Monumentálna socha najvyššieho gréckeho boha Dia sa nachádzala v Grécku, v starovekej Olympii na západnom cípe Peloponézskeho polostrova. Olympia sa spájala s kultovými slávnosťami na počesť boha Dia – panhelénskymi olympijskými hrami (776 pred n. l. – 393 n. l.). a teritoriálne patrila pod grécky mestský štát (polis) Elis.
Toto posvätné miesto lákalo každé štyri roky tisíce cestovateľov, pútnikov a športových fanúšikov z celého Stredozemného mora. Napriek svojej sláve muselo stále bojovať s ďalšími konkurentmi, ktorí tiež organizovali všegrécke hry – Pýtijské v Delfách, Nemejské v Nemei či Istmijské v Istmii neďaleko Korintu.
V snahe ešte viac posilniť prestíž olympijských hier vybudovali Eleania v druhej polovici 5. storočia pred n. l. nový chrám, do ktorého potrebovali zabezpečiť kultovú sochu. Zhodou náhod sa práve v tomto čase dostal slávny Feidias, jeden z najvýznamnejších umelcov celého Grécka, do konfliktu s Aténčanmi a rád využil ponuku Eleanov na odchod do Olympie.
Jedna z predstáv o Diovej soche v Olympii podľa francúzskeho teoretika architektúry Antoina Chrysostoma Quatremèra de Quincyho v roku 1815 (zdroj: wikimedia.org)Feidias v Aténach
Feidias sa preslávil svojou prácou na aténskej Akropole. Zaslúžil sa o veľkolepú sochársku výzdobu Parthenónu – chrámu na počesť patrónky mesta – Atény Parthenos (panenskej). Celková výzdoba bola dielom kolektívu sochárov, ale uskutočnila sa pod jeho umeleckým vedením. Feidias bol autorom troch sôch Atény. Bronzová Aténa Promachos (v plnej zbroji) stála približne v strede celej Akropoly, druhou bola Aténa Lemnia (lemnijská), ktorú si dali z bronzu zhotoviť lemnijskí Aténčania a v celle najväčšieho chrámu stála Aténa Parthenos, ktorú Feidias vytvoril zo zlata a slonoviny. Rovnako postupoval neskôr aj pri tvorbe sochy Dia v Olympii.
Napriek tomu, že práca na Akropole Feidia preslávila, Aténčania ho neodmenili tak, ako očakával. Obvinili ho z pohŕdania bohmi, pretože vraj do svojich sôch bohov a gréckych hrdinov vložil črty tvárí živých ľudí – Periklovu a dokonca svoju vlastnú. Ďalšia kritika smerovala na nesprávne vyúčtovanie zvyšku zlata a slonoviny, ktoré využil na tvorbu sochy Atény. Hoci Feidias všetko vydokladoval a dokázal tak svoju nevinu v otázke sprenevery, prenasledovaniu sa nevyhol.
V celom tomto vykonštruovanom obvinení nešlo o Feidia, ale týkalo sa najvyššieho aténskeho stratéga a umelcovho priateľom Perikla, ktorého chceli jeho politickí rivali zdiskreditovať. Perikles sa pravdepodobne postaral o to, aby Feidias unikol trestu a asi aj s jeho pomocou zložili Eleania za Feidia obrovskú kauciu, aby s nimi mohol odcestovať do Olympie. Tam vytvoril v roku 430 pred n. l. svoje životné dielo, jeden z divov sveta – sochu Dia Olympského.
Ruiny údajnej Feidiovej dielne v Olympii, v ktorej umelec pracoval aj na slávnej Diovej soche (zdroj: wikimedia.org/autor: Alun Salt (CC BY-SA 2.0))Chrám v Olympii a Diova socha
Feidiov najslávnejší projekt si vyžiadal niekoľko rokov práce a stovky remeselníkov, ale všetka táto námaha sa bohato vyplatila. Kultová socha zavŕšila prácu, ktorú Eleania investovali do chrámu, v ktorom bola neskôr uložená. Samotný chrám mal monumentálne rozmery – dĺžku takmer 65 metrov, šírku 28 metrov a výšku 20 metrov. Bol postavený v dórskom štýle a zdobili ho mnohé výjavy z gréckej mytológie i histórie. Chrám bol len príbytkom (naos) božstva a práve socha boha Dia, ktorá sa nachádzala v jeho strede, bola vrcholom gréckeho výtvarného umenia.
Feidias vytvoril svojho Dia sediaceho na tróne, pričom socha bola vysoká takmer 13 m. To sa stalo predmetom kritiky, lebo v prípade, že by sa sediaci Zeus mal postaviť, jeho výška by výrazne presahovala strop chrámu. Nebolo to typické pre vtedajšiu grécku chrámovú architektúru, sochy bývali proporčne vždy prispôsobené rozmerom chrámu. Feidias si svoje dielo obhájil.
Práve obrovská socha, ktorej hlava sa takmer dotýkala stropu, bola tým, čo lákalo pútnikov z celého sveta. Zlatom sa blyštiaca socha Dia ohromovala návštevníkov a stala sa predmetom obdivu aj mnohých antických autorov, ktorí jej zjav zachytili vo svojich dielach. Najpodrobnejší opis ponúka grécky spisovateľ, geograf a cestovateľ Pausanias vo svojom diele z 2. storočia n. l.:
