Démonickou charizmou obdarený kultový vodca Malcolm X na rozdiel od Martina Luthera Kinga juniora metódy násilia v boji za občianske práva a slobody nezavrhoval.
Preslávil sa nielen ako kontroverzný činiteľ afroamerickej scény a radikálny obhajca černošského nacionalizmu, ale stal sa aj prominentnou obeťou atentátnikov. Smrť si ho našla priamo na pódiu počas jeho plamenného prejavu pred 60 rokmi.
Spojené štáty americké po 2. svetovej vojne zažili nevídaný hospodársky rozmach a nárast počtu obyvateľov. Prosperita spojená s technickým pokrokom život v USA zmenila priam od základov.
Milióny ľudí sa sťahovali do prímestských oblastí, dramaticky sa zvýšil počet majiteľov automobilov, zároveň s tým napredovala aj výstavba cestnej siete a motorizovaná spoločnosť začala nakupovať v obchodných centrách. Bohatstvo však neslúžilo všetkým rovnako.
Milióny Američanov naďalej živorili v skromných podmienkach. Väčšinu z nich tvorili Afroameričania.
Na vedľajšej koľaji
V šesťdesiatych rokoch 20. storočia bola v krajine slobody a neobmedzených možností černošská populácia ešte stále obeťou rasovej segregácie.
Diskriminácia afroamerického obyvateľstva v USA sa prejavovala najmä pri rozhodovaní o prijatí do zamestnania, prideľovaní bytov, v školstve, vo verejnej doprave, ale aj v iných sférach každodennej reality.
Hnutie za rozšírenie občianskych práv pre Afroameričanov z tohto dôvodu naberalo čoraz masívnejšie kontúry a postupne docielilo výrazné úspechy. Nič to však nemenilo na zdĺhavosti spoločenských zmien.
Od zákonného zrušenia otroctva v decembri 1865 až po získanie občianskych práv zákonom o občianskych právach (Civil Rights Act) v roku 1964 a zákonom o voľbách (Voting Rights Act) v roku 1965 uplynulo sto rokov.
Mentalita spoločnosti však v mnohých ohľadoch zostávala nezmenená.
Tisíce účastníkov pochodu za prácu a slobodu vo Washingtone v roku 1963, ktorým jeho účastníci žiadali rovnoprávne postavenie afroamerického obyvateľstva vo všetkých verejných sférach života americkej spoločnosti. (zdroj: wikimedia.org)Pretrvávajúce negatívne postoje proti černošskej vrstve amerického sna neboli ničím výnimočným. Eskalujúci problém minoritnej chudoby a americká vojenská anabáza vo Vietname prispeli k tomu, že hnutia za zrovnoprávnenie sa radikalizovali.
Niektoré z nich dokonca odsudzovali činnosť Martina Luthera Kinga juniora, ktorý trval na nenásilnej ceste dosahovania všeobecného uznania.
Z Malcolma Little k Malcolmovi X
Malcolm sa narodil 19. mája 1925 v nebraskej Omahe ako jedno z ôsmich detí. Svetlo sveta uzrel pod svojim pôvodným menom Malcolm Little. Pritom bolo len otázkou šťastia, že sa tak vôbec stalo, keďže s rasovým násilím sa stretol ešte skôr, než sa prvý raz nadýchol.
V decembri 1924 jeho tehotnú matku Louise napadli fanatici z Ku-Klux-Klanu a zbili ju. Mala šťastie v nešťastí. Pôrod o päť mesiacov neskôr to neovplyvnilo.
Organizácia Ku-Klux-Klan (KKK) bola založená v roku 1867 na juhu USA po prehre južanských štátov v americkej občianskej vojne.
V roku 1871 bola síce americkým Kongresom zakázaná, no jej členovia rôznym spôsobom pokračovali v prenasledovaní a zastrašovaní černošského obyvateľstva. Aj rodina Littleovcov sa preto presťahovala na sever USA do Michiganu. Ani v meste Lansing však nenašla pokoj. Aj tu ich prenasledovali a vypálili im dom.
