Človeka na jeho dejinných cestách sprevádza veľa potrieb. Mnohé z nich sú na jeho prežitie nevyhnutné, na iné si dlhodobými návykmi natoľko zvykol, že ich tiež pociťuje ako nutné. Popri iných možno za ne považovať rozličné omamné látky, z ktorých v dejinách Európy získal dominantnú pozíciu predovšetkým alkohol.
Ten sa niekedy vnímal ako prostriedok na uhasenie smädu, inokedy ako nástroj na rozprúdenie zábavy alebo na liečenie. Počas dlhého vývoja sa štruktúra, význam aj spoločenský dosah alkoholu menili. Jednu z najväčších zmien v tomto smere možno sledovať počas prvej polovice 19. storočia. Práve k nej bude smerovať tento článok.
Po tisícročia tvorila alkohol pestrá zmes kvasených nápojov. Z nich sa v Európe presadili najmä víno a pivo. A ako to bolo s destilovaným alkoholom, čiže pálenkou? Jeho dejiny sú podstatne mladšie ako dejiny jeho kvasených druhov, ktoré obsahujú oveľa nižšie percento omamného alkoholu. Hoci destilácia bola známa už v staroveku, až v 8. či v 9. storočí sa skvalitnila tak, že začala slúžiť na výrobu alkoholu. Tento vynález sa najčastejšie pripisuje významnému moslimskému učencovi Džábirovi Ibn Hajjánovi. V Európe sa destiláty objavili v 11. a 12. storočí, aj tu sa však ich používanie obmedzovalo viac-menej iba na liečiteľské účely.
Z okraja do stredu
Počas stredoveku i raného novoveku sa tešili obľube víno a pivo. Konzumácia pálenky bola okrajová a nepredstavovala spoločenské riziko. Výroba všetkého alkoholu nielen v Uhorsku podliehala regálnemu právu, teda právo na ňu mal zemepán, on určoval jeho produkciu i spotrebu.
Neveľké pivovary sa nachádzali vo väčšine stredoeurópskych miest a mestečiek i na mnohých majeroch. Víno sa dovážalo aj do severnejších a hornatejších oblastí, najmä do miest a na šľachtické dvory. V ranom novoveku síce možno sledovať mierny rast výroby destilátov, dokonca ich smeli v malom za istých okolností páliť aj poddaní roľníci (v tzv. kotlíkoch). Nešlo však o masovú konzumáciu, tá nastala až počas prvej polovice 19. storočia. Čo spôsobilo, že sa destiláty s vysokým percentom alkoholu nadlho stali v strednej Európe hlavnou drogou?
Reálie holandskej sedliackej krčmy, litografia z roku 1836. Autori: Carl Pohl, Adriaen van Ostade, Franz Seraph Hanfstaengl. (zdroj: WEBUMENIA.SK (INV. Č. G1140) / GALÉRIA UMENIA ERNESTA ZMETÁKA)Zvyklosti v konzumácii piva a vína sa začali silno narúšať počas 17. storočia v Anglicku a Nizozemsku. V tamojších prístavoch si na chuť pálenky (predovšetkým whisky) navykali najskôr námorníci. Pálenka sa začala vyvážať aj do Ameriky. Čoskoro si nachádzala cestu k nižším sociálnym vrstvám aj v iných než prístavných anglických mestách, v ktorých sa počas prudkého spriemyselňovania usádzali masy vykoreneného robotníctva.
Z Anglicka sa nová móda šírila nielen do Ameriky, ale s rôznym časovým odstupom aj do nemeckých a iných stredoeurópskych regiónov, do severnej a východnej Európy. To boli začiatky masovej konzumácie alkoholu a čoskoro i začiatky alkoholizmu, ako ho poznáme dodnes.
V Anglicku vyvolávali tieto zmeny už na konci 18. storočia poplach u lekárov, právnikov, mravných autorít, ktoré citlivo vnímali, ako sa zhoršovalo zdravie, rozkladala sa osobnosť postihnutých, upadal spoločenský poriadok a narušoval sa pokoj.
