Theben, Deutsches Reich, 5. júl 1939. Prvé leto po Mníchove a Viedenskej arbitráži. Šéf propagandy a hlavný veliteľ Hlinkovej gardy Alexander Mach sa na nádvorí zrúcaniny hradu Devín, donedávna slovenskej pýchy na sútoku Dunaja a Moravy, vo svojom prejave počas osláv Dňa zahraničných Slovákov zaprisahával:
„Manifestujeme našu svätú vôľu starať sa o svojich bratov, čo nemôžu tak žiť vo svojej reči, ako žijeme my Slováci vo svojej vlasti.“ A hoci sa vláda Slovenského štátu zaviazala ochraňovať slovenské menšiny za štátnymi hranicami, bolo to nad jej sily.
Jeden z transparentov na manifestácii v Trenčíne, ktorý oslavuje pripojenie častí Oravy a Spiša po ťažení do Poľska v septembri 1939 a pripomína stratené južné územia po Viedenskej arbitráži. (zdroj: MR SR, SNA, STK, foto č. 1949)Ministerstvo zahraničných vecí i formujúca sa diplomatická služba v cudzine čelili po 14. marci 1939 enormnému tlaku. Náročné budovanie bilaterálnych vzťahov, zastupiteľských úradov a riešenie konfliktov prakticky od vyhlásenia nezávislosti boli pre personálne úzky a málo skúsený zbor dostatočným „zaberákom“. K týmto klasickým úkonom sa im pridružila agenda slovenských národnostných menšín.
Deklarovaná starostlivosť
Aj keď nešlo o štátnych príslušníkov (teda osoby s občianstvom Slovenskej republiky), garnitúra Jozefa Tisa prikladala starostlivosti o etnických Slovákov v cudzine priam prioritnú vážnosť. Existencia týchto komunít v blízkom európskom zahraničí mala pre ňu dôležitý emancipačný význam.
Vláda mohla pred zahraničím demonštrovať, že slovenský národ v skutočnosti nie je medzi národmi Európy len nepatrnou odrobinkou. A zároveň, že v dobe fetišu „völkisch“ princípu, na ktorom stavali svoje teritoriálno-expanzívne argumenty revizionistické štáty ako Nemecko či Maďarsko, dokáže nový štát príkladne zabezpečiť kultúrne, jazykové, hospodárske i politické potreby „svojich“ menšinových skupín.
Alexander Mach na jednom z verejných vystúpení. Hoci verejne rád deklaroval pomoc a podporu Slovákov v zahraničí, slovenská vláda neurobila pre nich počas vojny prakticky nič. (zdroj: MR SR, SNA, STK)Doslova rodičovská opatera o krajanské minority za hranicami mala taktiež rozmer mäkkej moci. Keď sa už Slovensko v ére napínania svalov z pochopiteľných dôvodov nemohlo prezentovať ako vojenská mocnosť, utváralo si aspoň imidž starobylého národa, obývajúceho a pozitívne zveľaďujúceho mnohé európske krajiny po stáročia.
Vláde v tomto strategickom zámere pomáhalo početné osídlenie spriatelených štátov etnickými enklávami, ktoré priestor tzv. Dolnej zeme (oblasti bývalého južného Uhorska) kolonizovali postupne od prvej polovice 18. storočia.
Slovenské menšiny a hýbajúce sa hranice
V roku 1942, keď sa v Európe uzavrela vlna pretvárania hraníc vyvolaná dobrodružstvami revizionistov, kalkulačka vtedajším etnológom vyhodila súčet 2,2 milióna zahraničných Slovákov, z toho 1,38 milióna žijúcich v Európe.
Išlo o maximalizované počty, ktoré možno v závislosti od použitých metodík, samozrejme, rozporovať (napríklad 590 000 príslušníkov menšiny v protektoráte vrátane Moravanov štatisticky vykazovaných za Slovákov). Konkrétne čísla za „Dolnú zem“ však viac-menej sedeli: v Chorvátsku 25 000 Slovákov, v okupovanom Srbsku 18 000, v Rumunsku 25 000, v Maďarsku 650 000 a v Bulharsku 2000.
Najturbulentnejším vývojom prešli juhoslovanskí Slováci. Invázia vojsk fašistickej Osi zlikvidovala mnohonárodnostné balkánske kráľovstvo a silnú, dobre etablovanú komunitu rozčesla do troch krajín. Petrovec, hlavné centrum slovenského života v Juhoslávii, sa spoločne so slovenskými obcami Báčky ocitol v Maďarsku.
Bohatý kultúrny život dolnozemských Slovákov v medzivojnovom období ilustruje aj táto fotografia slovenského divadelného krúžku v Starej Pazove z roku 1929 (zdroj: wikimedia.org/Múzeum vojvodinských Slovákov (CC BY-SA 3.0))Uzurpovanie nových území regentom Miklósom Horthym predstavovalo po anexii československého juhu (november 1938), zvyšku Karpatskej Ukrajiny (marec 1939) a rumunského Sedmohradska (august 1940) zavŕšenie maďarskej expanzie na ceste k etapovej revízii Trianonu.