Tragický osud nakoniec postihol Malcolmovho otca Marcusa Garveyho, baptistického kazateľa a organizátora hnutia Späť do Afriky. V roku 1931 bol v Lansingu zavraždený.
Povrchné policajné vyšetrovanie celú záležitosť uzavrelo ako nehodu a Malcolmova matka sa v roku 1939 ocitla na psychiatrii. Zomrela v decembri 1989 vo veku 95 rokov.
V dôsledku ťaživých udalostí bola rodina rozdelená, deti zverené do opatrovníctva pestúnskych rodín a súrodenci sa už nikdy viac pohromade nestretli.
Stretnutie členov Ku Klux Klanu z Chicaga v štáte Illinois v USA v roku 1920 (zdroj: wikimedia.org)Malcolm nechcel zostať v meste, v ktorom prišiel o otca. Spolu s nevlastnou sestrou sa presťahoval najskôr do Bostonu a neskôr do New Yorku.
Službe v armáde sa vyhol a v oboch mestách sa bezcieľne pretĺkal životom, čím si v černošskom gete vyslúžil povesť výtržníka a drobného zlodejíčka. Neusporiadaný životný štýl ho zakrátko dobehol.
V roku 1946 bol za vlámanie, sériu krádeží a nedovolené ozbrojovanie odsúdený na desať rokov. Za mrežami mal spočiatku pre svoje protináboženské postoje prezývku „satan“, ale nakoniec sa práve tam zoznámil s islamom a vo väzenskej knižnici objavil učenie vodcu Čiernych moslimov Elijaha Muhammeda. Po podmienečnom prepustení v roku 1952 sa hneď pridal k hnutiu Národ islamu.
Fotografia bostonskej polície so zadržaným Malcolmom v roku 1944 (zdroj: wikimedia.org)Čierni moslimovia (Black muslims), známi aj ako Národ islamu, tvorili medzi čiernymi aktivistami osobitnú odštiepenú skupinu, ktorá sa odvrátila od kresťanstva a očakávala vykúpenie v islame. Hoci išlo o relatívne malý počet príslušníkov tejto skupiny (približne 60 000), boli prísne organizovaní.
Počiatky tejto islamskej separatistickej organizácie v USA sú nejasné, podobne ako aj konečný osud jej zakladateľa.
V roku 1930 ju založil podomový obchodník Wallace Fard Muhammad, ktorý svojich prívržencov presviedčal, že je vtelením Alaha a nechával sa oslovovať „majster Farad“. Tvrdil, že černosi pochádzajú zo starého moslimského kmeňa a že islam predstavuje jedinú možnosť, ako uniknúť rasovému útlaku. Po pár rokoch zmizol bez stopy.
Novým lídrom hnutia sa v roku 1934 na viac ako štyri dekády stal kočujúci pomocný robotník Elijah Muhammad.
Elijah Muhammad viedol Národ islamu až do svojej smrti v roku 1975 (zdroj: wikimedia.org)Elijahov program bol radikálny. V jeho ponímaní sveta belosi predstavovali diablov a na černochov čakala večná blaženosť.
Do raja sa však mohol dostať iba ten, kto sa oslobodil od nadvlády kresťanstva a jeho skorumpovanej morálky. Každodenný život „bratov a sestier“ bol podľa islamských a amerických princípov dotiahnutý do najmenšieho asketického detailu. Týkal sa päťdňových modlitieb, pravidiel osobnej hygieny, obliekania a stravovania, rovnako ako aj zásady „Nenakupuj u bielych!“. Fajčenie, alkohol a užívanie drog boli takisto tabu.
Kto úspešne absolvoval skúšobnú dobu, mohol odhodiť svoje staré meno a dostať nové. Malcolm Little sa zmenil na Malcolma X.
Kým v matematickej rovnici X vyjadruje neznámu, v prípade Malcolmovho prerodu malo X predstavovať meno nosené jeho africkými predkami predtým, než ich otrokári odvliekli do Ameriky.