Nielen whisky, ale ani džinom mnohí nepohrdli. Ženy a muži v jeho opojení v slávnom obraze Džinová ulička (r. 1751) od anglického maliara Williama Hogartha. ZDROJ: (zdroj: wikimedia.org)Aj keď mali destiláty svojich zástancov, že v rozumnej miere prospievajú zdraviu človeka, voči novému spoločenskému neduhu povstal odpor. Najrozhodnejší hlas zaznieval z úst zakladateľa metodistickej cirkvi Johna Wesleyho. Čoskoro sa protialkoholické hnutie z vtedajšej „priemyselnej dielne“ sveta rozšírilo do USA. Jeho jadro tvorili spolky miernosti, v ktorých sa ľudia zaväzovali, že sa zrieknu pitia alkoholu, ako aj čitárne, ktoré sa vnímali ako protiváha krčiem.
V tomto hnutí vynikal v 30. a 40. rokoch 19. storočia vo Veľkej Británii a neskôr i v USA írsky kapucínsky mních Theobald Mathew, ktorého uctievali aj slovenskí vzdelanci. Zápas s nadmernou spotrebou alkoholu sa z Britských ostrovov postupne prenášal i na kontinent.
Príčiny spopulárnenia alkoholu
Zmeny a módne trendy v najvyspelejšej časti sveta vplývali aj na kultúrne zvyklosti v strednej Európe. Veď menej vyspelé štáty či komunity mávali tendenciu prispôsobovať sa tým mocnejším, civilizovanejším a preberať od nich „novoty“, nezriedka i škodlivé. No toto napodobňovanie nebola hlavná príčina až šokujúco sa šíriaceho pitia pálenky v strednej Európe. Cestu mu uľahčovalo aj právne vákuum. Žiaden štát nerátal s takýmto javom, teda nebol naň ani pripravený. Premyslenejšia politika a odhodlanejší postoj mocenských elít sa formovali len postupne, až od 50. rokov 19. storočia.
Rozhodujúci faktor masového nárastu spotreby alkoholu tkvel v domácich pomeroch. Od polovice 18. storočia v habsburskej monarchii, teda aj na Slovensku, nastalo rozsiahle pestovanie zemiakov, ktoré sa zaradili medzi hlavné zložky potravy. Problémy však vyvolávalo ich uskladnenie, keďže ľahko podliehali skaze. Destilácia zemiakov na alkohol sa ukázala pre šľachtických veľkostatkárov veľmi výhodnou, lebo tak predišli ich znehodnoteniu a na predaji pálenky ešte zarobili. Podobne to bolo s obilím.
Po skončení napoleonských vojen vypukla v Európe obilná kríza. Aj v tomto prípade sa veľkostatkári usilovali predísť stratám zvýšeným pálením obilia. Táto cesta bola pre šľachtu o to ľahšia, že výroba a spotreba pálenky podliehala tzv. výčapnému právu (zložka regálnych práv šľachticov). Na základe neho boli poddaní roľníci povinní odkúpiť od svojho zemepána isté množstvo pálenky (poprípade vína či piva). Navyše zemepán neraz vyvíjal na roľníkov i nátlak. Pitie do istej miery podporoval aj zákon uhorského snemu z roku 1836, ktorý umožňoval poddaným, ak zaplatili zemepánovi predpísaný poplatok, dovážať víno či vyrábať pálenku a predávať ich.
