Semiramidine vysunuté záhrady v Babylone môžeme považovať za najzáhadnejší div sveta zo starovekého zoznamu týchto pozoruhodných stavieb a umeleckých diel. V tomto inšpiratívnom súpise je jediný z Mezopotámie. Pri tom značnom množstve architektonických a umeleckých výtvorov z priestoru medzi dvoma riekami Eufrat a Tigris im dáva ešte väčší punc výnimočnosti v plejáde dávnych a tajomstvom opradených stavieb.
O záhradách doteraz nemáme dostatočné informácie. Zvyšných šesť divov sveta vieme presne určiť, na akom mieste sa nachádzali, respektíve nachádzajú. Pri tomto, v poradí druhom dive, to zatiaľ nie je možné. Dokonca viacerí spochybňujú ich existenciu v Babylone a situujú ich do asýrskeho Ninive. To, že stavba tohto druhu v Ninive bola, dokladá množstvo prameňov vrátane písomných.
Potenciálne babylonské vysunuté záhrady sú najslabšie prebádaným divom sveta. V roku 1898 nemecký archeológ Robert Koldewey identifikoval zvyšky Babylonu neďaleko súčasného mesta Hillah v provincii Babil v strednom Iraku.
Metropola bola dlhodobo známa pozoruhodnými stavbami – Babylonskou vežou, mocnými hradbami aj Ištarinou bránou a najmä Semiramidinými vysunutými záhradami. Koldeweyovi trvalo 18 rokov, než odkryl niekoľko významných centrálnych častí tohto najznámejšieho mesta Mezopotámie. Medzi nimi identifikoval jednu zo stavieb v blízkosti Ištarinej brány ako inkriminované záhrady. Väčšina bádateľov sa s týmto zistením nestotožňuje alebo ho považuje za nepotvrdené.
Ninive a obdivuhodný zavlažovací systém
Mnoho vedcov konštatuje, že vysunuté záhrady bola v skutočnosti relatívne dobre zdokumentovaná stavba, ktorú postavil asýrsky panovník Sennacherib (vládol 704 – 681 pred n. l.) z novoasýrskeho obdobia pre svoj palác v severnej metropole Ninive. Tento vládca je okrem iného známy tým, že bol jedným z dobyvateľov a ničiteľov Babylonu.
Sennacheriba zavraždil jeho druhorodený syn Arda-Mulissu, lebo po poprave prvorodeného syna nebol určený za jeho nasledovníka. Bádatelia predpokladajú, že v toku dejín došlo k zámene týchto dvoch miest: Ninive a Babylon a rozsiahle záhrady v Sennacheribovom paláci boli pripísané Nabukadnezarovi II. (604 – 562 pred n. l.). Túto teóriu podporuje najmä britská asyrologička Stephanie Dalley. Archeologické výskumy odhalili zvyšky rozsiahleho systému akvaduktov, ktoré sú na základe nápisov prisudzované Sennacheribovi.
Kresba reliéfu so Severného paláca novoasýrskeho panovníka Aššurbanipala v Ninive, ktorá dokladá prítomnosť rozľahlých záhrad zavlažovaných vďaka systému akvaduktov. (zdroj: wikimedia.org)Záhrada kráľa Sennacheriba bola známa nielen svojou nádherou – celoročnou oázou sviežej zelene v prašnej krajine, ale aj výnimočnými schopnosťami vodného inžinierstva, na základe ktorého sa dlhodobo o ňu mohli starať. Bola tu tradícia výstavby asýrskych kráľovských záhrad a sadov. Asýrsky panovník Ašurnasirpal II (883 – 859 pred n. l.) vytvoril kanál pretínajúci hory. Popri ňom vysadili sady ovocných stromov (granátové jablká, hrušky, duly, figy, hrozno, datle, olivy), aj iné stromy: ebeny, duby, tamarišek, borovice, cyprusy, borievky, mandľové stromy, palisandre, orechy, jasene a jedle.
V Sennacheribovom paláci sa vyskytovali veľkolepé vápencové platne spevňujúce protipovodňovú ochranu. Jeho časti vykopal významný britský bádateľ Austin Henry Layard v polovici 19. stor. Plán akropoly ukazuje na zvyšky architektúry, ktorú môžeme stotožniť so Sennacheribovou záhradou. Zavlažovanie si vyžiadalo vylepšené zásobovanie mesta Ninive vodou. Kanály sa tiahli cez 50-60 km priamo z hôr Kurdistanu.