Fotografia zobrazuje jedno zo zhromaždení členov organizácie Národ islamu v roku 1964. Za rečníckym pultom stojí vodca hnutia Elijah Muhammad. (zdroj: wikimeida.org/Library of Congress)„Najrozhnevanejší černoch v Amerike“
Malcolm X sa v prostredí nábožensko-politického hnutia Národ islamu dokonale našiel. Najskôr sa stal asistentom kazateľa v moslimskom chráme číslo 1 a usadil sa v Detroite, no o dva roky neskôr dostal na starosť moslimský chrám v New Yorku.
Netrvalo dlho a z mladého muža sa veľmi rýchlo vyprofiloval pôsobivý a inšpiratívny agitátor. Jeho strhujúce prejavy v harlemskej mešite nevyvolávali iba búrku nadšenia u veriacich, ale zaistili mu aj pozornosť médií a FBI.
Belošskí politici ustráchane pozorovali, že Národ islamu sa môže dostať pod kontrolu muža, ktorý bol odhodlaný získať hnutiu rešpekt nielen agresívnymi heslami, ale aj násilnými činmi.
Malcolmove názory o odlišnej identite černochov a o potrebe postarať sa o seba (ak je to potrebné) aj pomocou násilia, rozčuľovali majoritu, ale oslovovali Afroameričanov, ktorí nesúhlasili s Martinom Lutherom Kingom juniorom a jeho taktikou nenásilnej integrácie.
Kým verejnosť s obavami sledovala vyhlásenia týkajúce sa ďalšej budúcnosti Národa islamu, Malcolmov život sa šplhal do výšin súkromného aj pracovného úspechu. V roku 1958 sa oženil s Betty X (za slobodna Betty Shabazzovou), s ktorou splodil štyri zo svojich celkovo šiestich detí.
Prvá edícia autobiografie Malcolma X z roku 1965 (zdroj: wikimedia.org)Začiatkom nasledujúceho desaťročia sa stal moslimským prvým „ľudovým kazateľom“. Vynieslo mu to status hviezdneho rečníka, organizátora a de facto druhej najmocnejšej postavy vo vtedajšom hnutí Národ islamu. Odrazu bol pravou rukou a obľúbencom vodcu Elijaha Muhammada.
a jeho volanie po sebaobrane oslovilo mnoho černošských obyvateľov USA, ktorí boli podráždení zdanlivou pomalosťou nenásilno-tolerantnej stratégie hnutia za ľudské práva.
S narastajúcim počtom obdivovateľov sa Malcomov slovník ešte viac zradikalizoval. Vo svojich populárnych verejných vystúpeniach napríklad požadoval, aby boli založené černošské nezávislé štáty na juhu USA.
Na podnet Čiernych moslimov a Malcolma X sa afroamerické spoločenstvo zomklo a rozhodlo sa žiť nezávisle od belochov, ktorých začalo ignorovať. Malcolm X bol v tom období skalopevne presvedčený, že pre emancipáciu černochov je dovolené použiť „všetky nevyhnutné prostriedky“.
Nie všetko však vo vzťahu dvoch charizmatických alfasamcov vnútri spoločenstva Národ islamu fungovalo.
Malcolmov konfrontačný diskurz a jeho prirýchlo narastajúci vplyv sa postupom času stal tŕňom v oku samotného vodcu Elijaha Muhammada, ktorý začal uvažovať nad tým, či sa s jeho povýšením príliš neunáhlil.
Mešita v newyorskom Harleme je výsledkom obnovy zo 70. rokov. Pôvodná budova vyhorela krátko po atentáte na Malcolma X. (zdroj: wikimedia.org/autor: Ajay Suresh (CC BY 2.0))Spory v Národe islamu
V máji 1962 zahynulo pri leteckej tragédii 121 členov Atlanta Art Association, pričom všetci mŕtvi boli belosi. Malcolm X nazval katastrofu božou pomstou za predošlý incident v Los Angeles, pri ktorom polícia zastrelila jedného moslima a ďalších zranila. Jeho výrok americkú verejnosť pobúril.
Vodca hnutia Elijah Muhammad svojho hovorcu okamžite napomenul. Malcolma sa nečakaná kritika dotkla. Od svojho štýlu nemienil upustiť a na výčitky nadriadeného nedbal. Svoju démonickú auru presadzoval neoblomne ďalej.
