FOTO - ARCHÍV
Podľa Winstona Churchilla išlo o najhrdinskejšiu pozemnú bitku, akú kedy Anglicko vybojovalo. Zrejme preto, že to bolo nečakané víťazstvo. Angličanom síce storočnú vojnu nevyhralo, napriek tomu sa stalo súčasťou ich národného mýtu. Dodnes patrí spolu s bitkami pri Trafalgare a Waterloo medzi najpamätejšie, ktoré najmä bulvárna tlač mimoriadne rada Francúzom pripomína. V bitke pri Azincourte, 25. októbra 1415, presne pred 590 rokmi, porazili totiž Angličania francúzsku presilu.
V roku 1413 sa stal anglickým panovníkom ešte len 26-ročný energický Henrich V. Podobne ako jeho prastarý otec Eduard III., aj on sa rozhodol, že si uplatní nárok na francúzsku korunu. Rozpútal tak druhú etapu dlhého konfliktu známeho ako storočná vojna.
Vojenským ťažením plánoval Henrich aj zamestnať svojich prípadných domácich odporcov. Situácia vo Francúzsku tiež nahrávala jeho plánom. Zúril tam ozbrojený konflikt medzi prívržencami Orleánskeho a Burgundského domu, šialený kráľ Karol VI. bol iba hračkou v rukách veľmožov.
V polovici augusta 1415 vyplávala zo Southamptonu flotila asi s tromi stovkami plavidiel. Vylodila sa v Normandii pri prístave Harfleur, čo začali Angličania obliehať. Kráľ im pod hrozbou smrti obesením zakázal znásilňovať a rabovať v kostoloch.
Obliehanie však trvalo podstatne dlhšie ako Henrich predpokladal. Stratil pritom takmer dvetisíc mužov. Viac ako nepriateľ ich preriedili choroby a vyčerpanosť.
Od Harfleuru sa Angličania pohli až 8. októbra. Henrich sa rozhodol pre návrat domov. Na to sa potrebovali dostať do anglickej pevnosti Calais na severe Francúzska, kde ich čakali lode. Delilo ich od nej viac ako 150 kilometrov.
Šanca zabrániť im v ceste zmobilizovala Francúzov. Počkali si na nich neďaleko od jediného miesta, na ktorom mohli prekročiť rieku Sommu. Svoje šíky zoradili neďaleko hradu a dediny Azincourt.
K zmýtizovaniu bitky prispeli predovšetkým údaje o počte mužov, čo proti sebe stáli. Anglickí historici písali ešte v polovici minulého storočia o 20-tisíc, prípadne o 25-tisíc Francúzoch proti šiestim tisíckam Angličanov. Podľa najnovších zistení ich však bolo pravdepodobne iba 12-tisíc, kým Angličanov až 8-tisíc.
V noci pred bitkou vládla v oboch táboroch odlišná nálada. Francúzski šľachtici hrali kocky o to, kto získa právo zabiť anglického kráľa. Angličania vyznávali svoje hriechy a mnoho z nich stihlo prijať aj posledné pomazanie.
Na druhý deň ráno za hustého dažďa vyzvali Francúzi Henricha, aby sa vzdal svojich ašpirácií. Ten to odmietol. Bitka sa začala paľbou anglických lukostrelcov, ktorí tvorili hlavnú časť Henrichovho vojska. Malo sa ukázať, že znovu aj rozhodujúcu.
Francúzi sa vôbec nepoučili z porážky, ktorú im uštedril v roku 1346 Eduard III. pri Kresčaku. Ich rytieri v ťažkej zbroji stáli natlačení pri sebe v troch líniách, strelci z kuše nemohli účinne strieľať. Úzke bojové pole lemovali z oboch strán lesy, takže keď sa rytieri vydali do útoku, navzájom si prekážali a ich početná výhoda sa zmenila na nevýhodu.
Silný dážď zmenil bojisko na močiar. Mnoho koní zrejme spadlo bez toho, aby ich Angličania zasiahli. Francúzi padali jeden cez druhého, v ťažkom brnení sa už často nedokázali postaviť. Aj keď sa druhej línii podarilo dostať k Angličanom, proti pohyblivým, ľahko oblečeným lukostrelcom, ktorí boli vyzbrojení aj mečmi, mali len malé šance. Tretia línia už do bitky ani nezasiahla.
Za menej ako hodinu bolo po boji. Cesta do Calais bola voľná. Angličanov vystrašil iba moment, keď do ich tábora vtrhli tlupy vidiečanov. V domnienke, že ide o útok do tyla, vydal Henrich rozkaz zabiť všetkých zajatcov. Ušetrili iba tých najurodzenejších. O život prišiel viac ako 5-tisícový výkvet francúzskej šľachty a približne len 200 Angličanov.
Mierovú zmluvu uzavreli až v roku 1420 v Troyes. Karol VI. ustanovil Henricha V. za dediča francúzskej koruny po svojej smrti, uznal jeho panstvo v Normandii a za manželku mu dal dcéru Katarínu. Plody víťazstva si však Henrich dlho neužil. Už o dva roky zomrel na dyzentériu, ktorou sa nakazil počas vojenských výprav. Koruna prešla na jeho ešte len 9-mesačného syna.
Henrichova predčasná smrť pomohla Francúzom zmobilizovať sa. Jana z Arku ich zapálila pre protianglický odpor, ktorý viedol úspešne nový kráľ Karol VII. Do konca jeho vlády prišli Angličania o všetky dŕžavy na kontinente. Ostalo im iba Calais.
