netešili všeobecnej podpore.
V septembri 1620 prekročila armáda habsburského cisára Ferdinanda II. a jeho spojenca - Katolíckej ligy - hranice Čiech a za necelé dva mesiace sa po menších šarvátkach s ustupujúcim povstaleckým vojskom dostala až k Prahe. Tam už stavovskí velitelia nemali na výber a museli sa protivníkovi postaviť.
Stavovské vojsko síce bolo početne výrazne slabšie, malo asi 15-tisíc vojakov proti zhruba 28 tisícom cisárskych, mohlo sa však opierať o Prahu a očakávalo posily. V uliciach mesta sa napriek rozkazu pred bojom ukrývalo či v blaženej opitosti potulovalo niekoľko tisíc stavovských žoldnierov a na pomoc im mal prísť aj asi desaťtisícový uhorský oddiel vyslaný ich spojencom, sedmohradským kniežaťom Gabrielom Bethlenom.
Uhorské jednotky sa však cestou zdržali. Podľa jednej verzie preto, že ich veliteľa podplatil cisár. V čase bitky boli každopádne ďaleko od Prahy.
Aj tak však mala stavovská armáda čas zaujať na bojisku výhodnejšie pozície na vrchole kopca Biela hora, ktoré jeho početnú nevýhodu zmazali.
Najväčším problémom stavovskej armády však boli jej vlastní vojaci - žoldnieri. Zverbovali ich z celej Európy a vojnu brali ako remeslo. Nezaujímalo ich, pod koho zástavou slúžia. Ich bojová hodnota závisela od výšky a pravidelného prísunu žoldu.
Stavovskí vojaci žold dostali naposledy v polovici septembra, odvtedy iba ustupovali s prázdnym vreckom. Boli unavení a nahnevaní a ich disciplína a chuť bojovať rapídne klesali.
Cisárskym, ktorí by mali útočiť do prudkého svahu proti čiastočne opevneným postaveniam, sa do boja tiež príliš nechcelo. Bolo to však na začiatku zimy, ktorá v tom čase znamenala koniec vojenských akcií. Nemohli sa vrátiť a panovníkovi nahlásiť, že napriek početnej prevahe proti rebelom nič nepodnikli.
Rozhodli sa teda pre akýsi "prieskum bojom", útok menšími silami na ľavé krídlo stavovskej armády, aby otestovali bojové odhodlanie protivníka. Skúška dopadla lepšie, než sami očakávali.
Stavovskí žoldnieri síce prvý nápor odrazili, keď sa mal opakovať, poodhadzovali zbrane a jednoducho zdupkali smerom na Prahu. Šokovaní velitelia sa ich márne snažili zastaviť.
Niektoré stavovské jednotky sa síce statočne pokúsili o odpor a prešli dokonca do protiútoku, cisárska armáda však už zacítila šancu. Celá bitka netrvala ani dve hodiny.
Najhoršie dopadol pluk grófa Šlika, ktorý naverbovali a vyslali za peniaze moravských stavov. Stál na kraji stavovskej línie, pred múrom kráľovskej obory Hviezda, kvôli ktorému nemohol utiecť. V obkľúčení boli prinútení bojovať a väčšinou padli.
Obľúbený obraz "posledných Moravanov", pokladajúcich životy za českú slobodu, je však výplodom fantázie. Aj tento pluk tvorili žoldnieri, väčšinou Nemci. Tí, čo prežili, po bitke prešli do cisárskych služieb.
Na druhý deň vstúpila cisárska armáda do Prahy. Kto mohol, utiekol. Príkladom im išiel Fridrich Falcký, ktorého len rok predtým zvolili za českého kráľa.
Ferdinand II. využil víťazstvo na presadenie tvrdého absolutistického režimu. Veľká časť domácej šľachty a meštianstva prišla o majetky, obyvatelia Čiech boli vystavení násilnej rekatolizácii a tisíce ľudí museli odísť do exilu.