O rok a pol neskôr, po zavraždení amerického prezidenta Johna F. Kennedyho 22. novembra 1963 v Dallase, sa Malcolm X nechal opäť strhnúť a vyhlásil, že prezident Kennedy dostal to, čo si zaslúžil.
V dôsledku tohto ešte viac pertraktovaného a mimoriadne kontroverzného vyhlásenia Elijahov pohár trpezlivosti pretiekol. Už sa neuspokojil iba s napomenutím, ale na 90 dní Malcolma zbavil jeho postavenia v hnutí.
Bojovný a nekompromisný Malcolm X napokon zo svojich tvrdých postojov začal ustupovať. S Martinom Lutherom Kingom sa však stretol len raz, 26. marca 1964. (zdroj: wikimedia.org)Neskôr vyplávalo na povrch, že príčiny Muhammadovho hnevu boli hneď dve. Tkveli nielen v nežiaducom mediálnom rozruchu, ktorý Malcolm svojim tvrdohlavým správaním opätovne vyvolal, ale aj v osobných obavách.
Malcolm sa totiž dozvedel, že prorok Elijah, ktorý už stratil záujem riadiť sa prikázaniami čistoty (no naďalej ich prísne vyžadoval od svojich podriadených), splodil s niekoľkými ženami nemanželské deti.
Informovaní o tomto škandále boli iba najzasvätenejší a zdalo sa, že to svojmu pohlavárovi prepáčili, no prudérny Malcolm sa rozhodol, že preto svojmu šéfovi osobne prehovorí do duše.
Tým sa dopustil urážky majestátu, ktorú mu Elijah nikdy neodpustil. Navyše v tom momente si Muhammad naplno uvedomil, že Malcolm X predstavuje nebezpečenstvo aj pre ním protežovaného následníka, ktorým bol jeho zať Raymond Shariff.
Malcolma X čoraz väčšmi znechucovala korupcia a fantazírovanie Elijaha Muhammada. Svoju suspendáciu s pocitom krivdy prijal, ale rozhodol sa vrátiť na scénu silnejší. Plány však po troch mesiacoch nedobrovoľného čakania narazili na tvrdú realitu.
Inkriminovaných 90 dní uplynulo, no na odsunutí na druhú koľaj sa nič nezmenilo. Šokovaný a sklamaný zistil, že jeho odvolanie bolo definitívne. V tej chvíli mu došlo, že ak chce vo svojom nekompromisnom ťažení pokračovať ďalej a nestratiť spoločenskú prestíž, musí sa osamostatniť.
Útoky a sebareflexia
Malcolm X v marci 1964 založil svoje vlastné hnutie s názvom Združenie moslimských mešít a po návrate zo svojej päťtýždňovej pútnickej cesty do Mekky a na africký kontinent k tomu pridal i vznik Organizácie afroamerickej jednoty.
Odlišnosti medzi novými Malcolmovými spolkami a pôvodným Národom islamu boli minimálne. Bolo však evidentné, že s nálepkou vyhnanca hľadal a našiel svojich nových spolubojovníkov inde. Stal sa ortodoxným moslimom a prijal meno El-Hajj Malik El-Shabazza.
Reakcia Malcolmových niekdajších prívržencov na zakladanie nových frakcií na seba nenechala dlho čakať. Malcolm X na čele svojich dvoch organizácií totiž vyvodil nečakanú sebareflexiu a odrazu odmietal mienku o tom, že belosi predstavujú zlo, keď tvrdil: „Nie sme proti ľuďom, pretože sú bieli. Sme proti tým, ktorí praktizujú rasizmus.“
Predstavitelia hnutia Národ islamu odpovedali na Malcolmovu zradu volaním po jeho smrti. Ešte donedávna na kontroverzné vyjadrenia citlivý Elijah Muhammad dokonca bez akýchkoľvek okolkov vyhlásil, že: „Pokrytcom ako Malcolm by sa mala odseknúť hlava!“ Možno išlo o metaforu, no v praxi to vyzeralo hrozivo.
Malcolm a jeho rodina si proti svojej vôli museli zvyknúť na neustále zastrašovanie a vyhrážky. Elijahovi fanatickí pochlebovači ich pohyb každý deň monitorovali.