Alkohol bol a je hnacím motorom emócií a agresie. Maďarský umelec Mihály Szemlér ich príznačne zachytil v obraze Hádka v krčme, lept z roku 1864. (zdroj: WEBUMENIA.SK (INV. Č. G 1031) / GALÉRIA UMENIA ERNESTA ZMETÁKA)Súčasťou tejto novej skutočnosti sa stali árendátori. Im prenajímali veľkostatkári a majetní zemepáni krčmy a pálenice, ktorých počet z roka na rok stúpal. Medzi árendátormi dominovali Židia, ktorí v tomto období masovo prichádzali do Uhorska z Haliče, v menšej miere z Ruska a zo Sliezska a v prvej polovici 19. storočia asi polovica z nich žila na území Slovenska a Podkarpatskej Rusi. Prejavili sa ako zdatní podnikatelia a ľudia uvážlivo i šikovne (aj úžernícky) narábajúci s financiami, takže napriek rôznym formám diskriminácie sa vo svojom prostredí mnohí zaradili medzi majetnejších obyvateľov.
Táto skutočnosť zaskočila značnú časť spoločnosti. Jej väčšina vnímala nových usadlíkov ako cudzorodý element, ktorý mal na príživníckej činnosti bohatnúť, zatiaľ čo kresťanskí starousadlíci mali chudobnieť. Aj slovenskí národovci pranierovali „nepoctivé“ podnikanie a bohatnutie Židov na úkor roľníkov. O to viac, že pálenku a opilstvo vnímali ako prejav sebectva a morálneho úpadku. V ich názoroch, podobne ako v názoroch iných skupín vzdelancov tejto doby, sa prekrývala odôvodnená kritika časti židovských podnikateľov so starými i s novými predsudkami voči Židom.
K prvým slovenským kritikom alkoholizmu patril Jozef Ignác Bajza (na fotografii busta na pomníku v Predmieri) v románe René mládenca príhody a skúsenosti z roku 1785. (zdroj: SLOVENSKÁ NÁRODNÁ KNIŽNICA – LITERÁRNY ARCHÍV)Druhý, ešte kritickejší a ostrejší tón národovci adresovali stavovskému systému a sebeckému správaniu sa väčšiny majetnej šľachty. Tieto faktory považovali za hlavný dôvod masového šírenia alkoholu a alkoholizmu. Vyčítali im, že poddaný roľník nemá fakticky nijaké nástroje, ako sa brániť pred príkazmi či náporom zemepánov. Stavovský systém podľa nich udržiava prežité privilégiá šľachty, kým poddaného drží v nevedomosti a zbavuje ho ľudskej dôstojnosti. Svoje záujmy by mohol roľník obhajovať a naplňovať iba vtedy, ak by sa stal slobodným, až potom by sa mohol kultivovať.
V zrušení poddanstva národovci videli dosť zjednodušene podmienku oslobodenia sa roľníkov aj od lákadla alkoholu. Jeho konzumáciu považovali zase za jeden z hlavných dôvodov občianskej a ľudskej nezrelosti nižších sociálnych vrstiev i národnej neslobody Slovákov.
Titulná strana diela Pálenka otrava.Rozprávka k poučení a výstraze pro starých i mladých, bohatých i chudobných, ktoré slovenským čitateľom sprístupnil v roku 1843 prekladom národovec Samuel Chalupka. (zdroj: UNIVERZITNÁ KNIŽNICA V BRATISLAVE)Alkohol, slovenská spoločnosť a dedina
Aj v slovenskom a stredoeurópskom prostredí bolo možné počas 16. – 18. storočia sledovať istý vzostup výroby a konzumácie pálenky, tie však radikálnu krivku zaznamenali od začiatku 19. storočia, najmä v 20. – 40. rokoch. Štruktúru pitia alkoholu v tomto období podmieňovali urbánne, geografické, sociálne rozdiely.
Hoci pitie pálenky nadobudlo prvý raz masový rozmer a stávalo sa súčasťou životného štýlu všetkých spoločenských vrstiev, predsa bolo intenzívnejšie v tých regiónoch, kde sa nedorábalo víno, sčasti i pivo. Pivo sa aj v tomto období konzumovalo v mestskom prostredí. Malé pivovary boli takmer v každom meste a mestečku. Vo vinárskych oblastiach nad destilátmi prevažovala vínna kultúra. Predovšetkým vo vyšších vrstvách sa tešili obľube šumivé víno, likéry, punč.
