Roky 1944 – 1956 priniesli Poľsku okrem iného aj nástup a upevňovanie sovietskej moci. V dôsledku postupu sovietskych vojsk cez poľské územie v závere druhej svetovej vojny a tiež v dôsledku rozhodnutí Veľkej trojky na konferenciách v Teheráne (1943), Jalte a Postupime (1945) sa Poľsko ocitlo vo sfére vplyvu ZSSR. Spolu s tým sa začínal v krajine čoraz viac presadzovať Stalinom nadiktovaný komunistický režim.
Nie všetci sa však zmierili s novým totalitným systémom vlády. Časť členov poľského odboja (označovaného tiež za poľský podzemný štát) zotrvala v ilegalite a rozhodla sa ďalej viesť svoj boj, tentoraz proti sovietskym okupantom a proti novej komunistickej vláde.
Prvé straty – akcia Búrka
Hlavným cieľom Krajinskej armády (poľ. Armia Krajowa – AK), teda poľského odbojového vojska, bola príprava celonárodného povstania.
Prepuknúť malo vo chvíli, ktorá by bola z vojenského hľadiska najpríhodnejšia a jeho cieľom bolo vytlačiť nemeckých okupantov z poľských teritórií.
Postupný ústup nemeckých vojsk z územia Sovietskeho zväzu a približovanie sa Červenej armády k línii predvojnových hraníc Poľska nútili predstaviteľov AK hľadať odpoveď na otázku, akú formu by malo mať povstanie proti Nemcom.
Vojaci AK počas operácie Búrka v Lubline v lete roku 1944. (zdroj: wikimedia.org)Odbojoví predáci si dobre uvedomovali, v akom ťažkom postavení sa nachádzali. V apríli roku 1943, po odkrytí masových hrobov poľských dôstojníkov v Katyni zavraždených jednotkami NKVD, sa sovietska vláda rozhodla prerušiť všetky diplomatické styky s poľskou exilovou vládou v Londýne.
Stalin naopak hojne podporoval organizácie a nové politické štruktúry, ktoré boli vytvorené jemu oddanými poľskými komunistami.
Bol to predovšetkým ešte v ZSSR založený Zväz poľských vlastencov a už v poľskom zázemí ilegálne pôsobiaca Poľská robotnícka strana (Polska Partia Robotnicza – PPR).
Vedenie AK preto pripravilo plán protinemeckého povstania, ktoré sa malo rozšíriť najskôr v tvz. východných Kresoch predvojnového Poľska (východné oblasti predvojnovej Druhej poľskej republiky). Tejto operácii bol pridelený krycí názov Búrka. Podľa dohodnutého plánu mali oddiely AK realizovať svoj vojenský cieľ vystúpením proti ustupujúcim Nemcom.
Po ich porážke a oslobodení územia mal byť následne realizovaný aj politický cieľ.
Okupačné orgány mali okamžite nahradiť politicko-administratívne štruktúry Delegatúry vlády pre krajinu (zastupujúce exilovú vládu), pričom by ďalej vystupovali voči vstupujúcim sovietskym vojskám v úlohe hostiteľov a správcu daných území. Poľskí predstavitelia predpokladali, že týmto spôsobom sa im podarí prinútiť Sovietov uznať poľskú exilovú vládu v Londýne a poľský odboj za suverénnu vládu na oslobodenom území.
V januári roku 1944, keď Červená armáda prekročila líniu predvojnovej hranice Poľska, rozbehla sa aj akcia Búrka. Krajinská armáda spustila svoje ozbrojené aktivity na Volyni a následne ich rozšírila aj do oblasti Vilniusu s okolím, mesta Grodno s okolím, vo východnej Haliči s mestom Ľvov a Bielostok s okolím, a napokon tiež v Lubline a Rzeszowe.
V mnohých prípadoch jednotky AK spolupracovali v ozbrojených akciách proti Nemcom aj s Červenou armádou.
No po vytlačení nemeckých vojsk boli vojaci AK ihneď odzbrojení, uväznení a deportovaní hlboko do zázemia Sovietskeho zväzu. V iných prípadoch ich násilím zaraďovali do Berlingovej armády, sformovanej v roku 1943 z iniciatívy a po boku Červenej armády.