Kdekoľvek sa objavil ich „judáš Malcolm“, dostavili sa aj zúriví vyslanci Národa islamu. Napríklad v egyptskej Káhire, v ktorej sa na niekoľko dní zastavil počas svojej cesty do Mekky, ho postihla náhla nevoľnosť a musel byť hospitalizovaný s otravou žalúdka. Malcolm nepochyboval, že sa ho niekto pokúsil cielene otráviť.
Teror a šikanovanie pokračovali ďalej aj v mieste jeho bydliska. V júli 1964 ho tam hľadali štyria muži ozbrojení nožmi. Podarilo sa mu uniknúť bez zranení. V noci z 13. na 14. februára 1965 hodil neznámy páchateľ do jeho domu v newyorskej štvrti Queens zápalnú bombu, ktorá explodovala. Znova prežil.
Čoraz známejší, neprehliadnuteľnejší a mocnejší si bol veľmi dobre vedomý všadeprítomného nebezpečenstva, ako aj toho, že jeho čas sa kráti. V tom období začal spolupracovať so svojím životopiscom Alexom Haleyim na knihe o svojom živote (The Autobiography of Malcolm X). Počas jej koncipovania spisovateľovi povedal: „Ak budem nažive, keď sa táto kniha vydá, bude to zázrak.“ Haley prácu na knihe dokončil a vydal ju niekoľko mesiacov po atentáte.
Niekdajší zúrivý aktivista Malcolm bol na sklonku svojho života pravdepodobne na najlepšej ceste vzdať sa svojich tvrdých postojov a spojiť sily s oveľa známejším Martinom Lutherom Kingom juniorom, ktorého pre jeho pacifistickú rétoriku dlhé roky posmešne nazýval „Strýčko Tom“.
K týmto domnienkam prispel napríklad Malcolmov mediálne publikovaný List z Mekky, v ktorom si v dobrom spomína na svoje stretnutie s kaukazskými moslimami a zdanlivo začína prehodnocovať svoju pozíciu medzi kolegami v boji za občianske práva.
Verí, že by mu mohli pomôcť v boji proti rasizmu v Amerike. Nič z toho sa však nakoniec neudialo a náznaky akejkoľvek eventuálnej kooperácie zapadli prachom. Nestihol ich zrealizovať. Na zmenu kurzu bolo už príliš neskoro.
Malcolm X svojím dlhoročným neoblomným naratívom zasial vietor a zožal búrku, no paradoxom zostáva, že smrteľný úder nakoniec prišiel z jeho vlastných radov. Pre neho to až také prekvapenie zrejme nebolo. Je totiž zdokumentované, ako viackrát prorocky triezvo predpovedal, že jeho bývalí priatelia ho zavraždia. Nemýlil sa.
Nezachránil ho ani výrazný prsteň so znakom islamu, ktorý po príchode z Blízkeho východu neustále hrdo nosil.
Harlemská Audubon Ballroom, kde sa 21. februára 1965 odohral atentát na Malcolma X (zdroj: wikimedia.org)Desať rán
V harlemskej Audubonovej tanečnej sále (Audubon Ballroom) sa v nedeľu popoludní 21. februára 1965 zišlo približne 400 Afroameričanov, aby si vypočuli reč tridsaťdeväťročného Malcolma X.
V sále vládla napätá atmosféra. Po oboch stranách hľadiska kontrolovali prichádzajúcich ľudí muži v čiernom. Keď Malcolm X osem minút po pätnástej hodine vystúpil na pódium, privítali ho dlhotrvajúce ovácie. Jeho tehotná manželka Betty a štyri dcéry sedeli v lóži blízko pódia.
Keď Malcolm začal rozprávať, v predných radoch vypukol rozruch a ozval sa výkrik „Dajte ruky preč z môjho vrecka!“ Krátko nato, sa rozpútala bitka. Vyskočili dvaja muži a začali na seba útočiť stoličkami. Štyria zo šiestich Malcolmových osobných strážcov sa pohli k narušiteľom, pretože evidentne išlo o provokáciu.
