Čajová kultúra je niečo, čo sa v krajinách západnej kultúry neodmysliteľne spája aj s Indiou.
Pitie čaju v Indii však nie je tradícia, ktorá v nej vznikla prirodzeným vývojom. Ešte na začiatku 20. storočia nielenže väčšina Indov nevedela, ako pripraviť šálku čaju, ale dokonca ju odmietala vypiť.
Dnes je India hlavným výrobcom a spotrebiteľom čaju na svete. Kedy a ako došlo k tomu, že India prijala čajovú kultúru a dokonca sa stala jedným z jej symbolov pre Západ? Mali by sme obľubu čaju považovať za jeden z prvkov „indickosti“ či dokonca za národný symbol?
Podľa britskej historičky Lizzie Collinghamovej je predstava, že Briti získali svoju lásku k čaju od Indov, mýtus. V skutočnosti to boli Briti – britské impérium –, ktorí predstavili čaj Indom. Táto udalosť sa dá nazvať prvou veľkou marketingovou kampaňou v dejinách Indie.
Dáma pri šálke čaju – obraz švédskeho maliara Niklasa Lafrensena, koniec 18. storočia. Práve vzrastajúci dopyt Európy po čaji naštartoval i jeho postupné rozširovanie z Číny do ďalších oblastí Ázie. (zdroj: wikimedia.org)Ako preniesť čaj z Číny do Indie
Pitie čaju má pôvod v Číne, odkiaľ sa rozšírilo napríklad do Japonska, Tibetu, Thajska a iných krajín Ázie.
Pôvodne sa využíval ako liek, rýchlo sa však stal obľúbeným každodenným nápojom. Do Indie čaj priniesli európski obchodníci (najmä Angličania a Holanďania) z Číny. India však čaju odolávala, preferované boli nápoje založené na vode, mlieku alebo ovocnej šťave. Ešte v 19. storočí tu bol čaj vnímaný len ako liek.
Americký literárny historik Philip Lutgendorf opisuje, ako do Veľkej Británie priniesli zvyk piť čaj Holanďania a Portugalci na konci 17. storočia. Čo sa začalo ako liečivý luxus, ktorý si užívala vyššia trieda, sa počas jedného storočia stalo národným zvykom pre všetky vrstvy spoločnosti.
Nakladanie debien s čajom na loď vo východoindickom prístave, ilustrácia z roku 1867. (zdroj: wikimedia.org)Začiatkom 30. rokov 19. storočia Východoindická spoločnosť dovážala do Británie približne 30 miliónov libier čaju ročne, čo predstavovalo asi jednu libru ročne na osobu. Spoločnosť sa obávala čínskeho monopolu na produkciu svojej najlukratívnejšej komodity. Hľadala preto alternatívnu možnosť produkcie čaju na území kontrolovanom Britmi. India sa ukázala ako vhodný kandidát.
Prvé pokusy Britov vypestovať v indickom Asame čajovník neskončili úspešne. Výsledkom bol čaj takej nízkej kvality, že ledva mohol súperiť s čínskymi čajmi najnižšej triedy. Začiatky pestovania čaju v Indii sa tiež spájajú s vykorisťovaním indických robotníkov na plantážach.
Novozaložená Asamská čajová spoločnosť (Assam Tea Company) začala profitovať z čaju dobrej kvality až v 70. rokoch 19. storočia, keď sa čajový priemysel v Indii stabilizoval. V tomto období však stále viac ako 90 percent čaju vypitého v Británii pochádzalo z Číny.
V 80. rokoch preto producenti indického čaju zahájili intenzívnu globálnu marketingovú kampaň na rozličných koloniálnych výstavách. Účinkovala najmä na Britov a Austrálčanov, ktorí začali uprednostňovať fermentované čierne čaje z Indie pred nefermentovanými zelenými z Číny.
V roku 1900 pochádzalo už len 10 percent čaju konzumovaného v Británii z Číny, 50 percent z Indie a 33 percent z Cejlónu (kde boli plantáže založené v 80. rokoch 19. storočia). Koncom prvej dekády 20. storočia sa Britom začal čaj spájať s Indiou.
