Spojené štáty americké zastávali v živote slovenskej spoločnosti špecifické miesto dávno predtým, než sa v medzinárodných vzťahoch stali globálnym hráčom. Príbehmi opradená „Amerika“, ako sa vzdialenej krajine za Atlantikom medzi ľuďmi zjednodušene hovorilo, v minulosti vyvolávala prevažne pozitívne asociácie. Až kým z nej dva nedemokratické režimy, vládnuce na Slovensku v rokoch 1938 – 1945 a 1948 – 1989, nevytvorili nepriateľa a antiamerikanizmus nepovýšili na režimovú doktrínu.
Koncom 19. storočia si Amerika budovala v Európe povesť dynamickej prosperujúcej krajiny. Po občianskej vojne medzi Severom a Juhom a krátkom období rekonštrukcie nastúpila epocha Pozláteného veku (Gilded Age) a Pokroková éra (Progressive Era), ktoré naštartovali premenu USA na hospodársku superveľmoc.
Pracovné možnosti otvorené vďaka takzvanej druhej priemyselnej revolúcii prilákali za oceán milióny prisťahovalcov vrátane asi 1,5 milióna ekonomických migrantov z Uhorska. Odhaduje sa, že do vypuknutia prvej svetovej vojny až cez 600 000 z tohto počtu tvorili Slováci. Tí sa prechodne alebo natrvalo usádzali predovšetkým v industriálnych oblastiach (štáty Pennsylvánia, New York, New Jersey a Ohio), kde postupne vznikali diaspórne komunity pestujúce čulý národno-kultúrny život.
Emigranti prichádzajúci zo strednej Európy na newyorskom ostrove Ellis Island. Mnohí z nich i z územie dnešného Slovenska. Fotografia z roku 1902. (zdroj: Library of Congress (n. 97501086))Hoci USA po Veľkej vojne zákonmi z rokov 1921 a 1924 obmedzili prílev masovej migrácie, ani zavedené kvóty nemohli prerušiť väzby amerických Slovákov s domovinou, ktorá sa v októbri 1918 stala súčasťou novovzniknutej Československej republiky. Tie fungovali na viacvrstvovej úrovni. Komunikačné kanály s rodinou a priateľmi zároveň formovali obraz USA na Slovensku.
Reflexie USA na Slovensku pred pádom do nemeckej sféry vplyvu
Najväčšia časť Slovákov sa v Amerike usadila nastálo. Napriek ťažkým pracovným podmienkam (Slováci často pracovali v uhoľných baniach, továrňach či na stavbách) a náročnej adaptácii v novom prostredí (cudzí jazyk a kultúra) vo všeobecnosti v reflexiách novej vlasti dominovali plusy nad mínusmi. Možno i preto sa nenaplnili smelé predpoklady predsedu Slovenskej ligy v Amerike Alberta Mamateya, ktorý očakával, že po vzniku ČSR reemigruje späť z USA 100 000 Slovákov (za roky 1919 – 1930 sa ich vrátilo len vyše 31 000).
Keďže ani ČSR sa nedarilo uspokojivo popasovať s ťaživou sociálnou otázkou, trend vysťahovalectva do USA a ďalších zámorských štátov aj na základe pozitívnych referencií od príbuzných pokračoval. V rozpätí rokov 1924 – 1935 Slovensko týmto smerom opustilo 85 298 osôb, suverénne najviac spomedzi všetkých krajín prvej republiky (Moravu a Sliezsko 14 359, Podkarpatskú Rus 10 926 a Čechy 9 004).
