Rok 1945 vnímali obyvatelia v kraji pod Javorinou obzvlášť citlivo. Pretrvávajúca partizánska vojna značne vyčerpala fyzické i morálne rezervy oboch strán zapojených do konfliktu. Hoci najväčšie bojové vystúpenie pri Bošáci 20. októbra 1944 ukázalo krutosť vojny v plnom rozsahu, osobné tragédie a nezmyselné straty na ľudských životoch boli pre región charakteristické aj v roku 1945.
V roku 1945 už bolo každému premýšľajúcemu človeku jasné, že Nemecko vojnu prehrá. Na začiatku decembra 1944 stáli sovietske vojská pri Šahách a Leviciach, koncom decembra sa spojili vojská 2. a 4. ukrajinského frontu.
Partizánska vojna v roku 1945
Január 1945 sa niesol v znamení veľkej zimnej ofenzívy Červenej armády. Hlásenie z Novomestského okresu tieto skutočnosti veľmi pozorne monitorovalo: „Situácia tu i na okolí je veľmi zlá. Obyvateľstvo má nedôveru na vedenie, čaká úplný pád štátu a s nedôverou sa pozerá do budúcnosti. Toto zhoršuje ešte aj tá okolnosť, že je to kraj stálych náboženských rozporov medzi katolíkmi a luteránmi, najmä po predchádzajúcich udalostiach s HG a partizánmi na okolí... Je isté, že tento kraj je nebezpečný, treba si ho viac všímať.“
Správa sa dotýkala predovšetkým prestreliek medzi oddielmi Hurban a Repta na jednej strane a POHG z Nového Mesta nad Váhom na druhej strane. Koncom septembra 1944 príslušníci POHG zaistili približne 100 občanov evanjelického vierovyznania v súvislosti s bojom medzi reptovcami a gardistami, pri ktorom padlo 11 príslušníkov POHG vrátane veliteľa akcie zbrojníka Raffesberga.
Oddiel Hurban pod vedením Miloša Uhra vyvíjal bojovú aktivitu, v roku 1945 jeho veliteľ pozorne sledoval situáciu na fronte a plánoval prepady ustupujúcich nemeckých jednotiek na hlavnej cestnej komunikácii medzi slovenským štátom a protektorátom. Keďže sa presuny vojsk nemeckej brannej moci dosiaľ vo väčšom množstve nerealizovali, oddiel sa z moravskolieskovských kopaníc vrátil na svoje predchádzajúce stanovište na lubinských kopaniciach.
Dobový pohľad na Starú Turú z prelomu 20. - 30. rokov 20. storočia. (zdroj: z archívu autora, Foto: Lukeš )Skupina pozostávala z troch čiat rozložených na kopaniciach U Kopcov, U Haruštiakov a v Dúbrave (U Dubov). V tom čase sa nemecké vojsko vážne zaoberalo otázkou, že z kopaníc pri obciach Moravské Lieskové, Horné a Dolné Bzince, Lubina a Stará Turá vysťahuje obyvateľov a evakuuje ich do obcí pozdĺž Váhu. Dôvodom bola blízkosť frontu a činnosť partizánskych skupín. Obavy Nemcov potvrdzoval raport hlásky č. 22,803 o „banditoch" v Lubine a okolitých kopaniciach:
„Z ohroženého kraja partizánov. Sme stále prekvapení, keď nám ľudia so strachom rozprávajú, že sa tam v okolí hôr v bydliacich chalupách zastavujú väčšie a menšie skupiny banditov. Ľudia sa ich boja zradiť, lebo sa tým vystavia nebezpečenstvu života a majetku. Mnohí boli zaistení, dnes chodia verejne, o všetkom sa dozvedajú a vyhrážkami chystajú pomstu. Sú aj takí medzi nimi, ktorí boli v partizánskom tábore, dnes sú v civili. Dnes ohrožujú a rabujú pokojných ľudí, členov Strany, Gardy a v Ľubinskej oblasti katolíkov. Katolíci sú v menšine (5000 : 200). Kto bol činiteľom Strany alebo obce, je stále ohrožovaný. Takýto je stav v okolí Javoriny na kopaniciach. Ľudia sa škodoradostne na to dívajú a využívajú výhody tejto doby, skrývaním a podporovaním zlodejov – partizánov. Medzi banditmi sú aj tunajší ľudia, ktorí potom vedú židov, Čechov a Rusov k Slovákom (hlavne katolíkom) a chránia „Čechoslovákov“. Ojedinelé osoby, ktoré boly zaistené a POTOM PREPUSTENÍ, SNUJÚ POMSTU NA KAŽDÉHO, KTO SA IM POZDÁVA BYŤ PRÍČINOU ICH ZAISTENIA. Obyčajne na to doplácajú Slováci – katolíci, gardisti a ľudáci vôbec, - daj Boh národu potrebného jednotného ducha.“
Nemci sa postupne pripravovali na ústup smerom na Moravu, a preto od januára 1945 začali podnikať akcie proti podjavorinským partizánom.
