Karpatsko-duklianska operácia bola spolu s Karpatsko-užhorodskou operáciou súčasťou širšie vedenej Východokarpatskej operácie uskutočnenej v dňoch 8. septembra až 28. októbra 1944.
Zároveň bola tvrdou skúškou ohňom, v ktorej položili svoje životy tisíce našich vojakov za oslobodenie Československa.
Približne od polovice roku 1944 začalo územie vtedajšej Slovenskej republiky zohrávať vo vzťahu k činnosti sovietskych i nemeckých vojsk pôsobiacich na východnom fronte čoraz väčší význam.
Osobitné postavenie v tomto smere mali najmä karpatské priesmyky (Dukliansky – 502 m n. m., Laborecký – 686 m n. m. a Lupkovský – 640 m n. m.) nachádzajúce sa v jeho severovýchodnej časti.
Tie predstavovali z vojensko-strategického hľadiska najschodnejšiu cestu cez karpatský horský masív v severojužnom smere. Sovietske velenie však v roku 1944 s prípadným vstupom na slovenské územie v tomto priestore vo svojich strategických plánoch vôbec nepočítalo.
Príslušníci tzv. východoslovenskej armády v priestore Duklianskeho priesmyku pri výdaji stravy v poľnej kuchyni, leto 1944. (zdroj: VHÚ - MO SVIDNÍK VHM)Na druhej strane nemecké hlavné velenie kládlo veľký dôraz na čo najdlhšie udržanie priestoru Slovenska. Z ich pohľadu totiž šlo o územie predstavujúce svojou pomerne dobre rozvinutou a relatívne nepoškodenou cestnou a železničnou sieťou dôležitý spojovací článok medzi zoskupeniami nemeckých vojsk operujúcich severne a južne od Karpát.
Od jari 1944 boli pritom na území severovýchodného Slovenska dislokované jednotky dvoch peších divízií tvoriacich súčasť novovzniknutej tzv. východoslovenskej armády s veliteľstvom v Prešove. Na jej čele stál generál Augustín Malár.
Prípravy na Povstanie miešajú karty
Oficiálne bolo primárnou úlohou tohto bojového zoskupenia pod velením gen. Malára, tvoreného v polovici augusta 1944 približne 30 000 vojakmi a dôstojníkmi, vybudovanie pásma súvislých opevnených línií slúžiacich na obranu karpatských priesmykov pred postupujúcou Červenou armádou.
Avšak v skutočnosti sa podľa pôvodného povstaleckého plánu počítalo s tým, že priesmyky obsadené divíziami budú vo vhodnej chvíli uvoľnené a pre postupujúce sovietske vojská tým bude vytvorený voľný priechod na územie Slovenska.
Na konci augusta 1944 sa pritom Červená armáda priblížila na vzdialenosť asi 40 kilometrov od jeho severovýchodných hraníc. Dňa 29. augusta 1944 bola totiž dosiahnutím čiary Szczucin – Krosno ukončená Ľvovsko-sandomierzská operácia vojsk 1. ukrajinského frontu (UF). Severne od Karpát pritom paralelne postupovali aj vojská 4. UF, ktoré do polovice augusta 1944 dosiahli čiaru Sanok – Krasnoilsk.
Brigádny generál Ludvík Svoboda počas príhovoru k dôstojníkom 1. brigády 1. československého armádneho zboru v ZSSR pred začiatkom bojov na Dukle. (zdroj: VHÚ - MO SVIDNÍK VHM)Práve v tejto situácii došlo vo večerných hodinách dňa 29. augusta 1944 k vypuknutiu Slovenského národného povstania (SNP). Jeho centrom sa stala Banská Bystrica.
Táto udalosť následne zásadným spôsobom pozmenila pôvodne plány sovietskeho velenia týkajúce sa obsadenia územia Slovenska obchvatom karpatského horského masívu.
Dňa 31. augusta 1944 sa totiž československý veľvyslanec v Moskve Zdeněk Fierlinger obrátil spolu s náčelníkom československej vojenskej misie v ZSSR generálom Heliodorom Píkom na sovietsku vládu s oficiálnou žiadosťou o poskytnutie materiálnej a vojenskej pomoci SNP. Tá sa mala uskutočniť v rámci operačných možností Červenej armády, a taktiež aj formou dodávky zbraní i ďalšieho potrebného materiálu spolu s presunutím 2. čs. paradesantnej brigády na povstalecké územie.
