Hoci 8. mája 1945 v Európe druhá svetová vojna oficiálne skončila, pokoj v tejto časti sveta ani zďaleka nenastal. Kreslili sa nové hranice, viac alebo menej násilne sa naprieč kontinentom premiestňovali milióny ľudí, v mnohých častiach Európy panovalo bezvládie a chaos. Tieto búrlivé časy priali rôznym špekulantom a dobrodruhom, ktorí sa snažili využiť situáciu vo svoj prospech.
Takéto osoby sa našli aj v povojnovom Československu, ktoré sa obnovilo na jar 1945. Aj tu sa krížomkrážom premieľali obrovské davy ľudí. Niektorí iba prechádzali, iní sa presúvali z jednej časti republiky do druhej. Medzi nimi boli vojaci rôznych armád, utečenci z iných krajín, Židia preživší holokaust, ľudia utekajúci z ČSR do zahraničia, osoby vracajúce sa do ČSR z emigrácie, tunajší Maďari, Nemci a príslušníci ďalších národností.
Cesta domov v ovzduší odplaty
Jednou z migrujúcich skupín obyvateľstva boli karpatskí Nemci. Tí museli pod nátlakom nemeckej armády opustiť územie Slovenska na jeseň a v zime 1944. Impulzom na odchod bol pre nich očakávaný príchod Červenej armády. Sovietskych vojakov sa báli, ale zároveň bolo pre nich ťažké opustiť svoje domovy, kde žili po stáročia ich predkovia. Napokon predsa len bola väčšina Nemcov zo Slovenska nemeckou armádou evakuovaná. Ich dočasným útočiskom sa stali predovšetkým Sudety, prihraničná oblasť Čiech a Moravy.
Po skončení vojny v máji 1945 sa časť evakuovaných karpatských Nemcov rozhodla vrátiť zo Sudet a niekdajšieho Protektorátu Čechy a Morava späť do svojich domovov na Slovensku. Cestovali rôznymi dopravnými prostriedkami buď individuálne, alebo vo väčších skupinách.
Jeden z vlakových transportov, v ktorom sa nachádzali Nemci pôvodom zo stredného a východného Slovenska, sa počas cesty zastavil na stanici v Přerove, ktorý bol a dodnes je významným dopravným uzlom. Ľudia z tohto vlaku sa následne stali obeťami najväčšieho masakru nemeckého civilného obyvateľstva na území Československa po skončení druhej svetovej vojny.
Pre lepšie pochopenie treba uviesť túto udalosť do dobového kontextu. Po vojne v ovzduší odplaty za kolaboráciu s nacistami sa stávali v ČSR terčom vražedných útokov najmä sudetskí Nemci. Aj v porovnaní s týmito bol přerovský prípad výnimočný a vo všetkých smeroch vyčnieval nad inými podobnými incidentmi. Hoci sa odohral na území Moravy, jeho aktérmi boli obyvatelia Slovenska tak v prípade agresorov ako aj obetí.
Frustrácia z okupácie a dlho zadržiavaný hnev sa ihneď po vojne obrátili proti Nemcom. Fotografia Nemcov v Prahe, čakajúcich na vysídlenie. (zdroj: Profimedia/ČTK )Vraždenie na Švédskych šancoch
K tragédii v Přerove došlo presne pred 80 rokmi v noci z 18. na 19. júna 1945. Vedľa spomínaného vlaku s nemeckými navrátilcami v tom čase stál vlak s príslušníkmi Prvého československého armádneho zboru, ktorí sa vracali z pražskej vojenskej prehliadky za účasti československého prezidenta Edvarda Beneša.
Vo vlaku s vojakmi zo Slovenska bolo šesť transportov, pričom veliteľom jedného z nich bol poručík Karol Pazúr. Jeho podriadení, z ktorých viacerí pochádzali z Dobšinej, spoznali v susednom vlaku svojich nemeckých spoluobčanov z toho istého mesta. Dobšinskí vojaci spolu s Pazúrom a ďalšími kolegami následne prehľadali vlak s Nemcami s tým, že sa im snažili dokázať kolaboráciu s nacistami. Mala to však byť iba zámienka na ich okradnutie a následnú likvidáciu.
Miesto pri Přerove, kde vedľa seba stáli vlak s karpatskými Nemcami a vlak so slovenskými vojakmi . (zdroj: z archívu autora)Vzápätí bolo večer 18. júna 1945 ozbrojenými slovenskými vojakmi na čele s Karolom Pazúrom vyvlečených z vlaku takmer tristo osôb. Ozbrojení vojaci ich nahnali na miesto za Přerovom v katastri obce Horné Moštěnice s názvom Švédske šance. Z rečí vojakov začínalo byť karpatským Nemcom jasné, že idú na istú smrť. Niekoľkým šťastlivcom sa z tohto pochodu smrti podarilo ujsť. Väčšina však to šťastie nemala. Zároveň boli 27 občania blízkej obce Lověšice vojakmi prinútení vykopať na kopci jamu pre masový hrob. Ten bol 18 metrov dlhý a iba 1,5 metra hlboký.
Krátko po polnoci 19. júna 1945 došlo k samotnému masakru. Obete sa museli najskôr vyzliecť. Potom ich vojaci postupne zastrelili. Vrahmi boli spomínaný Karol Pazúr, čatár ašpirant Bedřich Smetana, menovec slávneho hudobného skladateľa, a trinásť podriadených vojakov.
Pazúr vyzval lověšických kopáčov, aby si tiež zastrieľali. Tí to odmietli. Súhlasil iba paholok v Lověšiciach František Vaculík. Podľa Pazúra a Smetanu nešlo o vraždu, ale o popravu po mimoriadnom vojenskom súde, ktorému predsedali oni sami. Týmto svojvoľným konaním tzv. súdu boli karpatskí Nemci uznaní vinnými z kolaborácie s nacizmom a beštiálne zavraždení. Po vykonaní masakru nehybné telá nahádzali do pripraveného masového hrobu.
Cesta, po ktorej kráčali karpatskí Nemci na miesto, kde boli zavraždení. (zdroj: z archívu autora)Celkovo bolo pri Přerove v priebehu niekoľkých hodín zavraždených 267 osôb. Najviac ich bolo z Dobšinej. Časť pochádzala z Janovej Lehoty pri Žiari nad Hronom. Približne polovica obetí bola zo Spiša. Obete z radov spišských Nemcov pochádzali z Mlynice, Holumnice, Popradu, Spišskej Soboty, Stráží, Starej Lesnej, Kežmarku, Matejoviec, Veľkej Lomnice, Huncoviec, Smolníka a Veľkého Slavkova. Hoci z národnostného hľadiska väčšinu obetí tvorili Nemci, medzi mŕtvymi sa našlo aj niekoľko Maďarov a Slovákov.