Priam nekontrolovateľné pitie pálenky vzbudzovalo vážne obavy najmä v dedinskom prostredí a medzi roľníkmi, remeselníkmi, drobnými zemanmi. Pálenka sa podávala neraz aj deťom ako liek. Podľa druhov a regionálnych jazykových zvyklostí sa nazývala rôzne (zemiakovica, borovica, borovička, slivovica, rum, arak, besnica, smradľavica, šalenka, lavórovica, hriate). Nemierne a časté požívanie alkoholu, ktoré nezriedka prerastalo do závislosti, sa nazývalo pijanstvom, korheľstvom, ožranstvom.
K najaktívnejším iniciátorom protialkoholických spolkov miernosti patril katolícky kňaz Ján Andraščík. Na obrázku opilecká scéna z jeho knihy Šenk palenčeni, r. 1844. (zdroj: SLOVENSKÁ NÁRODNÁ KNIŽNICA / VICHODOSLOVENSKEZDRUŽEŇE)V dôsledku toho sa začal meniť charakter slovenskej dediny, pomery v nej sa doslova z roka na rok zhoršovali a komplikovali. Prejavovalo sa to najmä v narušenom zdravotnom stave mnohých konzumentov pálenky, v úpadku ich majetkov, v zhoršení rodinných vzťahov, v náraste násilia. Problémy, ktoré boli dovtedy zriedkavé alebo neznáme, začali naberať na intenzite a v nejednom ohľade sa zachovali až dodnes.
Údiv nad touto „alkoholickou revolúciou“, ktorá za jednu generáciu vo viacerých ohľadoch zmenila obraz slovenskej dediny a malomesta, prejavovali predovšetkým vzdelaní a humánne založení ľudia: duchovní oboch vyznaní, lekári, učitelia, kultivovaní šľachtici a úradníci, študenti. Nejeden z nich zanechal písomné svedectvo o tejto neblahej zmene.
Zanieteným odporcom pitia alkoholu bol v prvej polovici 19. storočia katolícky farár v Pružine Štefan Závodník. (zdroj: SLOVENSKÁ NÁRODNÁ KNIŽNICA – LITERÁRNY ARCHÍV)Intelektuálne zdatnejší otázku alkoholizmu a jeho dôsledky prezentovali v tlači, vplyvnejší na politických fórach (najmä na župných zhromaždeniach), predovšetkým sa však zrodilo masové protialkoholické hnutie, ktoré zohralo významnú rolu aj v národnej emancipácii Slovákov. Slovenskí národovci sa inšpirovali najmä vzorom zo Sliezska, kde sa pozdvihla rozsiahla protialkoholická osvetová činnosť. Katolícky farár Štefan Závodník, nazývaný „slovenský Mathew“, túto krajinu aj navštívil.
Do boja vstupujú spolky miernosti
Pri slabom záujme a nepripravenosti politickej moci riešiť problém alkoholu a alkoholizmu sa slovenskí národovci domnievali, že k nemu treba pristúpiť zdola, osvetou. Rozvinuli hnutie, ktoré dokázalo osloviť verejnosť, v čom im boli spolu s tlačou nápomocné katolícke a evanjelické kostoly.
Jadro tohto hnutia predstavovali spolky miernosti, ktorých členovia sa zväčša pred oltárom zaväzovali zrieknuť sa pitia alkoholu. Podľa stanov i cieľov možno tieto spolky rozdeliť do dvoch skupín. Umiernenejšie zakazovali konzumovať destiláty, no povoľovali striedmu konzumáciu piva či vína. V rigoróznejších spolkoch sa členovia zaväzovali k abstinentstvu. Členovia spolkov mali plniť aj ďalšie body, napr. odhovárať okolie od pitia pálenky, na druhej strane mohli získavať isté výhody, napr. sobáše bez poplatkov.