V hre bola však aj možnosť vstupu sovietskych vojsk na územie Slovenka cez karpatské priesmyky a to v kooperácii s oboma spomínanými tzv. východoslovenskými divíziami.
Priamym impulzom na uskutočnenie útočnej operácie vedenej v tomto smere priamo na pomoc SNP bol potom návrh veliteľa 1. UF maršala Ivana Stepanoviča Koneva, predložený dňa 2. septembra 1944 sovietskemu najvyššiemu veleniu. Ten bol pritom vypracovaný po Konevovom rozhovore (uskutočnenom dňa 1. septembra 1944) so zástupcom veliteľa tzv. východoslovenskej armády plukovníkom Viliamom Talským.
Ten mu v ňom oznámil, že v prípade útoku sovietskych vojsk smerom na západ cez priesmyky by obe divízie mohli zaútočiť v smere na východ a spojiť sa s nimi.
Československí tankisti v predhorí Karpát (zdroj: VHÚ - MO SVIDNÍK VHM)Návrh vs. operačná realita
V rámci predloženého Konevovho návrhu sa pritom počítalo so spoločnou útočnou operáciou vojsk ľavého krídla 1. UF a pravého krídla 4. UF (veliteľom bol generálplukovník Ivan Jefimovič Petrov) tak, aby sa jednotkám 38. armády 1. UF podarilo rýchlym úderom z priestoru Krosno cez Dukliansky priesmyk a jednotkám 1. gardovej armády 4. UF z priestoru Sanok cez Laborecký i Lupkovský priesmyk preniknúť na územie Slovenska a následne sa spojiť so slovenskými vojskami.
V danom návrhu sa okrem iného počítalo jednak s nasadením 1. čs. armádneho zboru v ZSSR v zostave 38. armády, a taktiež aj s aktívnou činnosťou tzv. východoslovenských divízií spolu s vysadením paradesantnej brigády v priestore ich činnosti.
Navrhovaný plán bol napokon oficiálne schválený dňa 4. septembra 1944.
Na prípravu operácie však dostal maršal I. S. Konev vzhľadom na dynamicky sa vyvíjajúcu situáciu len veľmi krátky čas v podobe štyroch až piatich dní. Za normálnych okolností bol totiž na plánovanie takéhoto typu útoku potrebný čas štyroch až šiestich týždňov. Jeho úspech pritom z hľadiska stanoveného cieľa závisel predovšetkým od momentu prekvapenia a vysokého tempa úderu.
Práve preto sa v pláne počítalo s tým, že už počas prvých troch dní budú dosiahnuté hranice Slovenska na hlavnom karpatskom hrebeni a na piaty deň potom čiara Stará Ľubovňa – Sabinov – Prešov. Začiatok operácie bol pritom stanovený na 8. septembra 1944. V nasledujúcich piatich dňoch mali postupujúce vojská prekonať sedem pomerne členitých karpatských hrebeňov vzájomne oddelených údoliami s početnými vodnými tokmi a málo rozvinutou cestnou sieťou.
Doprava munície do prednej línie počas bojov na Dukle. (zdroj: VHÚ - MO SVIDNÍK VHM)S možným útokom Červenej armády cez Karpaty však nemecké velenie počítalo už v tretej dekáde augusta 1944. Po vypuknutí SNP si pritom jeho predstavitelia uvedomovali, že prelomením Karpát v priestore severovýchodného Slovenska by bezprostredne hrozil vpád sovietskych vojsk do tyla zoskupení brániacich sa proti 2. a 4. UF. Preto sa z ich strany okamžite začalo s prípravou adekvátnych opatrení.
Jedným z nich bolo aj odzbrojenie a internovanie príslušníkov obidvoch tzv. východoslovenských divízií počas operácie s názvom Kartoffelernte mit Prämie (Zber zemiakov s prémiou) uskutočnenej v dňoch 31. augusta až 7. septembra 1944. Týmto krokom sa Nemcom podarilo zabrániť ich možnému spojeniu s protistojacimi sovietskymi a československými silami.
Koľko ich bolo – sovietske sily a československý zbor
Hlavný úder cez Dukliansky priesmyk v smere Krosno – Dukla – Prešov viedla sovietska 38. armáda 1. UF. Jej veliteľom bol generálplukovník Kirill Semionovič Moskalenko.