Sriem a Slavónsko pripadli novovzniknutému Nezávislému chorvátskemu štátu (Nezavisna država Hrvatska – NDH) ovládaného fašistickou organizáciou Ustaša. Prirodzené stredisko slovenskej menšiny tu tvorilo mesto Stará Pazova (dnešné Srbsko), na slavónskej strane (dnešné východné Chorvátsko) Ilok a obce v trojuholníku medzi mestami Našice – Đakovo – Osijek.
Slovenské komunity obývajúce Banát s centrami v Kovačici a Padine sa stali súčasťou poloautonómnej oblasti v rámci kvázištátu nazývaného Územie vojenského velenia v Srbsku, ktoré bolo pod správou nemeckých okupačných síl.
Šachy s hranicami poznačili tiež pôvodne asi 50-tisícovú komunitu Slovákov v Rumunsku. Násilné odstúpenie územia v prospech lačného Maďarska tzv. Druhou viedenskou arbitrážou pre nich znamenalo horkú pilulku. Prevažne katolícki Slováci v počte okolo 30 000 osôb, obývajúci sedmohradské Rudohorie (bihorsko-salažská oblasť), pripadli pod svätoštefanskú korunu, zatiaľ čo evanjelickí Slováci, usídlení v Nadlaku a okolitých obciach Aradskej župy (približne 10 000), zotrvali v oskalpovanej starej vlasti. Osobitnú skupinu tvorila rovnako veľká komunita v Bukovine.
Rozloženie komunít dolnozemských Slovákov po teritoriálnych zmenách v rokoch 1938 – 1941 (zdroj: © DOC. RNDR. DANIEL GURŇÁK, PHD. (PRÍRODOVEDECKÁ FAKULTA UK V BRATISLAVE))Krajania v juhoslovanských a rumunských regiónoch, pričlenených k Maďarsku ako súčasť delenia koristi v rokoch 1940 a 1941, obohatili už pred vojnou najpočetnejšiu komunitu dolnozemských Slovákov, historicky usídlenú najmä v békešsko-čanádskej oblasti na juhovýchode a v pilišskej oblasti severne od Budapešti.
Okrem tejto masy v rozmedzí od 150- do 350 000 Slovákov (v sčítaní roku 1941 si znalosť slovenčiny uviedlo 346 053 osôb) sa do zväčšeného Maďarska dostalo temer 300 000 Slovákov po Prvej viedenskej arbitráži (časť z nich však ušla na Slovensko) a ďalších asi 40 000 osôb prevažne slovenskej a rusínskej národnosti (konkrétny pomer nie je známy) po úprave slovensko-maďarskej hranice ako súčasti prímeria uzatvárajúceho tzv. Malú vojnu.
Treba však dodať, že tieto komunity sa obvykle nepočítajú medzi dolnozemských Slovákov, pretože to, že sa stali maďarskými občanmi, na rozdiel od ostatných zmienených enkláv, nespôsobila ich migrácia v 18. a 19. storočí, ale zmena štátnej hranice.
No a napokon najmenšiu komunitu tvorili bulharskí Slováci. Poľnohospodárov zo širšieho okolia Plevenu (obce Gorna Mitropolja, Mrtvica/Podem, Brašljanica, Vojvodovo) ako jediných obišli územné zmeny.
23. október 1944, juhoslovanskí partizáni oslobodzujú Nový Sad (zdroj: wikimedia.org)„Za súdruha Tita, za novú Juhosláviu!“
Nemecko, Taliansko, Maďarsko, Bulharsko a chorvátski ustašovci si Juhosláviu síce medzi sebou rozparcelovali, no pokoja sa nedočkali. Takmer okamžite sa zmobilizoval domáci odboj a vrhol sa do zápasu za oslobodenie. Už v júli 1941 sa rozhoreli boje v Srbsku, na čo nadviazali povstania v Čiernej Hore, Slovinsku, Bosne a Hercegovine a Chorvátsku. Do polovice septembra komunistickí partizáni Josipa Broza Tita oslobodili územie v západnom Srbsku, kde vytvorili partizánsku Užickú republiku.
Potláčanie silnejúceho odporu v horách Nemcom odčerpávalo nečakané množstvo ľudských zdrojov. Do operácií proti komunistickým či promonarchistickým partizánom (četnikom) sa zapojilo až šesť divízií vrátane tankovej a leteckej podpory, s asistenciou jednotiek stiahnutých z východného frontu. Napriek čiastočným úspechom sa ozbrojený odpor nepodarilo zničiť. Po reorganizácii koncom roku 1942 Národnooslobodzovacia armáda Juhoslávie disponovala 150 000 mužmi a do jesene 1943 „titovci“ v sile 300 000 mužov kontrolovali polovicu územia Juhoslávie.
Medzi obeťami novosadského masakru
Dolnozemskí Slováci obývali nížinaté oblasti, kde reliéf partizánskym aktivitám príliš neprial. Jediným pohorím v blízkom okolí bola Fruška Gora. Príslušníci slovenskej menšiny sa teda spočiatku zapájali skôr do sabotážnych akcií. Malé, niekoľkočlenné bunky, ako napríklad skupina piatich Slovákov z Kysáča, sa sústreďovali na narúšanie logistiky armád Osi, ničenie skladov alebo ilegálny prevoz budúcich partizánov člnmi z maďarskej na chorvátsku stranu Dunaja.
