Je najstarším českým historikom a zároveň prvým českým autorom, ktorého bezpečne poznáme podľa mena. Kosmasova Kronika Čechov je dôležitým prameňom pre dejiny a ešte dôležitejším prameňom národnej mytológie našich susedov. O ňom samotnom však vieme iba toľko, čo o sebe často mimovoľne prezradil vo svojom diele. Na jeho príbehoch, prepracúvaných ďalšími autormi vrátane Aloisa Jiráska vyrastali generácie Čechov. Kronikár Kosmas zomrel 21. októbra 1125, pred 880 rokmi.
Kosmas sa narodil pravdepodobne ako syn duchovného (celibát sa ešte nepresadil) okolo roku 1045. Na to obdobie bol mimoriadne vzdelaný a scestovaný. Študoval najprv na pražskej škole pri svätovítskej katedrále, neskôr pokračoval vo vychýrenej škole v Lutychu (Liege v dnešnom Belgicku).
Po návrate domov patril najprv medzi svetských služobníkov cirkvi, oženil sa a mal syna. Stal sa kanonikom a neskôr dekanom pražskej svätovítskej kapituly, ktorá bola nielen duchovným centrom, ale aj významnou súčasťou správy krajiny, a pomáhala panovníkovi pri diplomatickej činnosti. Kosmas sa sám zúčastnil na niekoľkých cestách s posolstvom, navštívil aj cisára Henricha v Taliansku. V roku 1099 ho v Ostrihome vysvätili za kňaza.
Do písania latinskej kroniky, ktorá preslávila jeho meno, sa pustil až na konci svojho, na to obdobie taktiež neobyčajne dlhého života, pravdepodobne v roku 1119. Ako tvrdí, robil tak "nie z túžby po ľudskej chvále, ale aby povesti neupadli do zabudnutia." Svoju kroniku doviedol až k aktuálnym udalostiam, posledná vec, zaznamenaná neznámou rukou, je samotná Kosmasova smrť.
Pri písaní sa Kosmas opieral o zahraničné literárne vzory vrátane starých rímskych historikov, ktorých dôverne poznal. Písal veľmi vytríbeným, živým a dodnes pútavým jazykom. Dejiny pre stredovekých kronikárov znamenali väčšinou výpočet činov panovníkov a ďalších významných osobností. Kroniky mali súčasníkov poučiť a postaviť pred nenasledovania hodné vzory. Slúžili na konkrétne politické ciele: mali napríklad podporiť legitimitu panovníckeho rodu.
Český štát za jeho života prechádzal krízou, spôsobenou dlhoročným dynastickým bojom o moc. Kosmas chcel opisom týchto udalostí svojich súčasníkov varovať a zároveň im v osobe starších panovníkov predkladá nasledovaniahodný vzor a svoj politický ideál: silné nezávislé, vnútorne jednotné Čechy na čele s panovníkom, ktorý má v podstate neobmedzenú moc a neudeľuje vysoké úrady cudzincom. Ako správny služobník Přemyslovcov potláča správy o Veľkej Morave.
Dokončená časť kroniky má tri časti. Najznámejšou je prvá, ktorá začína rozprávanie podľa dobových zvyklostí potopou sveta. Rýchlo sa však dostáva k najstarším mýtickým českým dejinám. U Kosmasa sa prvý raz objavujú príbehy o príchode praotca Čecha, kňažnej Libuše, Libušinom súde, jej manželovi Přemyslovi Oráčovi, a vôbec o mýtickom pôvode rodu Přemyslovcov.
Nie náhodou je práve táto najznámejšia a najrozprávkovitejšia časť kroniky najmenej spoľahlivá. Podľa historika Dušana Třeštíka je väčšina dát týkajúcich sa napríklad 10. storočia vrátane takých ústredných bodov českej histórie, akým je zavraždenie svätého Václava, nepresná alebo vymyslená. Jedno ani druhé sa však vtedy neposudzovalo.
Kosmas v tejto časti čerpá zo starších legiend o českých svätcoch a z nemeckých kronikárov. Odvoláva sa však aj na "bájne rozprávania starcov," čo viedlo k nekonečným sporom historikov o to, nakoľko vychádzal z nejakých súčasných povestí a kolektívnej pamäti, a ako jednoducho domácemu prostrediu prispôsobil antické vzory. Napríklad motív amazoniek pretvoril v príbeh o dievčenskej vojne. Pravdepodobne zmiešal oboje.
Spoľahlivejšie a ako historický prameň dôležitejšie sú druhý a tretí diel kroniky, pri ktorých čerpá zo svedectiev pamätníkov a z vlastných skúseností. Vedľa politických udalostí píše o fungovaní súdov a krutých fyzických trestoch, o prírodných úkazoch a zázrakoch.
Časová blízkosť však so sebou prinášala iný problém a Kosmas do svojej kroniky zaradil aj úvahu o problémoch historikov píšucich o súčasníkoch. Ak starších panovníkov pomerne otvorene hodnotí, u svojich súčasníkov sa tomu nápadne vyhýba.