Na konci augusta 1944 pozostávala z 52., 67. a 101. streleckého zboru. Ich divízie však neboli po predchádzajúcich bojoch plnohodnotné, keďže každá z nich disponovala krátko pred začiatkom operácie počtom približne 5000 až 6000 príslušníkov s tým, že ich plný stav by mal za normálnych okolností predstavovať 9380 vojakov a dôstojníkov.
V tejto situácii musela byť 38. armáda ešte počas príprav operácie posilnená zo záloh veliteľa 1. UF. Do jej zostavy tak bol začlenený 25. tankový zbor, 1. gardový jazdecký zbor, 1. čs. armádny zbor v ZSSR a ďalšie podporné delostrelecké i raketometné útvary. Zabezpečenie priebehu operácie v rámci vzdušného priestoru bolo v réžii 2. leteckej armády pod velením generálplukovníka letectva Stepana Akimoviča Krasovského.
Po začatí operácie dňa 8. septembra 1944 bol potom v priebehu bojov do pásma útoku 38. armády zo záloh veliteľa frontu postupne nasadený aj 4. gardový tankový zbor a 31. tankový zbor.
Zo streleckých zväzkov armádu posilnila 14. gardová, 81., 127, 287. a 359. strelecká divízia a napokon delostrelectvo sa v tom čase rozrástlo o 37. protitankovú delostreleckú brigádu.
Sovietski a československí vojaci pri zničenom nemeckom tanku Panzerkampfwagen V Panther (zdroj: VHÚ - MO SVIDNÍK VHM)Samotný 1. čs. armádny zbor v ZSSR pozostával na začiatku operácie z 1. a 3. čs. brigády, 2. čs. paradesantnej brigády, 1. čs. tankovej brigády, zborového delostreleckého pluku 5, 1. čs stíhacieho leteckého pluku, ženijného i spojovacieho práporu a ďalších menších útvarov.
Do 10. septembra 1944 stál na jeho čele brigádny generál Ján Kratochvíl. Po jeho odvolaní v priebehu operácie velenie prevzal brigádu generál Ludvík Svoboda, dovtedajší veliteľ 1. brigády.
Celkový početný stav zboru dňa 5. septembra 1944 predstavoval 16 451 vojakov a dôstojníkov. Celkovo tak dňa 8. septembra 1944 mohla 38. armáda (vrátane zboru) do útoku nasadiť približne 115 000 vojakov, pričom po spomínanom doplňovaní jej početného stavu v priebehu operácie sa odhaduje, že do bojov v Karpatoch napokon na jej strane zasiahlo dovedna až 160 000 vojakov, 400 tankov, 3000 diel a mínometov rôznych kalibrov a 460 rôznych druhov lietadiel.
Spolu s 38. armádou začal v smere Sanok – Laborecký a Lupkovský priesmyk – Medzilaborce rozvíjať svoju útočnú činnosť aj sovietsky 107. strelecký zbor, ktorý spolu s 18. gardovým a 30. streleckým zborom tvoril súčasť 1. gardovej armády 4. UF.
Jej celkovú zostavu tvorilo deväť streleckých divízií, ktoré mali spolu k dispozícii 61 283 vojakov a dôstojníkov. Ich hlavným veliteľom bol generálplukovník Andrej Antonovič Grečko.
Československí prieskumníci pri zničenom nemeckom samohybnom dele STUG III, Dukla 1944 (zdroj: VHÚ - MO SVIDNÍK VHM)Nemci prisúvajú posily
Na druhej strane bojiska sa bránili predovšetkým vojská operačne spadajúce pod Heeresgruppe Nordukraine (skupina armád Severná Ukrajina, ktorá bola od 23. septembra 1944 premenovaná na skupinu armád „A“) pod velením generálplukovníka Josefa Harpeho.
Jej zostavu pritom tvorila 4. Panzerarmee (4. tanková armáda), 17. Armee (17. armáda) a Armeegruppe Heinrici (armádna skupina Heinrici). Práve tá pôsobila v priestore severovýchodného Slovenska.
Jej veliteľom bol generálplukovník Gotthard Heinrici, pričom sa skladala z 1. tankovej armády (XXIV. tankový a XI. armádny zbor) a z 1. maďarskej armády (6., 7., 10., 13., 16., 24 i 27. maďarská pešia divízia doplnené o nemeckú 4. horskú a 100. i 101. ľahkú pešiu divíziu).