Dôstojníci AK a predstavitelia poľskej správy sa ocitali v rukách NKVD alebo boli rovno zastrelení či deportovaní do Sovietskeho zväzu ako „nepriateľský živel“. Preto akcia Búrka priniesla len polovičný efekt – rozsiahle poľské územia sa podarilo oslobodiť spod nemeckej okupácie, no v politickom zmysle sa skončila katastrofou. Na oslobodených územiach sa totiž nepodarilo zaviesť legálnu poľskú vládu.
Poliakmi ukoristený nemecký obrnený transportér počas Varšavského povstania v lete roku 1944. (zdroj: wikimedia.org)Stalin pritom uplatňoval starú osvedčenú metódu, keď svojich oponentov postavil pred hotovú vec. Územia, ktoré sa po ústupe Nemcov dostávali pod sovietsku kontrolu, boli buď bezprostredne vyhlásené za súčasť Sovietskeho zväzu, alebo sa na západ od tzv. Curzonovej línie (nápadne pripomínajúcu líniu paktu Ribbentrop – Molotov) vytváralo zdanie legálnosti vlády Poľského výboru národného oslobodenia (Polski Komitet Wyzwolenia Narodowego – PKWN).
Tento v Moskve vytvorený orgán mal Stalinovi poslúžiť ako dôkaz či podporný argument pri rozhovoroch so západnými spojencami na tvrdenie, že voči poľskej exilovej vláde v Londýne existuje politická alternatíva. Vláda PKWN však bola len iluzórna a úplne podriadená sovietskej moci.
Presadzovanie vlády PKWN na západ od rieky Bug, ako aj neúspechy politickej akcie Búrka na východe nakoniec prinútili velenie AK zorganizovať povstanie vo Varšave. Žiaľ, pokus o samostatné oslobodenie hlavného mesta jednotkami AK sa skončil vojenskou porážkou a zničením celej ľavobrežnej časti mesta.
Veľká trojka – britský premiér Winston Churchil, americký prezident Franklin D. Roosevelt, sovietsky vodca Josif Stalin – počas Jaltskej konferencie vo februári 1945. Aj tu sa rozhodovalo o budúcnosti strednej Európy vrátane Poľska, ktoré sa dostalo do sovietskej sféry vplyvu. (zdroj: wikimedia.org)Poľské oslobodené i ujarmené
Porážka Varšavského povstania v októbri 1944 uľahčila komunistom budovať vlastnú administratívu sústredenú okolo PKWN, ktorý bol napokon v roku 1944 premenovaný na Dočasnú vládu Poľskej republiky.
Poľská spoločnosť sa na jednej strane tešila z konca nemeckej okupácie, na druhej strane sa však obávala novej moci. Obzvlášť tí, ktorí sa priamo zapojili do bojov proti nemeckým okupantom, sa museli teraz ukrývať.
Po červenoarmejcoch totiž na poľské územia vkročilo NKVD a jednotky sovietskej vojenskej kontrarozviedky Smerš, aby krvavo zúčtovali s poľským nekomunistickým odbojom. Väznice, ktoré predtým využívali nacisti na väznenie a mučenie svojich oponentov, teraz prevzal komunistický represívny aparát.
Na jeseň roku 1944 sa v oblastiach medzi riekami Bug a Visla rozpútalo masové zatýkanie vojakov a veliteľov AK, ako aj ďalších odbojových jednotiek. So zadržanými sa zaobchádzalo najhorším spôsobom – boli vyvážaní na neznáme miesta i ďaleko do vnútrozemia ZSSR, počas vypočúvania boli mučení a vojenské súdy odsudzovali odbojových predákov na surové tresty, nevynímajúc trest smrti. Dochádzalo však aj k vraždám bez toho, aby ešte predtým o nejakej poprave rozhodol súd.
