Mladý švihácky muž vo francúzskej uniforme s typickou generálskou čiapkou – to je azda prvý obraz, ktorý sa nám objaví pri mene Milan Rastislav Štefánik. A všetko ďalšie automaticky nasleduje – letec, astronóm, cestovateľ, diplomat a politik. Skrátka, slovenský národný hrdina.
Ako sa pri takýchto symboloch stáva, zabúdame do veľkej miery na jeho obyčajnú ľudskú stránku. Mnohé rodinné súvislosti, skúsenosti z mladosti a prežité roky v domácom uhorskom prostredí sú akoby obostreté aurou národného martýra, ktorého tragická smrť vrhá dlhý tieň alebo skôr oslnivý lesk na všetko, čím bol, čo povedal a čo prežil.
Všetci asi tušíme, že takýto Štefánik je skôr ikonou než živým človekom. Radi by preto sme spoznali skôr toho obyčajného, skutočného Milana. A práve takýto obraz ponúka historik József Demmel vo svojej knihe Mladý Štefánik. Rozprávame sa s ním preto o azda menej známom profile našej národnej ikony.
Ako sa píše životopis národnej ikony? Dajú sa vôbec oddeliť dve roviny tej istej osobnosti – v tomto prípade legenda menom Štefánik od skutočného Štefánika z mäsa a kostí?
Myslím si, že vďaka viacerým prácam slovenských historikov poznáme život Milana Rastislava Štefánika a okolnosti, ktoré ho formovali, naozaj dobre. Máme k dispozícii všetky podstatné údaje. Čo sa však týka jeho mladých uhorských rokov, teda prvých 18 rokov jeho života do maturity, už dlhšie neboli podrobnejšie preskúmané.
Prvá a posledná monografia o jeho mladosti vyšla ešte v roku 1929, bola to práca Juraja Šujana a na tú dobu bola na dobrej úrovni. Musíme však vziať do úvahy, že pramene, z ktorých primárne Šujan vychádzal, boli rozprávania Štefánikovej matky, súrodencov či učiteľov. Samozrejme, treba si tiež uvedomiť, že dielo vyšlo počas prvej Československej republiky, ktorá aktívne podporovala kult M. R. Štefánika ako otca zakladateľa.
Ja osobne som nemal ambíciu prepísať životopis Štefánika, ale iba jemne pozmeniť zameranie výskumnej otázky. Preto som sa na tento úsek života Štefánika nedíval ako na mladosť otca zakladateľa, ale ako na každodenný život obyčajného mladého človeka v Uhorsku. To, že sa z neho stal neskôr muž, ktorý ovplyvnil osud celej strednej Európy, bolo už len čerešničkou na torte.
Rodinná fotografia Štefánikovcov na dvore evanjelickej fary v Košariskách. (zdroj: Profimedia/ČTK )Mladý Milan Štefánik vyrastal v rodine evanjelického farára na myjavských kopaniciach, konkrétne v Košariskách. Malo práve toto špecifické prostredie na neho zásadnejší vplyv? Alebo sa zvyknú tieto faktory preceňovať?
Samozrejme, prostredie a transgeneračné vplyvy sú mimoriadne dôležité pri formovaní jednotlivca. Zároveň som si však istý, že v mnohých prípadoch nás môže ich prílišné zdôrazňovanie zavádzať. Ak všetko odvodzujeme len z histórie predkov a prostredia, do ktorého sa rodíme, zabúdame často na jednotlivca ako aktívneho aktéra udalostí.
Štefánik je však výnimkou, v jeho prípade tieto faktory môžeme len ťažko preceňovať. Príbehy predchádzajúcich generácií jeho rodiny akoby ukazovali smer i jeho životnej dráhy. Mnohé procesy, ktoré sa ešte v 18. storočí odohrávali v neviditeľných vrstvách miestnej spoločnosti, sa v Štefánikovej generácii jasnejšie vykryštalizovali a stali sa rozhodujúcim faktorom. Takým bola napríklad evanjelická spolupatričnosť.
Na snímke kresba pôvodnej ľudovej školy, do ktorej chodil Milan Rastislav Štefánik v Košariskách, z výstavy o M. R. Štefánikovi v roku 2019. (zdroj: TASR/ZDENKO DZURJANIN)Evanjelické cirkvi do roku 1781, teda do vydania Tolerančného patentu cisárom Jozefom II., fungovali fakticky v ilegalite. Evanjelici sa však vedeli zomknúť a vytvorili si mimoriadne silnú skupinovú spolupatričnosť, čo možno cítiť aj v živote nasledujúcich generácií. Druhým faktorom bola geografická poloha myjavskej pahorkatiny prakticky na hraniciach Uhorska medzi Moravou a karpatskými vrchmi.
