FOTO - ARCHÍV
Aj keď k nám dnes správy o ničivých zemetraseniach a tsunami prichádzajú väčšinou zo vzdialených končín zeme, v minulosti podobné pohromy neraz postihli aj Európu. Najničivejšie novodobé európske zemetrasenie spojené s tsunami zrovnalo v minulosti so zemou hlavné mesto Portugalska Lisabon. Stalo sa tak 1. novembra 1755, pred 250 rokmi.
Portugalsko stálo v polovici 18. storočia na prahu veľkých zmien. Kráľ Jozef I. si uvedomoval zaostalosť krajiny, ktorej ekonomika závisela od klesajúcich výnosov zámorských kolónií. Praktický výkon vlády preto zveril do rúk prvého ministra s komplikovaným menom Sebastiao José de Carvalho e Melo, gróf z Oeirasu, známeho, našťastie, pod jednoduchším menom markíz Pombal. Bývalý veľvyslanec v Londýne a vo Viedni však netušil, aké rázne zmeny čoskoro nastanú.
1. novembra 1755 oslavovali obyvatelia Lisabonu Sviatok Všetkých svätých. V kostoloch prebiehali bohoslužby a boli prepchaté veriacimi. Zem pod nohami sa však náhle zdvihla a zasa klesla. Budovy vrátane chrámov a palácov sa začali rúcať. Sviečky v kostoloch a otvorené domáce ohniská zapálili obrovský požiar, ktorý sa rýchlo šíril už zničeným mestom.
A potom prišla tretia pohroma od mora. Zemetrasenie, ktorého epicentrum bolo v Atlantickom oceáne na juhozápad od portugalských brehov, vyvolalo obrovskú prívalovú vlnu. Tsunami dorazilo k Lisabonu viac ako hodinu po zemetrasení.
Podľa svedectiev tesne pred tým, než voda zaplavila prímorskú časť mesta, siahala vlna do výšky 17 metrov. Lisabon v tej chvíli doplatil na svoju inak veľmi výhodnú polohu v úzkom zálive, do ktorého ústila rieka Tejo. Záliv pôsobil ako lievik, ktorý ešte viac koncentroval ničivý účinok vlny.
Kráľ a jeho dvor sa zachránili iba vďaka tomu, že jedna z princezien na poslednú chvíľu pred katastrofou presadila rodinný výlet za hranice mesta.
"Pochovajte mŕtvych a nakŕmte živých," povedal vraj markíz Pombal kráľovi Jozefovi I., ktorý zúfalo a bezradne pozeral na trosky svojho hlavného mesta. Praktické riadenie záchranných prác a rekonštrukcie musel minister vziať do svojich rúk. Vyžiadal si mimoriadne právomoci a konal rýchlo a rázne. Zorganizoval zásobovanie, starostlivosť o ranených a pochovávanie mŕtvych, čím zabránil vzniku epidémií. Dôsledne uplatňoval trest smrti proti tým, ktorí rabovali v troskách.
Podľa oficiálnej Pombalovej správy si katastrofa vyžiadala šesť až osemtisíc obetí. Odhady však hovoria až o 60 tisíckach mŕtvych.
Minister využil, že zemetrasenie zbúralo skoro 90 percent budov mesta a Lisabon vystaval znovu od základov. Do mesiaca mu skupina architektov zhotovila plán rekonštrukcie. Pombal sústredil na obnovu mesta všetky zdroje a pracovné sily a podarilo sa mu nemožné: Lisabon v krátkom čase povstal z popola ako krásne a na svoju dobu veľmi moderné mesto so širokými triedami lemovanými reprezentatívnymi palácmi a s verejným osvetlením.
Zemetrasenie a tsunami, ktoré zničili Lisabon, mali mimoriadny ohlas a doslova zasiahli do dejín. Duchovný dosah katastrofy na prahu modernej éry spochybňujúcej tradičné hodnoty bol obrovský.
Mnohí najprv katastrofu označili za Boží trest za morálny úpadok ľudstva a vzmáhanie sa kacírstva. Tieto argumenty však oslabili správy, že prírodné živly síce zničili kostoly plné veriacich a kláštory, neporušená však naopak zostala ulička, v ktorej sídlili nevestince. Cirkev napokon vyšla z katastrofy veľmi oslabená a už nikdy sa jej v Portugalsku ani v Európe nepodarilo získať dovtedajšiu autoritu.
Katastrofa sa naopak stala významnou vzpruhou pre vznikajúce osvietenstvo, aj keď sa jeho predstavitelia tiež ťažko vyrovnávali s pocitom, že svet neriadi rozum.
Francúzsky osvietenec Voltaire prirovnal pod vplyvom správ z Lisabonu ľudí k biednym časticiam topiacim sa v bahne, ktorým sa osud vysmieva, k húfu chorých bláznov bľabotajúcim o šťastí.
Pombal využil slávu a moc získanú po zemetrasení na presadenie radikálnych reforiem, ktoré podlomili moc tradičnej aristokracie, posilnili meštianstvo, v Portugalsku zrušili otroctvo a zrovnoprávnili Židov.