Okresný náčelník vo februári konštatoval, že „činnosť partizánov za posledných 2 týždňov obživla najmä na Javorine, ktorá priamo susedí s Protektorátom Čechy a Morava. Nemecké vojsko vojenskými akciami činnosť týchto partizánov sleduje a prenasleduje a zdá sa, že sa tieto tlupy, vzhľadom na blízkosť sovietskeho sliezského frontu, sú úmyselne nasadzované, aby tak rušily kľud a poriadok.“
Miloš Uher ako veliteľ partizánskeho oddielu Hurban v zime 1944/45 (zdroj: zbierka Oľgy Hrabovskej, Foto: M. R. Tomašuľa )Z bojových akcií treba spomenúť útok na staroturianske a lubinské kopanice v dňoch 11. a 13. februára 1945. Boj na Kopcovom zaznamenal lubinský notár 14. februára 1945: „Nemecké vojsko započalo čistku v okolitých lesoch a to dňa 11. a 13. 2. 1945. Pritom sa strhla bitka s partizánmi. Bolo ranených a zabitých, avšak že koľko, neviem, lebo nemecké vojsko to neprezradí a odumretie civilov doteraz nikto nezahlásil. Nemecké vojsko tie domy, z ktorých dostalo streľbu, podpálilo, následkom čoho doteraz zhorelo pár domov a stodol. Poškodení doteraz svoju škodu nehlásili. Obyvateľstvo bolo poučené o následkoch paktovania s partizánmi.“
Lubinský notár sa ďalej sťažoval na to, že nevinní ľudia znášajú teror z oboch strán i napriek tomu, že nie sú aktívne činní. Hlásenie sa, prirodzene, snažilo marginalizovať angažovanosť kopaničiarov v otázke podpory partizánov, čím sa ich notár snažil chrániť.
Partizánsku vojnu citeľne ovplyvnila smrť Miloša Uhra počas boja v Cetune 27. februára 1945. Špeciálna protipartizánska jednotka SS-Kampfgruppe Edelweiss sa mala pokúsiť prostredníctvom ľsti prekvapiť a zlikvidovať oddiel Hurban, čo sa jej však nepodarilo.
Hlásenie žandárskej stanice v Starej Turej o tragédii v Hlavine a o vypálení osady Nárcie zo 17. marca 1945 (zdroj: ŠA Trenčín)Žandárska stanica podala o prestrelke hlásenie v tomto znení: „Oznamujem, že dňa 27. II. 1945 ráno započalo nemecké vojsko, údajne za súčinnosti skupiny gardistov, resp. domobrancov, ktorí boli ustrojení v slov. voj. rovnošate, akciu proti partizánom, ukrývajúcich sa v lese na Javorine v pohraničnom pásme štátnych hraníc Morava-Protektorát, v blízkosti bzinských kopaníc, pričom nastal vzájomný boj, ktorý trval údajne až do 17. hod. uvedeného dňa. V tomto boji na kopanici Cetuna a jej okolí bolo zastrelených podľa zistenia celkom 16 partizánov, medzi ktorými mal sa nachádzať i Milan Uher z Lubiny, ktorý bol veliteľom uvedenej skupiny partizánov bojujúcich proti nem. voj. oddielu, gardistom, resp. domobrancom i s jeho zástupcom neznámeho mena, ktorých mŕtvoly po ukončenom boji ešte toho dňa v noci, pravdepodobne partizáni, odniesli na neznáme miesto, kde ich pochovali.“
Ďalších 14 mŕtvol uložili v šope roľníka Martina Slávika v blízkosti cintorína v Dolných Bzinciach a po prehliadke a identifikácii ich pochovali 3. marca 1945.
Prestrelka mala tragické následky pre obyvateľov a podporovateľov partizánov - konkrétne pre roľníka Jána Slávika, stolára Martina Hrevuša, robotníka Štefana Rojka, Jána Chovanca, Jána Žáčka a cestára z lubinských kopaníc U Škulcov Mateja Šidlu, ktorí boli Nemcami odvlečení a popravení zastrelením na novomestskom židovskom cintoríne 1. marca 1945.