Artúr Görgey, generál maďarských honvédov z roku 1848 hovoril, že by sa vraj dobrovoľne vzdal tohto územia, ktoré sa takmer nedalo ubrániť útokom zvonka. To bola pravda nielen z geografického, ale aj zo sociálneho, kultúrneho či hospodárskeho hľadiska. Neďaleká Morava bola v mnohých ohľadoch tomuto regiónu oveľa bližšie než mnohé centrálne časti Uhorska. Aj preto mala slovenská národná myšlienka veľký úspech a podporu práve tu.
A sú tu, samozrejme, ešte rodinné okolnosti. Jeho stará mama z otcovej strany Ludovika (za slobodna Šuleková) často spomínala na tragický príbeh jej dvoch bratov Viliama a Ľudovíta Šulekovcov, ktorí zomreli ako martýri slovenského národného hnutia počas meruôsmych rokov. U Štefánikovcov tak bola veľmi živým spôsobom prepojená národná a rodinná pamäť.
József Demmel za svoju knihu - Mladý Štefánik. Uhorské roky M. R. Štefánika od narodenia po maturitu 1880 – 1889 - získal za rok 2024 Cenu Dominika Tatarku (zdroj: SLC)Aké bolo sociálne postavenie rodiny evanjelického farára Pavla Štefánika? Môžeme skonštatovať, že malý Milan vyrastal v nedostatku či dokonca chudobe?
Evanjelické cirkevné zbory boli veľmi autonómne, farára im nedosadzoval evanjelický superintendant, ale sami si ho demokraticky volili. Zároveň si svojho farára aj tieto zbory platili a teda ak bol takýto zbor chudobný, chudobný bol aj farár a jeho rodina. To sa stalo aj v Košariskách, ktoré boli súčasťou Brezovej.
Z cirkevného hľadiska boli Košariská filiálkou brezovskej evanjelickej cirkvi, no keďže boli od Brezovej vzdialené päť či šesť kilometrov, chceli sa osamostatniť. To sa podarilo v roku 1871. V Košariskách v tom čase žilo približne 1500 ľudí. Okrem jednej židovskej rodiny to boli všetko evanjelici, ktorí si zvolili za farára práve mladého Pavla Štefánika. V tom čase však ešte v Košariskách nestál ani kostol a ani fara.
Pavol Štefánik so svojou mladou rodinou preto musel niekoľko prvých rokov žiť v domácnosti s rodinou miestneho učiteľa Martina Kostelného. Keďže miestny cirkevný zbor nebol veľký, trpel i Pavel Štefánik nedostatkom. Často potreboval finančnú podporu od svojho švagra, myjavského farára Ladislava Vannaya, ktorý bol, mimochodom, podporovateľom maďarskej politiky. Ako vidno, nemalo to vplyv na rodinnú spolupatričnosť.
Pavel Štefánik by ani svoje deti nemohol bez pridelených štipendií poslať na štúdiá. A napokon i on sám dostával ako chudobný farár finančnú podporu od uhorského štátu. O neľahkých hmotných pomeroch, v akých žili Štefánikovci, napísal výbornú štúdiu historik Peter Macho.
Inými slovami, malý Milan si musel štipendium zabezpečiť aj dobrým prospechom.
Určite áno.
Aké školy vyberal či už Pavel Štefánik, či všeobecne rodina Štefánikovcov pre svojich synov. Vieme v tom identifikovať určitú stratégiu či rodinnú tradíciu?
Najdôležitejšou vzdelávacou inštitúciou bolo pre nich predovšetkým bratislavské evanjelické lýceum. Tam študovali prvé generácie Štefánikovcov už od vydania spomínaného Tolerančného patentu. Študovali však aj v zahraničí, a to nielen na Morave či v Sliezsku, konkrétne v Tešíne. Milanov otec Pavel Štefánik napríklad absolvoval univerzitné štúdiá v nemeckom Rostocku, kam ho poslal sám Jozef Miloslav Hurban.
Zaujímavosťou je, že deti Štefánikovcov a deti rodinne im spriaznených Trokanovcov z každej generácie chodili do rovnakých škôl. Tieto dve zjavne blízke farárske rodiny sa tak v školskom systéme pohybovali spoločne. Čo sa však týka šopronského lýcea, kam aj mladý Milan nastúpil po bratislavskom lýceu, nešlo ani tak o rodinnú ako skôr regionálnu tradíciu. Túto školu nenavštevovali predchádzajúce generácie Štefánikovcov, ale v danom období si ju pre svojich synov už vyberali rodiny z okolia Brezovej. Dokonca i slovenské šopronské študentské spoločnosti zakladali Brezovčania.