Znepokojený Malcolm X zvolal do davu: „Schlaďte ich, bratia!“ Jeho slová sa však minuli účinkom, pretože v tej chvíli vzadu medzi divákmi vypukol ďalší spor. Keď sa všetci obrátili tým smerom, ozval sa výbuch dymovnice. Miestnosť bola okamžite plná dymu.
Na pódiu v Audobon Ballroom zostalo po atentáte viditeľných niekoľko stôp po vystrelených projektiloch (zdroj: wikimedia.org)Prítomných sa zmocnila panika a zavládol chaos. V neprehľadnej situácii z ničoho nič vstal nenápadný muž v štvrtom rade a spod kabáta vytiahol pušku s krátkou spílenou hlavňou. Dvakrát vystrelil. Malcolm sa chytil za hruď a zatackal sa. K strelcovi sa vzápätí pridali ďalší dvaja muži s pištoľami a vypálili do Malcolmovho bezvládneho tela niekoľko striel. Dohromady zaznelo desať výstrelov. Útočníci strieľali ešte aj na úteku.
Diváci a väčšina Malcolmových strážcov na niekoľko sekúnd zostali užasnuto stáť. Zdalo sa, že páchateľom sa podarí poľahky ujsť.
Duchaplný bodyguard však stihol jednému z atentátnikov streliť do stehna. Postrelený muž následne spadol na schodisku pred vchodom a ľudia, ktorí sa už medzitým prebrali z šoku, ho obkolesili a pokúsili sa ho zlynčovať. Policajné zložky ho z rozzúreného davu zachránili a zatknutého eskortovali do bezpečia.
Manželka Malcolma X sa svojho muža medzitým s niekoľkými jeho pomocníkmi zúfalo pokúšala oživiť. Ktosi priniesol z neďalekej nemocnice nosidlá a ťažko zraneného Malcolma cez ulicu odniesli na pohotovosť.
Zachrániť sa ho však nepodarilo. O pätnásť minút po akútnej hospitalizácii ošetrujúci lekár konštatoval smrť.
Zdravotníci a polícia odvážajú zraneného Malcolma X z Audobon Ballroom (zdroj: wikimedia.org)Nezrovnalosti v súdnej sieni
Vyšetrovanie vraždy sa sústreďovalo na hnutie Národ islamu. Podľa všeobecnej mienky polície, tlače aj stúpencov Malcolma X skutok vykonali atentátnici z jeho radov.
Spoločenská situácia sa po brutálnej vražde vyostrila a moslimská mešita v Harleme zhorela v plameňoch. Nešťastník spacifikovaný na mieste činu bol dvadsaťdvaročný Talmadge X (pôvodným menom Thomas Hagan, resp. Talmadge Hayer), ženatý, otec dvoch detí. Pred súd nepredstúpil sám. Garde mu robili dvadsaťsedemročný Norman 3X (Butler) a tridsaťročný Thomas 15X (Johnson). Obaja boli uväznení neskôr, no odsúdení boli spolu s Hayerom.
Zvláštnosťou zostáva, že Hayer síce pripustil svoju účasť na atentáte, ako aj pomoc (dokonca až troch) komplicov, no nielenže ich odmietol vymenovať, ale za spolupáchateľov neoznačil ani jedného z vyššie uvedenej dvojice.
Podľa verejnej mienky černošského obyvateľstva boli Butler a Johnson nevinní. Zdôrazňovalo sa hlavne, že obaja boli všeobecne známi členovia organizácie Čierni moslimovia a že by sa sotva dostali cez bezpečnostné opatrenia v mešite.
V prospech Butlera zahrali aj okolnosti jeho vtedajšieho zranenia, keď ráno v deň vraždy podstúpil ošetrenie na pohotovosti v Bronxe.
Pravú nohu mal v tú osudnú nedeľu obviazanú a dostal lieky, po ktorých sotva mohol byť atentátnikom. Je však čudné, že niektorí z ľudí prítomných v mešite (vrátane troch Malcolmových pobočníkov a strážcov) hneď po atentáte zmizli.