Jednotky sovietskej vojenskej kontrarozviedky Smerš tvrdo prenasledovali akýkoľvek odpor voči novej sovietskej vláde v Poľsku. (zdroj: wikimedia.org)Keď bola v januári roku 1945 obnovená ofenzíva Červenej armády, v dôsledku ktorej bola do konca toho istého mesiaca obsadená celá oblasť predvojnovej Poľskej republiky, zmizli aj formálne dôvody, pre ktoré bola mobilizovaná Krajinská armáda.
Ponechanie tejto organizácie vytvorenej na boj s Nemcami ďalej pri živote mohlo byť a napokon aj bolo interpretované Stalinom ako nepriateľský krok namierený proti Červenej armáde.
Preto tiež 19. januára hlavný veliteľ AK gen. Leopold Okulicki ps. „Niedźwiadek“ vydal rozkazy, ktorými pristúpil k rozpusteniu AK. Veril, že je to jediný spôsob, ako zachrániť poľských vojakov pred komunistickými represiami.
Avšak Stalin a poľskí komunisti nepochybovali, že prvou a základnou podmienkou udržania vlády je likvidácia všetkých nezávislých politických i vojenských štruktúr. Aj preto musel poľský odboj prejsť do novej ilegality a zaviesť tak ďalšie potrebné zmeny.
Po rozpustení Krajinskej armády prevzala odbojovú činnosť nová organizácia Nezávislosť (s kryptonymom NIE). Bola kádrovou štruktúrou – vytváranou od jesene roku 1943, pričom mala byť schopná pretrvať v ilegalite po dlhý čas práve pre prípad sovietskej okupácie.
Zničené varšavské Staré mesto počas Varšavského povstania v lete roku 1944. Kým nemecké jednotky ničilimesto a vraždili jeho obyvateľstvo, sovietska Červená armáda nehybne stála na druhom brehu Visly. Duch paktu Ribbentrop Molotov tak nevymizol ani v závere vojny. (zdroj: wikimedia.org)Nestihla však rozvinúť svoje aktivity. Ešte v marci sa do sovietskych rúk dostali jej organizátor gen. August Emil Fieldorf „Nil“ a veliteľ ozbrojených síl v krajine gen. Leopold Okulicki „Niedźwiadek“.
Zvyšní členovia organizácie, ktorí zostali na slobode, ju považovali od tej chvíle za odhalenú. Miesto nej preto vznikla Delegatúra ozbrojených síl (Delegatura Sił Zbrojnych na Kraj – DSZ), ktorá bola vlastne i posledným organizačným dielom poľského odbojového hnutia.
Avšak po utvorení Dočasnej vlády národnej jednoty v júni 1945 a jej uznaní i západnými štátmi sa domáci odboj rozhodol ukončiť túto etapu konšpiračných bojov. V lete roku 1945 bola aj spomínaná delegatúra, ktorá bola zároveň akousi náhradou odbojového parlamentu – Rady národnej jednoty, rozpustená.
Neznamenalo to však definitívny koniec. Už na jeseň roku 1945 došlo k opätovnému aktivizovaniu sa antikomunistického odboja. V septembri vzniklo združenie Sloboda a Nezávislosť (Wolność i Niezawisłość – WiN), ktoré sa stalo prirodzeným dedičom a nástupcom Krajinskej armády. Jeho vedenie však rezignovalo na zámer pokračovať v otvorených vojenských aktivitách, keďže samo uznalo, že touto cestou už nie je možné vybojovať nezávislosť.
Symbol Združenia Sloboda a Nezávislosť (WiN) (zdroj: WIKIMEDIA.ORG/ AUTOR LOWDOWN (CC BY-SA 3.0))WiN mal však organizovať propagandistické akcie, ktorými by odhaľoval komunistické zločiny a poskytoval pravdivé informácie, ktoré by dementovali záplavu oficiálnych lží.
Ďalším z cieľov bola aj podpora Poľskej ľudovej strany (PSL), jedinej relevantnej opozičnej strany voči vládnucej garnitúre a tiež zápas o to, aby voľby do Zákonodarného snemu boli skutočne slobodné.
