FOTO - ARCHÍV
Geigerov počítač, ktorý meria rádioaktivitu, sa dodnes používa vo vedeckých laboratóriách aj na lekárskych pracoviskách. Bol na palube amerických sond Viking 1 a Viking 2, ktoré pred 30 rokmi od júna do septembra márne pátrali po stopách života na Marse. Okrem rádioaktívnych plynov a minerálov počítač odhalí aj kozmické žiarenie. Ak by ste chceli, povie vám, či náhodou v základoch vášho domu nie je obávaný radón. Tvorca jedného zo symbolov jadrového veku, nemecký fyzik Hans Wilhelm Geiger zomrel pred 60 rokmi, 24. septembra 1945.
Narodil sa v roku 1882 v Neustadte v rodine uznávaného znalca perzskej a indickej kultúry. Mladého Geigera však priťahovali exaktné vedy. Štúdium fyziky začal na univerzite v Mníchove a dokončil na univerzite v Erlangene, kde jeho otec prednášal filozofiu.
Geiger hľadal a nachádzal jednoduché riešenia zložitých problémov. Jeho počítač, ohlasujúci rádioaktivitu, ktorú ľudské zmysly nedokážu rozpoznať, je vlastne kovová trubica naplnená plynom. Zaznamenáva a ohlasuje rádioaktívne častice buď na stupnici, alebo typickým šťukaním. Hovorí sa mu aj Geigerov-Müllerov počítač, pretože jeho princíp nemecký fyzik zdokonalil v roku 1925 už ako profesor na univerzite v Kieli spolu so svojím prvým doktorandom Walterom Müllerom. Prvá verzia vznikla v roku 1911.
Geigerov počítač odmeriava kroky jadrového veku už takmer storočie. Sám jeho autor zohral pri jeho nástupe nemalú úlohu. Experimentmi na počiatku vedeckej dráhy totiž inšpiroval legendárneho lorda Ernesta Rutherforda, ktorý sa preslávil štúdiom rádioaktívnych látok (získal za to Nobelovu cenu v roku 1908) a objavil alfa a beta žiarenie.
Geigerova bohatá a úspešná kariéra na mnohých nemeckých univerzitách (Kiel, Tübingen, Berlín) sa začala už v roku 1909 na univerzite v britskom Manchestri. Geiger a Ernest Marsden tam pod vedením Rutherforda experimentovali s odrazom alfa častíc na tenkej zlatej fólii.
Ich pokusy, ktoré mali potvrdiť vtedajší obraz sveta zloženého z atómov, najmenších a nedeliteľných hmotných guľôčok, Rutherforda veľmi zaujali. Novozélandský fyzik zo spôsobu rozpadu častíc na zlatej fólii usúdil, že atóm nemôže byť nedeliteľný, ale musí mať jadro, čo v roku 1911 aj dokázal. Po Marii a Pierrovi Curieovcoch (v roku 1898 objavili nové rádioaktívne prvky polónium a rádium) a Einsteinovej slávnej rovnici o premene hmoty na energiu (1905) to bol ďalší krok na ceste k využitiu vtedy nikým nepredvídanej sily atómového jadra.
Potom prišiel Niels Bohr (model atómu, 1913), Paul Dirac (kvantová teória, 1931), James Chadwick (objav neutrónu, 1932), Hidei Yukawa (teória výmenných jadrových síl, 1934), Otto Hahn a Lise Meitnerová (rozštiepenie jadra uránu, 1938), projekt výroby americkej jadrovej bomby Manhattan (1942), Enrico Fermi a prvý jadrový reaktor v Chicagu (2. december 1942).
Čo nasledovalo, vieme. Hans Geiger, ktorý prežil Hirošimu a Nagasaki akosi symbolicky iba o pár dní, nepatril k ľuďom, ktorí mohli mať čisté svedomie. V čase prenasledovania židovských vedcov k nim neprejavoval kolegiálny vzťah, bol členom nemeckého Uránového klubu (Uranverein), kde sa nemeckí jadroví vedci zaoberali aj možnosťami vyrobiť jadrovú bombu. Dodnes nie je isté, či to neurobili preto, že nechceli, alebo preto, že nevedeli.
Autor: MICHAL AČ
