Z panovníkov novovekej habsburskej monarchie, do ktorej patrilo aj Uhorské kráľovstvo, sú širokej verejnosti asi najmenej známi tí, ktorí vládli v priebehu 17. storočia. Na cisárskom tróne sa vystriedali piati, ale v pamäti väčšiny ľudí utkvel asi len cisár Rudolf II., ktorý v Uhorsku panoval v rokoch 1576 – 1608. K jeho popularite prispelo jeho spodobenie ako cholerického milovníka umenia a krásnych žien v českej rozprávke Cisárov pekár, pekárov cisár.
Posledným z tejto pätice cisárov bol Leopold I., ktorý panoval úctyhodných 48 rokov. Do dejín Slovenska sa zapísal skôr negatívne, pretože ako bigotný katolík bol nezmieriteľným nepriateľom protestantov, ktorí počas jeho vlády zažívali asi najťažšie prenasledovanie.
To je síce pravda, ale málokto si asi spomenie, že práve on – hoci pod tlakom okolností – napokon potvrdil zákony o obmedzenej náboženskej slobode, ktoré umožnili osobne slobodným evanjelikom praktizovať ich vieru v tzv. artikulárnych chrámoch.
Leopold I. bol však aj veľmi vzdelaným mužom, mecenášom umenia a vášnivým milovníkom hudby a tanca. Zároveň bol veľmi zbožný, morálne bezúhonný a snažil sa byť spravodlivým.
Bol prototypom barokového panovníka, v ktorom sa spájal náboženský zápal s láskou k umeniu a vede. V tomto ohľade bol do veľkej miery podobný svojmu najväčšiemu nepriateľovi, francúzskemu kráľovi Ľudovítovi XIV.
Rodinná výchova
Leopold I. sa narodil 9. júna 1640 vo viedenskom Hofburgu ako piate dieťa a zároveň ako štvrtý syn cisára Ferdinanda III. (1608 – 1657) a jeho manželky Márie Anny Španielskej (1606 – 1646). Jeho rodičia boli bratranec a sesternica, ale to bol v manželstvách Habsburgovcov opakujúci sa jav.
Pri krste dostal mená Leopold Ignác František Baltazár Jozef Felicián a hoci bol dieťaťom s krehkou stavbou tela, nakoniec prežil rizikové obdobie dospievania. Matku však stratil už ako šesťročný – zomrela pri ťažkom pôrode, čo bola pomerne častá príčina úmrtia u kráľovien a princezien v ranom novoveku. Keďže ich povinnosťou bolo porodiť čo najviac potomkov, najmä mužského pohlavia, aby sa zabezpečila následnosť dynastie, podstupovali početnými pôrodmi značné riziko.
Portrét Leopolda I. ako čerstvého rímsko-nemeckého cisára, českého a uhorského kráľa, rakúskeho arcivojvodu atď. ešte ako mladíka z roku 1660. (zdroj: wikimedia.org)Keďže Leopold mal staršieho brata, ktorý prežil prvé detské roky a rátalo sa s jeho nástupom na trón, pre mladšieho Leopolda bola naplánovaná cirkevná kariéra. Jeho výchove a vzdelávaniu sa venovala veľ ká pozornosť a Leopold bol bystrým a učenlivým žiakom.
Vzdelávanie arcivojvodov mali v rukách najmä učení jezuiti, ktorí mali na viedenskom cisárskom dvore veľký vplyv po celé 17. storočie. Vzdelávali ho nielen v základoch kresťanského náboženstva a teológie, ale poskytli mu slušné vedomosti z klasickej literatúry, metafyziky, dejín, zemepisu a dokonca aj prírodných vied.
Leopold prejavoval živý záujem aj o tanec, hudbu a spev, ktorý v ňom prebudil jeho učiteľ hudby, dvorný kapelník Antonio Bertali. Leopold veľmi dobre hral na niekoľko hudobných nástrojov (napr. na violu a čembalo) a sám hudobné diela dokonca komponoval.
Portrét Leopoldovej matky Márie Anny Španielskej a jej prvého syna (a Leopoldovho brata) Ferdinanda. Zo zbierok Umelecko-historického múzea vo Viedni. (zdroj: wikimedia.org)Leopoldovou rodnou rečou bola nemčina, ale naučil sa plynulo aj po latinsky, taliansky a španielsky, pasívne tiež ovládal francúzštinu, ktorá sa v priebehu 17. storočia stala jazykom diplomacie a kultúry. Jeho vychovávateľom a neskorším najvyšším dvormajstrom sa v roku 1652 stal gróf Johann Ferdinand von Porcia (1605 – 1665), ktorý bol až do svojej smrti Leopoldovým najbližším radcom a dôverníkom.