Do čela WiN sa postavil plukovník Jan Rzepecki, zadržaný už na jeseň 1945 komunistickými orgánmi. Aj ďalšie vedenie WiN sa síce snažilo napĺňať pôvodný program, ale spolu s uväznením posledného predsedu Łukasza Cieplińského na jeseň 1947 aj toto združenie ukončilo svoju činnosť.
Ozbrojený i neozbrojený odpor
Oficiálne rozpustenie síl Krajinskej armády ani vznik WiN neznamenali koniec ozbrojeného odporu Poliakov.
Časť jednotiek sa nepodarilo plne demobilizovať. Niektoré jednotky boli zoči-voči počínaniu si Červenej armády a NKVD obnovené, aby tak chránili obyvateľstvo pred komunistickým terorom. K najdôležitejším patrili oddiely, ktorým velil major Marian Bernaciak „Orlik“, major Hieronim Dekutowski „Zapora“ (operovali v meste Lublin a jeho okolí) či poručík Franciszek Jaskulski „Zagonczyk“ (operujúci v Kielcoch a okolí).
Druhé celopoľské odbojové hnutie sa popri WiN sústredilo od konca roku 1944 v Národnom vojenskom zjednotení (Narodowe Zjednoczenie Wojskowe – NZW).
Okrem iných ho viedli plk. Tadeusz Danilewicz a pplk. Stanisław Kasznica. NZW disponovalo obávanými partizánskymi skupinami kapitána Henryka Flameho „Bartka“, ktorý operoval predovšetkým na tešínskom Sliezsku, či majora Franciszka Przysiężniaka „Ojca Jana“. Okrem celonárodných hnutí vznikali aj početné organizácie s regionálnym či lokálnym pôsobením.
Veliteľ AK gen. Leopold Okulicki po zatknutí sovietskou NKVD. (zdroj: wikimedia.org)Povojnový odboj nechcel nastoliť otvorený vojenský boj a ten nebol ani jeho základným cieľom. Zoči-voči ohromnej sovietskej presile si uvedomoval, že takáto vojna by viedla k zbytočným ľudským stratám a nepriniesla by reálne výsledky. Ak aj prišlo k nejakým zrážkam či partizánskym bojom, boli efektom komunistického pohonu na odporcov či jednoducho prejavom sebaobrany takto prenasledovaných ľudí.
Partizánske skupiny sa snažili skôr paralyzovať fungovanie lokálnych predstaviteľov vlády, Bezpečnostného úradu (UB), Ľudových milícií (MO), ľudovej Poľskej armády či jednotiek Červenej armády, ktoré sa v krajine zdržiavali.
K takýmto aktivitám možno pripočítať okrem iného útoky na väznice a tábory s cieľom oslobodiť zadržaných členov odboja a tiež odzbrojovanie staníc MO a UB, čo malo poslúžiť nielen na vyzbrojenie odboja, ale malo tiež obmedziť operatívnosť komunistického represívneho aparátu v teréne a tým posilniť bezpečnosť odbojového hnutia.
Plagát manifestu PKWN – bábkovej poľskej vlády riadenej z Moskvy, ktorá zavádzala na oslobodených poľských územiach sovietsku správu. (zdroj: wikimedia.org)K paralyzovaniu komunistických represií tiež slúžili tzv. disciplinárne akcie, sústredené predovšetkým na aktívnych členov komunistickej strany či administratívy a taktiež voči funkcionárom represívneho aparátu a osoby považované za ich pomocníkov.
Okrem výstrah či fyzických výpraskov sa pristupovalo aj k likvidačným akciám. Odboj navyše rozvíjal vyzvedačskú činnosť, pričom sa infiltroval do vládneho i represívneho aparátu, aby si tak mohol zaistiť vlastnú bezpečnosť. Na druhej strane sa usiloval identifikovať mechanizmy, ktorými sa riadila nová moc, ako aj taktika a smer jej aktivít.
V rokoch 1946 a 1947 bojovalo so zbraňou v ruke okolo 20-tisíc Poliakov. Na Podhalí (poľský región v blízkosti Tatier) sa napríklad vytvorila jedna z najväčších partizánskych skupín, ktorej velil por. Józef Kuras „Ogień“.