Americký prezident Woodrow Wilson v newyorskom prístave 8. júla 1919 po svojom návrate z mierových rokovaní v Paríži. Práve jeho 14-bodový plán výrazným spôsobom dopomohol k tomu, že Slovensko sa ako súčasť Československa po prvý raz objavilo na mape Európy. (zdroj: wikimedia.org)Slovenská inteligencia doma si uvedomovala, že navzdory negatívnym demografickým vplyvom predstavoval odchod do Ameriky pre mnohé rodiny jediné východisko zo zúfalej situácie. Vyľudňovanie Slovenska preto nepripisovala na vrub USA, ale materským štátom emigrantov, Uhorsku a neskôr Československu. Naopak, kultúrna a politická elita na Slovensku v medzivojnovom období prechovávala k Amerike pomerne srdečné postoje.
Lídri naprieč politickým spektrom uznávali, že bez odobrenia administratívy Woodrowa Wilsona by Československo, ku ktorému sa väčšina strán hlásila, v roku 1918 nevzniklo. Na znak vďaky sa dokonca v krajanskom a legionárskom prostredí tesne po vzniku ČSR uvažovalo premenovať po tomto americkom prezidentovi metropolu Slovenska – bývalý Prešporok, neskoršiu (od marca 1919 i oficiálne) Bratislavu.
No nielen právo na sebaurčenie malým národom zaniknuvšej monarchie, presadzované Wilsonovým programom tzv. Štrnástich bodov, nieslo zásluhu na pozitívnom imidži USA na Slovensku 20. a 30. rokov. K Amerike ako spriatelenej krajine vzhliadali aj slovenskí autonomisti na čele s ľudákmi. Na jej pôde boli prijaté dva programové dokumenty – Clevelandská (22. októbra 1915) a Pittsburská dohoda (30. mája 1918), od ktorých odvodzovali svoje kľúčové politické požiadavky. Slovensko s Amerikou premosťovali taktiež krajanské spolky a organizácie, ktoré masívne podporovali autonomistov. Jednak morálne a, čo je dôležité, takisto finančne.
Plagát z roku 1918, ktorý vyzýval amerických Slovákov a ďalších občanov USA na zbierku pre československých legionárov. (zdroj: wikimedia.org)Keď predseda Hlinkovej slovenskej ľudovej strany Andrej Hlinka potreboval získať pre svoje populárne opozičné hnutie finančnú injekciu, nasmeroval si to v roku 1926 na „darcovské turné“ práve do Ameriky. Štedrú podporu od krajanov si vážil. Pre HSĽS bola doslova vitálnou. Dary od amerických Slovákov pomáhali strane ekonomicky prežiť, keďže „vládne koryto“ zostávalo pre ľudákov s výnimkou necelých troch rokov v koalícii (január 1927 – október 1929) nedostupné. Aj z toho dôvodu Hlinka USA vo svojich novinových článkoch ospevoval ako „slobodnú pôdu“ či „voľnú zem veľkej Ameriky“.
Americká linka napokon uzavrela i Hlinkov politický život. Napriek pokročilej chorobe pozbieral zvyšky síl a počas návštevy delegácie Slovenskej ligy v Amerike na Slovensku so zväčšenou kópiou Pittsburskej dohody v júni 1938 poslednýkrát vystúpil na verejnosti s prejavom pri príležitosti 20. výročia podpísania tohto dokumentu, ktorého obsah za Hlinkovho života nevstúpil do praxe.
„Keby sme vás, drahí bratia americkí, nemali, koho by sme mali? (...) Vy ste nás neopustili a nezradili. Ste s nami v jednom fronte i v týchto najkritickejších časoch. Ďakujem vám v mene národa. A v mene svojom dávam vám srdce,“ lúčil sa s americkou návštevou vedenou predsedom Petrom Hletkom.
Diplom Slovenskej ligy v Amerike krajanom, ktorí finančne prispeli na oslobodenie Slovenska, vydaný v Pittsburghu v marci 1919. (zdroj: wikimedia.org)Hlinkov celkovo prívetivý vzťah k Amerike sa odrážal v stanoviskách straníckych kolegov. S kultovou osobnosťou HSĽS sa nepolemizovalo – Hlinka určoval líniu. V horizonte jeho života, ktorý vyhasol 16. augusta 1938, sa medzi ľudákmi nesformoval prúd ani individuálne hlasy programovo pranierujúce USA. Biely dom na to ani nedával dôvod. Američania, len pomaly sa zviechajúci z veľkej hospodárskej krízy, sa do európskych politických záležitostí v tom čase stále zapájali len selektívne.