Leopold sa aj pod vplyvom príliš konzervatívnej a nábožensky orientovanej výchovy stal spoločensky plachým a nerozhodným mužom, v osobnom styku bol skôr chladný a rezervovaný, najmä k neznámym ľuďom. Niektorí jeho dvorania, s ktorými si bol blízky, ho však opisujú ako milého a zábavného spoločníka. Bol však aj veľmi zdvorilý a distingvovaný, pričom tieto osobné črty posilňovali jeho umelecké sklony.
Súčasníci ho opisovali ako muža nižšieho vzrastu, štíhlej postavy a peknej tváre. Hlavu mu pokrývali dlhé tmavohnedé vlasy, ktoré si nechal v mladosti splývať až na plecia. V neskoršom veku nosil bohatú barokovú parochňu, zároveň takmer po celý život nosil fúzy a malú španielsku briadku.
V mladosti bol vraj príťažlivým mužom, ale na portrétoch z neskorších rokov pôsobí jeho postava i tvár skôr odpudzujúco. Tvár mu špatila najmä odutá spodná pera, ktorá vstúpila do dejín ako znak charakteristický pre rakúskych a niektorých španielskych Habsburgovcov.
Leopoldov otec a cisár Ferdinand III. - obraz flámskeho maliara Jana van den Hoeckea, zo zbierok Umeleckohistorického múzea vo Viedni. (zdroj: wikimedia.org)Nečakaný nástup na trón
Keďže jeho starší brat Ferdinand sa dožil dospelého veku a preukazoval známky dobrého zdravia, bol z vôle otca Ferdinanda III. zvolený a korunovaný už v roku 1653 na rímskeho kráľa ako Ferdinand IV. (predstupeň k cisárskemu titulu).
Zomrel však už v lete 1654 na pravé kiahne, a tak sa mladučký Leopold nečakane stal nástupcom na trón. Jeho otec Ferdinand III. nechcel nechať nič na náhodu, a preto ho ešte za svojho života dal zvoliť a korunovať najprv za uhorského (v roku 1655) a následne za českého kráľa (v roku 1656).
Leopold prijal nečakané následníctvo na trón ako božie rozhodnutie a na základe svojej flegmatickej povahy a hlbokej kresťanskej viery fatalisticky veril, že s Božou pomocou sa mu podarí prekonať všetky problémy a nástrahy, ktoré mu vo vykonávaní panovníckych úloh prídu do cesty.
V čase nástupu na trón nemal Leopold ešte ani 17 rokov, preto sa medzi radcami tajnej rady objavila otázka, či by nebolo vhodné určiť mu poručníka. Napokon ale radcovia usúdili, že je dostatočne zrelý a pripravený na to, aby vládol viac-menej samostatne. V podstate mu aj tak bol v prvých piatich rokoch vlády radcom jeho strýko, arcivojvoda Leopold Viliam Habsburský (1614 – 1662), ktorý bol administrátorom viacerých biskupstiev a venoval sa najmä zbieraniu umeleckých diel.
Leopold však plnením úloh a povinností, ktoré takto nečakane padli na jeho plecia, rýchlo dospieval a prejavil už ako mladík rozhodnosť v otázkach domácej i zahraničnej politiky. Bohužiaľ, nie vždy konal tak, aby zabezpečil v krajine pokoj, dodržiavanie práva a výkon spravodlivosti. Najmä v náboženských otázkach zaujal nezmieriteľný postoj k protestantizmu a z toho pramenili početné problémy, najmä v Uhorsku.
Korunovácia Leopolda I. 27. júna 1655 v Bratislave. Zo zbierok Galérie mesta Bratislavy. (zdroj: Slovakiana/GMB)Aj záležitosti v Nemeckej ríši si žiadali jeho urgentnú pozornosť, pretože na jej západné územia si už dlhší čas robilo nároky Francúzsko. Situácia bola veľmi horúca najmä v Uhorsku, pretože z dôvodu tvrdej protireformácie, ktorá tu bola realizovaná katolíckou cirkvou, opakovane vybuchovali nepokoje prerastajúce do ozbrojených povstaní uhorskej protestantskej šľachty, na čelo ktorých sa postavili sedmohradské kniežatá Gabriel Betlen a Juraj I. Rákoci.
Ešte akútnejším problémom, súvisiacim s Uhorskom, bola hrozba opakovaných konfliktov s Osmanskou ríšou, ktorá v priebehu 16. storočia z územia Uhorska odkrojila jednu tretinu (tzv. Budínsky pašalík) a de facto ovládala aj územie Sedmohradského vojvodstva.