Plantáž čajovníka v indickej oblasti Ásam v Západnom Bengálsku (zdroj: wikimedia.org/autor: Amlan Basumatari)Priemyselná revolúcia so šálkou čaju
V Indii samotnej sa však čaj stále nepil, ak nepočítame výnimky tvorené ľuďmi z vyšších vrstiev ovplyvnených Západom.
Čajová kultúra so všetkým príslušenstvom bola pre bežného Inda pridrahá.
Collingham označuje za začiatok veľkej čajovej kampane v Indii rok 1901. Vtedy si Indická čajová asociácia (Indian Tea Association) uvedomila, že jej najväčší potenciálny trh „stojí priamo pred dverami“. Okrem iného ju k tomu viedlo kolísanie cien na londýnskej burze a prirodzené ťažkosti spojené s diaľkovým dovozom. Asociácia zamestnala predajcov, ktorí presviedčali obchodníkov, aby pridali viacej čaju do svojho tovaru.
Predajcovia tiež zabezpečili donášky pripraveného čaju do kancelárií. Napriek tomu sa v Indii ani po troch rokoch nevytvoril riadny trh s čajom. Jednou z prekážok bolo vnímanie čaju ako „cudzej“ komodity, vyprodukovanej vykorisťovateľským imperiálnym režimom. Tiež pretrvávala kultúrna preferencia pre iné nápoje. Úspech prichádzal pomaly.
Spracovaný zber z indickej oblasti Ásam v podobe čierneho čaju (zdroj: wikimedia.org)Okrem celých čajových lístkov sa začali predávať aj lacnejšie triedy ako čajový „prach“ a fragmenty lístkov (vedľajší produkt spracovania čaju). Takéto balenia boli dostupnejšie a niekedy sa rozdávali ako vzorky zadarmo. Pri továrňach či uhoľných baniach boli postavené čajové stánky.
Zamestnávatelia sa nechali presvedčiť, aby v prospech udržania morálky svojich zamestnancov dovolili prestávky na čaj. Asociácia dúfala, že zamestnanci následne predstavia zvyk piť čaj svojim rodinám a priateľom. Takto sa čaj stal integrálnou súčasťou moderného industriálneho sveta, ktorý zasiahol v 20. storočí aj Indiu.
V rámci industrializácie k marketingu čaju výrazne prispela aj železničná doprava. Asociácia uzavrela zmluvy s malými podnikateľmi, ktorí predávali hotový čaj cestujúcim na väčších železničných staniciach.
Iná časť kampane podnietila vznik čajovní vo veľkých indických mestách a prístavoch. Zasiahli však iba špecifický typ klientely. Séria kampaní sa preto zamerala na uvedenie čaju priamo do indických domácností. Ich cieľom boli najmä ženy, ktoré čajovne nenavštevovali.
Deväť scén približujúcich prípravu a kultiváciu čajových plantáží v Indii, rytina z polovice 19. storočia (zdroj: wikimedia.org)Vo veľkých a neskôr aj v menších mestách vznikli skupiny demonštrátorov, ktorí prichádzali do domácností a učili ich členov podávať čaj. S cieľom zasiahnuť všetky kúty Indie prichádzali predajcovia čaju v dodávkach aj na trhoviská na vidieku.
V 30. rokoch 20. storočia klesli v dôsledku veľkej hospodárskej krízy medzinárodné ceny čaju, preto sa kampaň v Indii ešte viac posilnila. Hnutie za nezávislosť tiež podporilo propagáciu čaju svojou nacionalistickou rétorikou o čaji ako o „národnom nápoji“.
Nápoj pre všetky vrstvy spoločnosti
Počas druhej svetovej vojny sa aj pozornosť čajovej marketingovej kampane zamerala na vojnové úsilie. Vznikli špeciálne nákladné autá, ktoré dodávali čaj vojakom. Po dosiahnutí nezávislosti v roku 1947 s kampaňou pokračoval Čajový výbor Indie (Tea Board of India, vznik. 1953), ktorý aj dnes patrí pod ministerstvo obchodu.