Budova Bratislavského evanjelického lýcea, ktoré v rokoch 1890 – 1893 navštevoval aj Milan Rastislav Štefánik. (zdroj: wikimedia.org)Stretol sa mladý, vlastne ešte len chlapec Milan na bratislavskom či šopronskom lýceu s tým, čo zvykneme označovať ako napäté slovensko-maďarské vzťahy?
Možno povedať, že národnostné konflikty medzi slovenskými a maďarskými študentmi boli každodennou záležitosťou aj vo vtedajšom Prešporku či Šoproni. Neuralgickým dátumom bol zakaždým 15. marec a oslava uhorskej revolúcie z roku 1848. Vtedy sa slovenskí študenti často dostávali do sporu s maďarskými profesormi a študentmi. Napríklad starší Milanovi bratia mali takéto skúsenosti v Bratislave. Z rovnakého dôvodu napríklad vylúčili zo šopronského lýcea aj Milana Hodžu (neskoršieho významného slovenského politika) a to práve v čase, keď tam študoval aj Milan Rastislav Štefánik.
Musíme si však uvedomiť aj jednoduchú skutočnosť, že Milan bol v tom čase stále iba chlapec a nemôžeme sa na jeho vtedajší život pozerať len cez optiku národnostných konfliktov. Bol v prvom rade usilovným študentom, zvedavým dieťaťom a dobrým synom svojich rodičov. O nejakých jeho osobných skúsenostiach s národnostným útlakom v onom čase teda nevieme nič, čo ale neznamená, že s niečím takým nebol konfrontovaný. Skrátka len k tomu nemáme pramenné údaje.
Ďalšou školou, ktorú Milan Rastislav Štefánik navštevoval, bolo gymnázium v dolnozemskom Sarvaši. Vo svojej knihe o ňom hovoríte ako o v tom čase slovenskom meste. Ale predsa, prečo sa Štefánikovi rodičia rozhodli pre takú vzdialenú lokalitu?
Je to zaujímavý príbeh a nielen preto, že Sarvaš je naozaj veľmi ďaleko od Košarísk (okolo 400 kilometrov). Pred Štefánikovcami tu z daného myjavského regiónu neštudoval prakticky nikto. Ba ani celkovo zo severných slovenských žúp vtedajšieho Uhorska nenavštevovalo toto gymnázium mnoho žiakov. Študovali tu spravidla synovia evanjelických učiteľov ľudových škôl z okolia Sarvaša. A práve jeden z nich Ján Bella predtým pôsobil ako učiteľ v Kostolnej v Nitrianskej stolici, kde bol zároveň farárom Ján Trokan, krstný otec Pavla Štefánika. A tu môžeme nájsť určitú súvislosť.
Ján Bella odporúčal sarvašské gymnázium práve Jánovi Trokanovi, ktorý sem následne poslal svojich synov. Už v nasledujúcom roku tam okrem bratov Trokanovcov študoval aj mladší Pavel Štefánik a napokon i Milan Rastislav Štefánik. Okrem nich napríklad aj Dušan Fajnor alebo synovia Matúša Dulu Igor a Viliam.
Budova kostola a gymnázia v Sarvaši na dobovej pohľadnici (dolu). (zdroj: WIKIMEDIA/SZARVASNET.HU)Akým prostredím bol vlastne Sarvaš a obzvlášť sarvašské gymnázium? Pretrvávali v ňom rovnako ako v Bratislave či v Šoproni národnostné trenice?
Sarvašské evanjelické gymnázium v časoch vtedy vrcholiacej maďarizácie možno smelo označiť za ostrov pokoja pre slovenských žiakov. Je pravda, že tu nemohli študovať po slovensky, ale vládlo tu pomerne tolerantné a otvorené prostredie. Škola dokonca mala pomerne bohatú knižnicu slovenských kníh, z ktorej mohli čerpať slovenskí žiaci. Aj vtedajší riaditeľ Gyula Benka sa vyslovil, že dokedy on bude stáť na čele tejto školy, o tzv. panslávoch nechce ani počuť. To znamená, že ho nezaujímali obvinenia z údajného panslavizmu. A skutočne, tlak voči slovenským študentom sa tu rozbehol až potom, ako Benka odišiel v roku 1907 do dôchodku.
Napriek tomu vo svojej knihe spomínate jednu udalosť, konkrétne miléniové oslavy v roku 1896, keď bol mladý Štefánik konfrontovaný pre svoju národnostnú príslušnosť.
Miléniové oslavy, teda oslavy tisícročia príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny, sprevádzali početné a masové demonštrácie po celom Uhorsku a nevyhol sa im ani vtedajší Sarvaš. Je pochopiteľné, že predstavitelia jednotlivých národností, ako aj študent Štefánik to neprijímali s radosťou. A existuje historka o konflikte mladého Milana počas týchto osláv s maďarskými študentmi. Zdá sa však, že išlo skôr o individuálnu slovnú potýčku. Čo je však dôležitejšie, z týchto osláv sa nám zachovala v denníku Milana Rastislava Štefánika krátka ironická báseň, ktorá bola parafrázou maďarskej básne oslavujúcej starých Maďarov. Dokumentuje to tak aj jeho vlastné postoje k udalostiam, ktorých bol svedkom.