Prvý spolok miernosti vznikol v Bobrovci na Liptove. Postupne pribúdali ďalšie, do roku 1848 ich počet narástol až na zhruba 500. Výrazne tomu pomáhal štúrovský verejný aktivizmus a Štúrove Slovenskje národňje novini. Veľkosť spolkov bývala rôzna, niektoré mali niekoľko desiatok členov, pri iných sa ich počet rovnal takmer počtu dospelých obyvateľov obce. Napríklad v Trenčianskej stolici bolo členmi spolkov miernosti 40-tisíc, na Orave 20-tisíc ľudí. V spomínaných novinách sa objavovali optimistické hlasy, ktoré uvádzali príklady poklesu záujmu o konzumáciu alkoholu.
Ku kritikom opilstva patril aj lekár Albert Škarvan. Do jeho domu v Liptovskom Hrádku chodilo po rady i mnoho ľudí s týmto zdravotným a sociálnym neduhom. (zdroj: SLOVENSKÁ NÁRODNÁ KNIŽNICA – LITERÁRNY ARCHÍV)Nádej, že sa ľudia vymaňujú z tohto „telesného otroctva“, však bola nielen predčasná, ale aj nereálna. U väčšiny členov spolkov vydržal pocit vznešenosti zo slávnostného sľubu v kostole i strach z autorít (duchovný, učiteľ, stoličný úradník, zemepán) len krátko a ušľachtilé predsavzatia sa u nich rýchlo rozplynuli. Túžba návratu k návyku sa ukázala silnejšou ako vôľa ho prekonať. Pitia pálenky sa dlhodobo dokázalo zriecť iba malé percento členov spolkov. Napomohlo to aj vypuknutie revolúcie v roku 1848, počas ktorej toto vitálne, približne sedemročné hnutie zaniklo.
Zaujímavou stránkou bol postoj šľachty a úradov, teda dobových autorít k protialkoholickému hnutiu. Ich humánnejšie založená časť ho podporovala či aspoň s ním sympatizovala. Medzi nimi boli viacerí župani, podžupani, slúžni či predstavitelia majetných rodov. Gustáv Ostrolucký zo Zemianskeho Podhradia, grófka Ňáriová (Nyáry) z Liptovského Jána, grófka Čákiová (Csáky) z Budatína, barón Véčei (Vécsey) z Užskej stolice i ďalší podporovali spolky nielen morálne a finančne, niektorí sa sľubom v kostole dokonca zriekli pitia pálenky, iní obmedzili počet svojich krčiem či prevádzku vlastných páleníc.
Tradicionalistickí a zrejme aj sebeckí šľachtici sa stavali proti obmedzovaniu výroby pálenky. Ich najčastejšími argumentmi bolo, že by sa tým porušili staré zemianske slobody alebo že by sa zemiaky aj tak skazili. Pre osobné výhody neboli ochotní problém zásadnejšie riešiť, a to ani napriek veľkému hladomoru, ktorý v rokoch 1845 – 1847 zachvátil severné stolice krajiny.
Najmä v týchto srdcervúcich rokoch apelovali spolky miernosti na stoličné úrady, aby zakázali výrobu pálenky z obilia a zo zemiakov. Takéto radikálne riešenie zvolilo aspoň nakrátko iba niekoľko stolíc (Gemer, Spiš, Hont). Ostatné prijímali len málo účelné opatrenia: trestanie opilcov, ktorí rušili verejný pokoj, zákaz nalievania pálenky na úver, obmedzenie svadieb na jeden deň, zníženie nákladov na rôzne hostiny a pod. A slovná podpora spolkom miernosti zo strany stoličných úradníkov vyznievala často iba ako lacný spôsob čistenia si vlastného svedomia.