Po chaotickom dokazovaní plnom emócií boli Hayer, Butler a Johnson aj napriek mnohým nezrovnalostiam uznaní za vinných. Súd im udelil doživotné tresty. Vynesením rozsudku sa to však neskončilo. Butler a Johnson svoju vinu tvrdošijne popierali a naďalej presviedčali kompetentných, že v uvedenom čase v sále neboli. Mnoho ľudí im verilo.
Hayer, ktorý ešte počas procesu poprel, že je moslim, nakoniec v roku 1977 pod prísahou detailne opísal, ako s členmi hnutia Národ islamu pripravoval vraždu – nie však s Butlerom a Johnsonom. Obaja boli v roku 1985 z väzenia prepustení a v novembri 2021 bolo ich odsúdenie zrušené.
Malcolm X sa po svojej smrti stal pre časť ľudí ikonou odporu afroamerického obyvateľstva proti rasizmu a segregácii (zdroj: rawpixel.com)Konšpiračná hmla
Po smrti Malcolma X kolovalo veľa historiek o svedkoch, ktorí nikdy nesvedčili, o kľúčových osobách, ktoré zmizli a o stopách, ktoré polícia nikdy nesledovala.
V súvislosti s oficiálnou verziou o atentáte na Malcolma X tak vzniklo v černošských kruhoch toľko kontroverzných špekulácií ako medzi bielymi obyvateľmi USA o vražde prezidenta Johna F. Kennedyho. Doteraz sa však nenašiel žiaden dôkaz, ktorý by spájal s vraždou niekoho iného než členov hnutia Národ islamu.
Mnohým Afroameričanom okrem toho prekážalo, že ich hrdinu zlikvidovali členovia ich vlastnej skupiny. Za atentátom preto hľadali radšej zákulisného manipulátora v FBI alebo v CIA. Veď predsa obe tajné služby považovali Malcolma za nebezpečného podvratníka a FBI sledovala Národ islamu aj Malcolma X niekoľko rokov.
Aby to nebolo málo, jeden z Malcolmových osobných strážcov bol tajným dôstojníkom newyorskej polície, hlásiacim sa k FBI. Nemožno sa teda čudovať vzniku konšpiračných teórií o tom, že práve tieto organizácie mohli mať prsty vo vražde netuctového guru americkej antirasistickej scény.
Miernejší variant týchto neoficiálnych záverov predstavuje aj veľkofilm legendárneho režiséra Spika Leeho z roku 1992 s lakonickým názvom Malcolm X – v hlavnej úlohe s hollywoodskym hercom Denzelom Washingtonom. FBI v ňom nie je vykreslený ako priamy pôvodca vražedného plánu, ale ako sivá eminencia, ktorá o pripravovanom útoku vopred vedela a obeť napriek tomu včas nevarovala.
Po zavraždení Malcolma X v roku 1965 sa objavila nová, ešte extrémnejšia skupina Čierni panteri (Black panthers). Išlo o hnutie vyžívajúce sa v pouličných bojoch a terorizme.
Nespokojnosť jeho prívržencov sa neraz prejavila aj v neočakávaných chvíľach. Najznámejší prípad verejnej podpory hnutia Čiernych panterov sa odohral 16. októbra 1968 na letných olympijských hrách v Mexiku.
Počas národnej americkej hymny afroamerickí šprintéri Tommie Smith a John Carlos zdvihli päsť v čiernej koženej rukavici na znamenie pripojenia sa k Black power. Fotografia zachytávajúca túto situáciu sa bleskovo rozšírila po celom svete, no olympijské inštitúcie gesto športovcov tmavej pleti odsúdili. To už nebol medzi živými ani Martin Luther King junior. Guľka vraha ukončila jeho život 4. apríla 1968, keď stál na balkóne v Memphise.
Mgr. Juraj Jankech, PhD. – absolvent odboru história na Katedre histórie Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, na ktorej v rokoch 2013 – 2016 pôsobil ako interný doktorand. Objektom jeho záujmu sú svetové dejiny druhej polovice 19. a 20. storočia a povojnové dejiny Slovenska s užším zameraním na regionálnu históriu Horného i Stredného Považia, resp. na osudy slovenskej židovskej menšiny v období rokov 1945 – 1948.