Vojnu viedla i 5. vilniuska brigáda AK, nazývaná „brigáda smrti“ pod velením majora Zygmunta Szedzielarza „Łupaszku“. Po pričlenení mesta Vilnius s okolím k ZSSR sa tento oddiel presunul do oblasti Bielostoku a následne do rajóna Borov Tucholskych (oblasť rozsiahlych borovicových lesov v severnom Poľsku).
Až do roku 1952 sa kontrole Bezpečnostného úradu vyhýbal oddiel kapitána Kazimierza Kamieńského „Huzara“, ktorý bojoval v Mazovsku a na Podlesí. Vyzbrojených zostávalo niekoľko ďalších partizánskych jednotiek.
Väčšina z nich však bola zničená počas pohonov organizovaných MO, UB a vojskami Zboru vnútornej bezpečnosti, ktorým často vypomáhalo sovietske NKVD. Mnoho veliteľov a vojakov z partizánskych skupín bolo pozatýkaných a následne boli v zinscenovaných procesoch za svoju odbojovú činnosť odsúdení na trest smrti.
Pomník odkliatych vojakov v Rzeszowe pripomína práve mužov, ktorí sa postavili na odpor nielen proti nemeckej, ale i sovietskej okupácii. (zdroj: wikimedia.org)Finálna likvidácia
Vo februári roku 1947 vyhlásila komunistická vláda amnestiu. Jej skrytým cieľom bolo, aby členovia odboja sami vystúpili z ilegality a po takejto evidencii ich mohla v budúcnosti rozpracovať.
Amnestiu napokon využilo viac než 50-tisíc osôb. Výsledkom nakoniec bolo, že likvidácii sa nevyhla väčšina ohnísk antikomunistického odporu. V radoch partizánskych jednotiek zostalo len okolo 1100 až 1800 ľudí, ktorí už pre komunistov nepredstavovali žiadnu reálnu hrozbu a ich likvidácia bola len otázkou času.
Režim po roku 1948 pokračoval v politike represií proti predstaviteľom domáceho odboja, bol to však boj proti viacerým oddeleným skupinám. Do roku 1953 boli systematicky zlikvidované.
Posledná skupina, ktorú viedol ppor. Stanisław Marchewka „Ryba“, bola zničená na začiatku marca r. 1957 neďaleko mestečka Łomży. Posledný partizán z pôvodných štruktúr AK-WiN, seržant Józef Franczak „Laluś“ zahynul v boji s Bezpečnostnou službou v roku 1963.
Likvidáciu posledných ozbrojených odbojových skupín sprevádzala aj kampaň proti bývalým predstaviteľom národného odporu počas vojny. Za obeť jej padli okrem iného legendárny veliteľ AK gen. August Fieldorf „Nil“, ktorého v roku 1952 súd poslal na trest smrti po vykonštruovaných obvineniach zo spolupráce s nemeckým okupantom. Rovnaký osud postihol aj členov posledného veliteľstva WiN na čele s Łukaszom Cieplińskim, odsúdeným na trest smrti ešte v roku 1950.
Keďže sa komunistický režim obával, že hroby partizánskych vodcov by sa mohli stať predmetom ľudového uctievania, boli pochovávaní na neznámych miestach. Po celý čas existencie Poľskej ľudovej republiky boli režimovou propagandou predstavovaní ako banditi, na ktorých treba čím skôr zabudnúť. Až po roku 1989 bolo možné hovoriť o tzv. odkliatych vojakoch a ich skutkoch.
Veľmi ťažké je vôbec presne vypočítať straty poľského národného odboja počas bojov s komunistami v rokoch 1944 – 1956. Odhaduje sa, že mohlo ísť o 8,5-tisíca padlých a zhruba 75-tisíc väznených ľudí, odsúdených na dlhoročné tresty neslobody či rovno na trest smrti.
Z poľštiny preložil Jaroslav Valent
Text bol pôvodne publikovaný v HR 04/2022
Marcin Markowicz, absolvent Historického inštitútu Varšavskej univerzity. Zaoberá sa predovšetkým vzťahmi Poľsko-litovskej únie a podunajských kniežatstiev v druhej polovici 17. storočia.