Dezilúzia a podnapitosť boli typickým prejavom krčmových pijanov 19. storočia. Vierohodne ich vykreslil rodák z Beckova Ladislav Mednyánszky. (zdroj: WEBUMENIA.SK (INV. Č. K 4306/A,B)/ SLOVENSKÁ NÁRODNÁ GALÉRIA)Ústredný spolok zakladateľov spolkov miernosti
Spolky miernosti si za krátke obdobie získali spoločenskú vážnosť. Svedčí o tom aj to, že viaceré stolice ich zobrali pod svoju ochranu, rovnako tak urobili katolícki biskupi (nitriansky, spišský, rožňavský, ostrihomský arcibiskup) a evanjelickí superintendenti.
Tieto spolky pôsobili práve v čase, keď slovenské národné hnutie prežívalo prudký vzostup. Z príležitostných prejavov jednotlivcov sa pod vedením štúrovského jadra stávalo organizovaným pohybom a v skromnej miere začalo oslovovať verejnosť. Nadobúdalo diferencovanú štruktúru, podnecovalo pestré kultúrne, osvetové i politické aktivity, postupne spájalo lokálne spolky pod spoločné vedenie.
Takto sa začali utvárať prvé celoslovenské inštitúcie a ich sieť. Týkalo sa to aj spolkov miernosti. V auguste 1847 sa konala vo Veselom pri Piešťanoch porada zástupcov spolkov miernosti z desiatich stolíc. Rozhodli sa ich spojiť do jedného celku, ktorý nazvali Ústredný spolok zakladateľov spolkov miernosti v Uhorsku. Za jeho predsedu zvolili Š. Závodníka.
O akcieschopnosti novej inštitúcie svedčí jej petičná akcia. Za krátky čas získala pod petíciu, ktorú adresovala uhorskému snemu a ktorá požadovala okrem iného zákaz páliť pálenku z obilia a zo zemiakov, trestať opilstvo či zákonne uznať spolky miernosti, tisícky podpisov.
Na sneme mali petíciu podporiť zástupcovia Trenčianskej stolice, ktorí mali vyzvať aj ďalšie stolice, aby ju podporili. Rad významných osobností oslovil Š. Závodník, ktorý koncom februára 1848 petíciu odovzdal výboru uhorského snemu. Týmto aktom vyvrcholil v Uhorsku protialkoholický zápas v prvej polovici 19. storočia. Snem sa však petíciou nezaoberal.
Začiatkom marca 1848 totiž vypukla aj v Uhorsku revolúcia a problémy, ktoré sa krátko pred ňou javili ako dôležité, sa ocitli v úzadí. Zanikla aj činnosť spolkov miernosti.
V druhej polovici 19. storočia sa v spotrebe alkoholu zachoval trend z prvej polovice storočia. Značná časť uhorskej a slovenskej spoločnosti ho akceptovala a pripustila, aby sa stal každodennou súčasťou jej života.
V tomto období dlhodobejšia konzumácia destilátov skaličila oveľa viac životov a priniesla do ďalších rodín a komunít oveľa viac problémov a nešťastia, ako to bolo v prvej polovici 19. storočia. Súbežne s tým dochádzalo najmä na dedinách k oveľa väčšiemu prevrstveniu majetkov. Na jednej strane bohatli majitelia a nájomníci páleníc a liehovarov, krčmári, hotelieri, na druhej strane masa roľníkov chudobnela. Tak sa pod pauperizáciu slovenskej dediny značnou mierou podpísala aj táto pálenková kultúra.
prof. PhDr. Dušan Škvarna, PhD. – svoj dlhodobý odborný záujem venoval predovšetkým utváraniu moderného slovenského národa v 19. storočí, jeho ideologickému, symbolickému a politickému rozmeru, tiež skúmaniu znakov a premien slovenskej historickej pamäti. V mladších rokoch sa intenzívne venoval aj popularizácii histórie. Je autorom a spoluautorom viacerých knižných prác, množstva štúdií, odborných a popularizačných článkov, posudkov.
