Prostitúcia, slovo pochádzajúce z latinského „prostituere“, pôvodne znamenalo verejne vystavovať alebo zapredať sa.
V antike niesla prostitútka rozličné názvy podľa svojho postavenia – grécka vznešená hetéra bola spoločníčkou elity, zatiaľ čo porné slúžila v bordeloch, podobne ako v Ríme registrovaná meretrix či ulicami blúdiaca lupa (vlčica).
Od stredoveku sa prostitútka označovala ako kurtizána, neviestka, meretrix alebo pobehlica.
V medzivojnovom Československu sa pre prostitútku používali expresívne, niekedy až pejoratívne označenia ako siréna nemravnosti, pijavica, nočná bludička, vred spoločnosti, perverzný netvor či nočný motýľ. Jej pomenovanie odrážalo dobové predsudky a stigmu, ktorá sprevádzala ženu na tzv. nemravnej ceste za získavaním živobytia.
Parížske prostitútky odvážané do väznice – obraz francúzskeho maliara Étienna Jeaurata z roku 1757. Prostitúciu sa usilovala potierať každá doba, no neúspešne. (zdroj: wikimedia.org)Prostitúcia v medzivojnovom Československu predstavovala pálčivý problém, ktorý poukazoval na sociálno-ekonomické podmienky doby, širšie otázky morálky a spoločenského poriadku.
Po vzniku republiky v roku 1918 sa krajina ocitla v procese hľadania novej identity, ktorá zahŕňala aj redefiníciu spoločenských hodnôt a noriem. Prostitúcia, ktorá bola dlhodobo prítomná v uliciach miest, sa stala predmetom vášnivej debaty medzi politikmi, lekármi, moralistami, verejnosťou a médiami.
Pre pochopenie celého kontextu problematiky musíme nazrieť do predchádzajúceho obdobia monarchie.
Pod úradným dohľadom v c. k. monarchii
Na začiatku 19. storočia sa Európa zahalila do rúcha francúzskeho systému regulácie prostitúcie. Znie to, akoby prostitúcia bola uznávaná, ba dokonca akceptovaná, ale išlo skôr o formu regulačných opatrení. Európske mestá ju trpeli alebo ticho tolerovali.
Systém skĺbil policajný a lekársky dozor nad prostitútkami a verejnými domami. Jadrom celej štruktúry boli povinné lekárske prehliadky na pohlavné choroby, spojené s predpísanou registráciou prostitútok na policajnom oddelení, ich následnou legitimáciou na ulici a kontrolou pohybu. Verejné domy boli regulované organizačnými štatútmi.
Ideologické základy regulačného usporiadania balansovali na hranici pragmatizmu a záujmu o verejné zdravie. Hlavným cieľom opatrení bola lokalizácia pohlavných chorôb a zabezpečenie hygienických noriem. Lekári mali zohrávať kľúčovú úlohu.
Dvakrát (v niektorých rakúsko-uhorských mestách aj trikrát) týždenne kontrolovali zdravie prostitútok a pátrali po príznakoch pohlavných chorôb. Lekárske vyšetrenia však neboli bezplatné. Náklady museli hradiť samotné ženy alebo majitelia nevestincov, čo pridávalo ďalšiu vrstvu bremena na ich podnikanie s tzv. nemravným remeslom.
Prostitútky na policajnej stanici – scéna od nórskeho ilustrátora a maliara Christiana Krohga z roku 1857 (zdroj: wikimedia.org)Policajné zložky boli neustále v pohybe, pravidelne kontrolovali verejné domy a strážili nočné ulice, pričom často boli korumpovateľné.
Prostitútky museli mať pri sebe povestnú "knižku," ktorá slúžila ako ich oficiálny preukaz, obsahujúci osobné údaje a výsledky lekárskych prehliadok. Policajná kontrola však nebola obmedzená len na oficiálne nevestince. Zasahovala aj do podozrivých hostincov, kaviarní, hotelov, súkromných bytov a barov, kde sa prostitúcia mohla vyskytovať v skrytých formách.
Regulačný systém mal za cieľ udržať obchod so sexuálnymi službami pod prísnou kontrolou, avšak často zasahoval hlboko do súkromia a dôstojnosti žien.
Práve pre prísne opatrenia a stigmu, ktorá sprevádzala registrované prostitútky, sa väčšina žien rozhodla ponúkať sexuálne služby tajne, mimo dohľadu úradov. Skrytá (tajná) prostitúcia sa stala bežnou praxou, čo spôsobovalo, že pohlavné choroby sa v spoločnosti nekontrolovateľne šírili a neboli ľahko lokalizovateľné.
Napriek všetkým snahám o reguláciu sa ukázalo, že systém bol z veľkej časti neúčinný, lebo pod povrchom sa rozvíjal svet, ktorý úrady nedokázali skrotiť nariadeniami. Regulácia prostitúcie aj napriek všetkým svojim nedostatkom pretrvávala v rakúsko-uhorských mestách viac ako sto rokov. K jej zrušeniu došlo až niekoľko rokov po vzniku republiky.
Fotografia neapolských prostitútok z prvej polovice 20. storočia dokumentujú nelichotivé podmienky, v akých museli tieto ženy žiť (zdroj: wikimedia.org)Ako odstrániť sociálne zlo
V druhej polovici 19. storočia nastal zlom vo verejnej debate. Tento zvrat bol ovplyvnený anglickou feministkou Josephine Butlerovou, ktorá založila nadnárodnú sieť nazvanú Medzinárodná abolicionistická federácia.
Abolicionizmus priniesol do debaty o prostitúcii úplne nový vietor, nielen legislatívny, ale aj myšlienkový.
Snažil sa oslobodiť ženy z pút, ktoré ich viazali k životu v područí kupliarov a zúfalých podmienok verejných domov. Jeho cieľom bolo odstrániť povinné lekárske prehliadky, zrušiť policajný dozor nad prostitúciou a dekriminalizovať samotnú prax, čím by sa ženám otvorili dvere k lepšiemu životu.