Sennacherib bol pyšný na používané technológie. Detailne nás o nich oboznamuje na svojich nápisoch. Na hornom toku rieky Tigris v lokalite Bavian (Khinnis) jeho nápis spomína automatické stavidlá. Khinnis je asýrske archeologické nálezisko, známe tiež ako Bavian (neďaleká dedina) v guvernoráte Duhok v Kurdistane v severnom Iraku. Je pozoruhodné svojimi skalnými reliéfmi, ktoré dal vytesať kráľ Sennacherib (okolo 690 pred n. l.).
Taktiež obrovský akvadukt, prechádzajúci údolím v Jerwane (v súčasnosti severne od Mosulu v provincii Ninive), bol skonštruovaný z viac než dvoch miliónov opracovaných kameňov. Pri jeho výstavbe používali kamenné oblúky a vodotesný cement. Je na ňom napísané:
„Sennacherib, kráľ sveta, kráľ Asýrie. Na veľkú vzdialenosť som mal vodný tok nasmerovaný do okolia Ninive, spájajúci vody... Cez strmé údolia som preklenul akvadukt z bielych vápencových blokov, nechal som tie vody tiecť po ňom.“
Dokázal priviesť vodu do svojej záhrady vo veľkom množstve, pretože pochádzala z vyššie položených hôr. Potom stavitelia vytlačili vodu do horných úrovní nasadením nových vodných skrutiek. To znamenalo, že mohol dať spomínaný asýrsky kráľ postaviť záhradu týčiacu sa nad rozsiahlym okolím s veľkými stromami na temenách terás – neuveriteľný vizuálny efekt, prekonávajúci diela jeho predchodcov.
Nemecký archeológ Robert Koldewey, ktorý odkryl ruiny mesta Babylon, na fotografii z roku 1917 (zdroj: wikimedia.org)Ako vyzerali záhrady?
Vráťme sa však do Babylonu k nemeckému archeológovi Koldeweyovi. Svoje tvrdenie o záhradách v Babylone odôvodňuje objavením rozsiahlych zvyškov klenieb. Z početnej literatúry a prameňov o Babylonskej ríši Koldewey mohol získať predstavu o výzore Semiramidiných záhrad aj v súvislosti s týmito klenbami.
Jeho objav viacerí spochybňujú. Odôvodňujú to veľkou vzdialenosťou od rieky. Tu by sme však mali byť opatrní, lebo staroveké mezopotámske technológie dokázali aj zložitým systémom kanálov a akvaduktov priviesť vodu takmer všade. Veď už civilizácia Sumerov v južnej Mezopotámii v 3. tisícročí pred n. l. bola v tomto ohľade výnimočná. Odporcovia sa nájdené klenby pokúšajú spájať so skladmi.
Koldewey našiel taktiež stĺpy z kameňa – kameň bol v Mezopotámii nedostupný stavebný materiál, ďalej studňu s trojitou špirálovitou šachtou. Nič však stopercentne nepotvrdzovalo, že ide o zvyšky záhrad. Koldewey sa pri interpretácii ich objavu snažil nájsť oporu v starovekých prameňoch.
Plán mesta Babylon, ako mohol vyzerať za čias vlády kráľa Nabukadnezara II. v Babylone. Pod číslom 7 sú uvedené vysunuté záhrady. (zdroj: Eva Hulínková Ťuchová )Podľa kompilácie dávnych opisov mohli záhrady v Babylone vyzerať nasledujúco. Nad pivničnými klenbami sa rozprestierala dominantná terasovitá časť tejto architektúry. Jednotlivé terasy boli o päť metrov vyššie než tá predošlá. Pokrývali ich kamenné platne s rozmermi 1,35m x 5,45m (šírka terasy). Viaceré platne zaliali asfaltom premiešaným s tŕstím, potom naň uložili dvojitú vrstvu pálených tehál pospájaných asfaltom a zostávajúce medzery medzi nimi vyplnili sadrou. Na tehly prišla vrstva olova, ktorá izolovala stavbu od vlhka.
