FOTO - ARCHÍV
Ak o niekom platí rovnica génius = čudák, potom to je legendárny ovocinár a šľachtiteľ Ivan Vladimirovič Mičurin. Uzavretý chlapec sa nehral s kamarátmi, ale trávil čas medzi stromami. Po vreckách nenosil guľôčky, ale semená rastlín. Nikdy nemal deti. Jeho manželka Alexandra Vasiljevna zomrela na choleru v roku 1915 a potom už sa v jeho živote objavuje len vášeň k rastlinám. Splodil stovky nových odrôd ovocných stromov, ale žiadneho ľudského potomka. Od jeho narodenia dnes uplynie 150 rokov.
Krížením ovocných stromov bol Mičurin posadnutý. Nezaujímala ho politika ani ľudské vzťahy, zato vášnivo túžil, aby v stredných, chladných pásmach ruského impéria rástli stromy, ktoré budú dávať plody šťavnaté ako v krymských slnečných sadoch.
Mičurin sa narodil v Rjazanskej gubernii. Jeho otec bol drobný šľachtic a vlastnil neveľký sad.
"Bol som vždy úplne ponorený do jedinej činnosti, pestovať rastliny. A to ma tak pohltilo, že som prakticky nevnímal žiadne iné aspekty života," spomínal Mičurin. Bol samouk. Nedokončil ani Rjazanské gymnázium, lebo jeho rodina zbankrotovala. Keď mal 18 rokov, začal pracovať na železnici ako opravár signalizačného zariadenia a telegrafov a vo voľnom čase sa staral o svoje stromy.
Mičurin bol ochotný žiť v akomkoľvek režime, ktorý nebránil jeho láskaniu s rastlinami. Tešil sa, keď ho ocenila cárska moc v roku 1912 radom svätej Anny 3. stupňa. Jasal, keď ho sovietska moc odmenila radom Lenina. Len zriedka naznačoval niečo, čo sa dnes nazýva občianskym postojom. Len v roku 1913 odmietol luxusnú ponuku presťahovať sa do Ameriky.
Po druhý raz prejavil emócie, keď v roku 1917 zvíťazili v Rusku boľševici. Dúfal, že jeho prácu ocenia. "Sotva sa skončila občianska vojna, všimol si ma V. I. Lenin," píše v pamätiach. Sovietska moc skutočne vytvorila z jeho súkromného pestovateľského raja Ústredné genetické laboratórium I. V. Mičurina.
Tri roky pred smrťou, v roku 1932, bolo mesto Kozlov, kde strávil celý život, premenované na Mičurinsk. Vedenie štátu to, ako bolo zvykom, preháňalo. Označili Mičurina za syna roľníckej triedy, hoci bol pôvodom šľachtic a zaviedli pojem "mičurinská biológia". Ktokoľvek sa chcel uberať odlišným smerom, označili ho za buržoázneho biológa a poslali do gulagu, prípadne zastrelili. Mičurin o tom zrejme nevedel. To, že nazval jeden z druhov višne "Nadežda Krupská", bol len výraz vďaky za podporu.
7. júna 1935 veľký šľachtiteľ zomrel. Zostalo po ňom viac než 300 nových druhov jabĺk, hrušiek, sliviek, hrozna, marhúľ, ríbezlí a tabaku.
"Nemôžeme čakať od prírody žiadne dobrodinie," vyhlasoval, keď nútil odrody, ktoré rástli tisíce kilometrov od seba, aby spolu plodili nové hybridy. Jeho výroky komunistické vedenie doviedlo do absurdnej podoby, vyjadrenej v porekadle "prikážeme vetru, dažďu..." Mičurin sa však riadiť prírodu skutočne pokúšal.
Keď stroskotal s metódou aklimatizácie južných odrôd v chladnejších pásmach, začal krížiť. Ani to sa mu spočiatku nedarilo. Keď jeden z rodičov bol z oblasti teplej, a druhý zo stredného pásma, "deti" v sebe neniesli vlastnosti oboch, ale dominovala odolnejšia, no nekvalitná odroda. Vtedy dostal Mičurin geniálny nápad.
Aby získal sortu odolnú a zároveň kvalitnú, musel spáriť dva extrémy rastúce od seba fyzicky veľmi ďaleko. Teplomilnú južnú plodinu a odrodu severnú zvyknutú na kruté podmienky. Tak sa mu podarilo vypestovať hrušku "Bere zimná Mičurinova." Vznikol potomok matky divokej hrušky ussurijskej, ktorá sa vyznačovala maličkými plodmi, ale obrovskou odolnosťou proti nízkym teplotám, a otca južnej "Bere Royal," s veľkými šťavnatými plodmi a chúlostivou povahou. Vynikajúce, veľké hrušky plodil strom, ktorý vydržal mrazy až 36 stupňov Celzia.
Ďalším zlepšovákom Mičurina bol tréning "detí" krížením v sparťanských podmienkach. Tak vznikla slávna jabloň "Slavjanka." Vrcholom vynaliezavosti bolo kríženie rôznych druhov višne a čremchy, marhule so slivkou, jarabiny s hlohom. Vznikli tak stovky nových druhov a južné odrody posunul o stovky kilometrov na sever, kde predtým nedokázali prežiť. "Neúspech nie je hanba," hovoril si, keď mu spočiatku stromy mrzli jeden po druhom. "Hanbou je strach z pokusu."
Autor: agentúra Epicentrum pre SME