Koncentrácia na nabudenie ochrnutej ekonomiky prostredníctvom programov New Deal prezidenta Franklina D. Roosevelta, ako aj pretrvávajúci izolacionizmus v oblasti medzinárodných vzťahov, opretý o Monroeovu doktrínu, odsúvali priame angažovanie USA na starom kontinente mimo balíka priorít. Kde objektívne necítiť bytostnú prítomnosť cudzieho štátu, tam len ťažko vznikajú negatívne emócie voči nemu.
Andrej Hlinka sa na amerických krajanov a na USA ako na slobodnú krajinu s obľubou obracal (zdroj: wikimedia.org)Plazivo vpred: Varenie podprahového antiamerikanizmu
Nižší stupeň priorizovania európskeho vývoja však neznamenal, že by Američania úplne stratili záujem o Európu či, menovite, besnenie v jej strede spôsobené nacistickou rozpínavosťou.
Na prelome rokov 1938/1939 americké ministerstvo zahraničných vecí prostredníctvom svojich v Československu pôsobiacich diplomatov získavalo pomerne detailné správy o dianí v rozkladajúcom sa štáte. Hlásenia veľvyslanca v Prahe Wilbura J. Carra, ako aj správy jeho tajomníka Georgea F. Kennana vybrusovali prehľad Washingtonu o dianí v tomto kúte Európy a podieľali sa na spoluformovaní postoja americkej administratívy k danému priestoru po udalostiach z marca 1939.
Kennan, neskoršia hviezda americkej diplomacie so zásadným vplyvom na kreovanie amerických zahraničnopolitických stratégií počas studenej vojny, si všímal úpadok demokracie, rastúci antisemitizmus, dobrovoľné samozverenie sa Slovenska do nemeckého poručníctva i nízku mieru kompetentnosti politických garnitúr od októbra 1938, vyplývajúcu z ich neskúsenosti.
Novovzniknutý Slovenský štát, ktorý navštevoval a spravodajsky monitoroval až do útoku na Poľsko, alegoricky pripodobnil k psovi na vôdzke. Slovensko, ako napísal Kennan, požívalo určitú mieru slobody, avšak len takú, akú mu dovolil jeho pán – ak sa pokúsi odbehnúť z vytýčenej trasy, pritiahne si ho späť.
Autonomistické hnutie pod vedením HSĽS sa tešilo podpore vedenia Slovenskej ligy v Amerike, ktorej delegácia priniesla v júni 1938 do Bratislavy zväčšenú kópiu ľudáckej „magny charty“, Pittsburskej dohody. (zdroj: Slovenský národný archív (SNA), f. Slovenská tlačová kancelária (STK))Z uvedeného možno vydedukovať, že americká administratíva neprijala marcové udalosti v strednej Európe s pochopením. Odmietavé stanovisko vyjadrovalo memorandum podtajomníka Štátneho departmentu Sumnera Wellesa zo 17. marca 1939, ktoré rozbitie Česko-Slovenska označilo doslova za „svojvoľné bezprávie“. Napriek snahám slovenských diplomatov v európskych krajinách, ktoré Slovenský štát uznali, sa ho nepodarilo zmeniť.
Axióma Rooseveltovej administratívy bola neoblomná: ak USA neuznávajú rozpad ČSR, nemôžu uznať ani geografické novotvary na jej území. Americká diplomacia považovala vývoj za dočasný, jednoznačne podporovala neskôr utvorenú československú exilovú vládu a dovolila, aby československý vyslanec Vladimír Hurban naďalej zotrvával vo Washingtone ako diplomatický zástupca štátu, ktorý v jej ponímaní neprestal právne existovať.
