FOTO - ARCHÍV
Dvadsiate storočie vošlo do dejín ako obdobie, v ktorom spoločenské pohyby v Európe vyústili do najkrvavejších hnutí a najničivejších vojen. Fašizmus, nacizmus a komunizmus za sebou zanechali hekatomby obetí a priviedli civilizáciu až na okraj skazy. Keď budú historici, sociológovia či psychológovia pátrať po podmienkach, ktoré dali týmto hnutiam a režimom vzniknúť, nevyhnutne narazia na fenomén masy, "davového človeka", ktorého zrodila industriálna revolúcia a ktorý sa stal po prvý raz v dejinách ich hybnou silou - aby ich takmer ukončil. Pri svojom pátraní nebudú môcť obísť španielskeho filozofa, esejistu a politika José Ortega y Gasseta. Od jeho smrti včera uplynulo 50 rokov.
José Ortega y Gasset sa narodil 9. mája 1883 v Madride v rodine významného spisovateľa a dramatika José Ortega Munillu. Vzdelával sa u jezuitov a potom na madridskej univerzite, kde dostal doktorát z filozofie (1904). Nasledujúcich päť rokov strávil na univerzitách v Berlíne, Lipsku a v Marburgu. Od roku 1910 až do vypuknutia občianskej vojny v roku 1936 pôsobil ako profesor metafyziky na univerzite v Madride.
Bol všestranne nadaným spisovateľom. Jeho filozofické práce sa z dobových klišé vynímajú zrozumiteľným jazykom - uprednostňoval prístupný žáner eseje. Bol aktívnym žurnalistom a politikom, čím dával svojej filozofii praktický rozmer. V roku 1923 založil Revista de occidente, literárny časopis, ktorý pomohol obnoviť duchovné zväzky medzi takmer stredovekým Španielskom a moderným Západom.
Zarytý republikán Ortega sa stal neformálnym vodcom španielskej intelektuálnej opozície a zohral úlohu pri zosadení kráľa Alfonsa XIII. v roku 1931. Ako poslanec sa podieľal na konštituovaní druhej španielskej republiky - bol lídrom skupiny intelektuálov známej pod názvom La Agrupación al servicio de la república (V službách republiky).
Preto musel po vypuknutí občianskej vojny opustiť Španielsko a žiť v argentínskom exile. V roku 1945 sa usadil v Portugalsku. O tri roky sa vrátil a založil Inštitút humanitných vied, ktorému lektoroval.
Ortega je považovaný za predstaviteľa najproduktívnejšej španielskej školy mysliteľov, akú krajina nepoznala predchádzajúcich tristo rokov. Jeho význam ďaleko prekračuje hranice Španielska, najmä vďaka dielu Vzbura más (1930). Zaradil sa ním k nemnohým autorom prvej polovice 20. storočia, ktorí - takpovediac za pochodu - rozoznali nebezpečenstvo, ktoré pre ľudstvo predstavovali rodiace sa masové hnutia. Vzburou más sa Ortega zaradil do pomyselnej čítanky sociálnych vied hneď vedľa Hannah Arendtovej či Ericha Fromma.
"V súčasnosti v Európe badať jeden veľmi dôležitý fakt: davy siahajú po absolútnej spoločenskej moci. Lenže davy už zo svojej podstaty nedokážu ovládať ani len svoju vlastnú existenciu, a tým menej vládnuť spoločnosti ako celku - a tak tento fakt znamená, že Európa sa nachádza vo svojej najväčšej kríze, ktorá môže zasiahnuť spoločenstvá, národy a celú civilizáciu."
Zdá sa až nepochopiteľné, že autor týchto slov o pätnásť rokov neskôr odmietol identifikovať onú krízu s druhou svetovou vojnou - ktorú väčšina ostatných mysliteľov videla ako vyvrcholenie "vzbury más". Lenže Ortegov pohľad bol hlbší: hoci španielsky frankistický fašizmus (a nemecký nacizmus) mu pri analyzovaní davového človeka a davovej spoločnosti nepochybne "stáli modelom", nezastavil sa pri dobovom ponímaní. Aj preto je jeho práca dodnes pravdivá.
Podobne ako Fromm aj Ortega odhadol, že "davový človek" je rozpoznateľný aj ako jednotlivec, má vlastné charakteristiky, ktoré ho na úlohu "davového človeka" predurčujú: "Dav ako psychologický jav môže byť definovaný aj prv, než sa jednotlivci objavia v davovej formácii. V každom jednotlivcovi môžeme odhadnúť, či je "davový", alebo nie."
Na rozdiel od Fromma Ortega nevidel "davového človeka" len ako produkt ekonomických vzťahov, ale skôr ako výsledok toho, že úzko špecializovaní odborníci ("učení nevedomci") odmietajú svoje tradičné postavenie - ktoré by im diktovalo aj určitú zodpovednosť - a takto "oslobodení" si potom trúfajú diktovať spoločnosti svoje videnie sveta bez akýchkoľvek záväzkov. Skutoční "davoví ľudia", ktorí splodili fašizmus či komunizmus, teda podľa neho nie sú nezamestnaní či bezdomovci, ale skôr krčmoví odborníci siahajúci po moci bez zodpovednosti.
