Robila v nich 30 rokov a mala už iba pár mesiacov do dôchodku. Musela však ísť, lebo spolupracovala s ilegálnymi Slobodnými odbormi, ktoré vznikli v roku 1978. Jej návrat do práce bol prvou požiadavkou, ktorá sa objavila na tajne vytlačených letákoch. Po štrajku vznikli nezávislé odbory Solidarita a s nimi aj politické požiadavky. Pred 25. rokmi - 31. augusta 1980 - komunistická vláda pristúpila na požiadavky Solidarity. V lodeniciach v Gdansku sa začal koniec komunizmu v strednej Európe.
Miesto štrajku nebolo náhodné. Presne 10 rokov predtým, v decembri 1970, bol Gdansk svedkom jedného z najtragickejších protestov v komunistickom Poľsku. Spôsobilo ho radikálne zvýšenie cien, hlavne potravín a mäsa. Päť dní sa bojovalo v uliciach, budova krajského sídla komunistickej strany vyhorela. "Pokoj" prinieslo až nasadenie armády a paľba, po ktorej zahynulo 41 ľudí a viac ako tisíc bolo ranených.
Spomienka na tieto udalosti bola v Gdansku stále živá. Aj preto sa medzi prvými požiadavkami štrajkujúcich v roku 1980 objavila pamätná tabula pripomínajúca obete decembra '70.
Štrajk v lodeniciach by nemohol vzniknúť, keby sa nezmenila atmosféra v celom Poľsku. V lete boli po celej krajine menšie štrajky, ktoré vyvolalo zvyšovanie cien potravín. Vôbec prvý štrajk bol 8. júla 1980 v továrni na výrobu vrtuľníkov a lietadiel v Swidniku na juhovýchode Poľska. Bezprostredným dôvodom na štrajk bolo zvýšenie cien v závodnej jedálni. Aj preto sa zvykne hovoriť, že všetko sa začalo rezňom.
Lídrom gdanského štrajku sa rýchlo stal Lech Walesa. V tom čase 37-ročný elektrikár, otec početnej rodiny, ktorého v roku 1976 vyhodili z práce, a ktorý bol v roku 1970 aktívnym účastníkom decembrového protestu.
O niekoľko dní sa na bráne číslo 2 lodeníc objavilo 21 požiadaviek. Štrajkujúci žiadali slobodu slova, registráciu nezávislých odborov, ale aj zavedenie voľných sobôt, zníženie dôchodkového veku, skrátenie doby čakania na byty a zaistenie plných políc v obchodoch.
Po takmer dvoch týždňoch ťažkých rokovaní a mnohých zvratov 31. augusta komunistická vláda pristúpila na požiadavky štrajkujúcich. Walesa dohodu podpísal obrovským perom, vo vnútri ktorého bola fotografia pápeža Jána Pavla II.
"Milí! Ideme do práce 1. septembra. Všetci vieme, čo nám tento deň pripomína. Na čo myslíme. Na vlasť, na spoločné záujmy rodiny, ktorá sa volá Poľsko. Získali sme všetko, čo v dnešnej situácii bolo možné získať. Ostatné tiež získame, pretože máme najdôležitejšiu vec: naše nezávislé samosprávne odbory. To je naša záruka pre budúcnosť," hovoril vtedy Walesa. V tej dobe už štrajkovalo množstvo podnikov v celom Poľsku. Koncom októbra 1980 Solidaritu zaregistroval súd. V čase najväčšej slávy mala 10 miliónov členov. Potom začal oficiálne vychádzať Tygodnik Solidarnosç, ktorého prvým šéfredaktorom sa stal Tadeusz Mazowiecki.
Toto obdobie všeobecnej nádeje na zmeny a lepší život v Poľsku, ktorá sa zvykne nazývať karnevalom Solidarity, sa skončilo 13. decembra 1981, keď v Poľsku vyhlásili výnimočný stav a všetka činnosť nezávislá od komunistickej moci sa znovu stala ilegálnou a trestnou.
Až o osem rokov neskôr sa v celej strednej Európe zrútil komunistický režim. Mazowiecki sa stal prvým nekomunistickým premiérom Poľska a Walesa o rok neskôr prvým nekomunistickým prezidentom.
Dnes sa názory na Solidaritu rôznia, je však isté, že bez nej by k týmto revolučným zmenám nedošlo. "Nie ma wolności bez Solidarności." (Niet slobody bez Solidarity) Práve tak znelo najčastejšie heslo protestov v Poľsku v 80. rokoch.