Gyula Benka, významný pedagóg a riaditeľ gymnázia v Sarvaši, ktorému sa tu dlho darilo udržiavať otvorené a tolerantné prostredie i pre slovenských študentov. (zdroj: wikimedia.org)Samozrejme, nie je možné sa vyhnúť ani pohľadu na Štefánikov osobný život v čase dospievania. Na prvý pohľad sa zdá, že v Sarvaši počas svojich gymnaziálnych štúdií nemal nikoho a bol tu prakticky opustený. Bolo to tak?
V pozostalosti M. R. Štefánika v Slovenskom národnom archíve nájdeme niekoľko zaujímavých po maďarsky písaných listov zo Sarvaša od istej vdovy Moravcsikovej. Jej manžel József Moravcsik bol miestny učiteľ a veľký podporovateľ maďarizácie. Manželka Emília, rod. Kičková bola dcérou slovenského gymnaziálneho profesora Daniela Kičku. Jej matka, za slobodna Alžbeta Vannayová, bola zasa sestra Ladislava Vannaya, už spomínaného švagra Milanovho otca Pavla Štefánika. Ako naznačujú tieto listy, aj takto síce len vzdialene, ale rodinne predsa len spriaznení mladý Štefánik a Emília Moravcsikova mali blízky či rovno srdečný vzťah. Moravcsikova ho dokonca v listoch nazývala „môj bývalý syn“.
Nemôžeme spomenúť mladého dospievajúceho Štefánika a nehovoriť o jeho prvých ľúbostných vzťahoch. Zo sarvašského obdobia poznáme meno Emília Chovanová, do ktorej bol, zdá sa, dospievajúci Milan zamilovaný. Čo o tejto dievčine vlastne vieme a čo je možné povedať o tomto vzťahu?
Emília Chovanová bola dcéra sestry už spomínanej Moravcsikovej. Od Milana Rastislava bola asi o jeden rok staršia a rovnako pochádzala z chudobnejšej rodiny evanjelického farára. Treba však povedať, že táto Štefánikova náklonnosť nebola opätovaná. Po istom čase mu Emília i jasne naznačila, že o neho nemá záujem, čo mu, zdá sa, spôsobilo silnú citovú bolesť. Aj počas svojich neskorších štúdií v Prahe či dokonca i dlho po nich na toto odmietnutie nedokázal zabudnúť a nebol schopný ho prijať. Asi aj táto skúsenosť mala za následok tú okolnosť, že Štefánik dlho nevedel nadviazať s žiadnou ženou trvalejší vzťah.
Štefánik sa konieckoncov v neskoršom období vystatoval viacerými známosťami so ženami a môže sa zdať, že viedol pomerne bohémsky život. Je možné to vysvetľovať práve týmto prvotným neúspechom či sklamaním?
Áno, nakoniec i sám Milan Rastislav Štefánik napísal Emílii Chovanovej, že nevie na ňu zabudnúť. Ale aj v jeho denníku nájdeme zápisy, ktoré svedčia o tom, že v tomto prípade išlo o veľmi citlivú vec, cez ktorú sa nevedel dlho preniesť.
Ak by sme teda zanechali Milana Rastislava Štefánika vo veku 18 rokov, aký to bol mladík? Bol to už národne uvedomelý muž s jasnou predstavou o svojej budúcnosti?
Iste, už v čase, keď maturoval, bol národne veľmi uvedomelý. V tom čase ho však nezaujímala v prvom rade politika, ale jeho veľkým snom bola astronómia. V sarvašskom gymnáziu sa od vtedajšieho riaditeľa Gyula Benku zachovala kniha s menami zmaturovaných študentov i s krátkou informáciou o tom, akej profesii či životnej dráhe by sa chceli v budúcnosti venovať. Pri mene Milan Rastislav Štefánik v nej nájdeme prípis – astronómia.
József Demmel, PhD., je vedecký pracovník Historického ústavu SAV a pôsobí i na Národnej univerzite verejnej správy – Výskumné centrum Józsefa Eötvösa. Špecializuje sa na proces formovania sa národov v 19. storočí v kontexte Uhorska s dôrazom na slovensko-maďarské vzťahy. V rámci štipendia Jánosa Bolyaia sa venuje aj výskumu života M. R. Štefánika. Nedávno mu vo vydavateľstve Slovenského literárneho centra vyšla kniha Mladý Štefánik – Uhorské roky Milana Rastislava Štefánika od narodenia po maturitu 1880 – 1898.
