„V ten deň bolo tak mrazivo ako dnes. Vlastne sme tú zimu už ani nevnímali. Už dávno sme mali kosti dolámané od útrap a to, že sme ešte žili, bol len zázrak. Aj keď žiaden z nás na bohvieaké zázraky už neveril. Chceli sme len jedno: aby sa to všetko už skončilo.“
Slová bývalej väzenkyne Auschwitz-Birkenau s vytetovaným číslom na predlaktí si pripomínam pri každej návšteve tohto tábora smrti, kde sa každoročne (a nielen) koncom januára stretávajú tí, čo sa chcú pokloniť pamiatke umučených a zavraždených Židov.
Tých, ktorí holokaust prežili, dnes už nie je veľa. Sú to poslední z posledných. V spomienkach sa však ešte stále vracajú do obdobia, keď sa vinou protižidovskej politiky stali tou najspodnejšou priečkou ľudského bytia, keď sa premenili na čísla, na tvory bez mena, identity, bez tváre a akejkoľvek hodnoty.
Jeden z transportov po príchode na rampe koncentračného tábora v Auschwitz-Birkenau. Hneď od začiatku boli muži oddelení od žien a detí, nasledovala selekcia väzňov určených na prácu a na zavraždenie v plynových komorách (zdroj: THE BILDERWELT COLLECTION / MARY EVANS PICTURE LIBRARY / MARY EVANS PICTURE LIBRARY / PROFIMEDIA)Táto väzenkyňa už tiež nežije. Za svojho života mi vyrozprávala všetko: ako sa v druhom transporte dostala do Osvienčimu, ako na apelplaci mala odvahu skríknuť, že je lekárka (v skutočnosti jej chýbal jeden semester, ktorý nemohla absolvovať, pretože začal platiť numerus nullus, teda školy bez Židov), ako sa dostala do ženskej nemocnice, kde sledovala doktora Mengeleho a ignorovala jeho príkazy, aby mohla zachrániť pred smrťou nejedno dievča zo Slovenska.
Ako sa denne dívala smrti do očí, ako rýchlo duševne aj fyzicky zostarla, pretože žila v strachu a v nenormálnych podmienkach a aj napriek všetkému sa nevzdala a rozhodla sa bojovať. Jej životný príbeh je plný trápenia, vzdoru, ale aj vnútornej sily a nádeje...
Symbol zločinu
Osvienčim sa stal symbolom a synonymom bezprecedentného zločinu.
V rámci nacistického konečného riešenia židovskej otázky boli do tohto tábora takmer zo všetkých štátov Európy deportovaní Židia, ktorí mali byť likvidovaní ťažkou fyzickou prácou a vraždení v plynových komorách.
Prečo sa ich likvidovanie dialo práve v Osvienčime? Nemci si toto mesto nevybrali náhodou, ale predovšetkým pre jeho dobrú strategickú polohu – nachádzalo sa na vhodnej železničnej križovatke, čo bolo pre výstavbu tábora vari najpodstatnejšie, bolo dostatočne izolované od okolia a navyše – nachádzalo sa pri riečke Sola, ktorá ústila do Visly.
Ženské väzenkyne v Auschwitzi-Birkenau určené na ťažkú prácu. (zdroj: ČTK / DPA / DPA A0009)Voda bola pre budúci koncentračný tábor rovnako dôležitá ako koľajnice. Lepšie miesto vodca SS Heinrich Himmler spolu s budúcim veliteľom tábora Rudolfom Hössom ani nemohli vybrať.
Höss si po rozhovore s Himmlerom v júni 1941 do svojho denníka napísal, že „Vodca nariadil, aby bola židovská otázka definitívne vyriešená. Kapacita vyhladzovacích táborov na Východe však nestačí na hromadné akcie.
Na tento účel som vybral Osvienčim, a to pre jeho výhodné železničné spojenie, ale aj preto, že toto územie sa dalo ľahko zamaskovať.“ K vybudovaným železniciam stačilo ešte pripojiť niekoľko sto metrov ďalších koľajníc, po ktorých deportačné vlaky privážali Židov priamo do tábora. K rampe, odkiaľ ich odvážali do plynových komôr.
Základy osvienčimského tábora na okupovanom území Poľska sa začali budovať už v apríli 1940 na rozkaz Himmlera.
Základný tábor Auschwitz I. (Osvienčim) bol určený najmä pre poľských občanov, ktorí prejavovali odpor proti okupačnej moci. V priestore bývalých kasární, kam sa vchádzalo bránou s cynickým nápisom Arbeit macht frei, stálo 22 tehlových budov, z nich 14 bolo prízemných a zvyšné mali viac poschodí.
Dlhý rad táborových barakov. Fotografia z roku 1942. (zdroj: PROFIMEDIA/ČTK/SZ-PHOTO/SCHERL)Tábor bol obohnaný štyri metre vysokým plotom s ostnatými drôtmi, do ktorých bol v noci púšťaný prúd vysokého napätia. Po celom obvode boli vybudované strážne veže, odkiaľ esesáci sledovali pohyb väzňov.
V každom z domov bola umiestnená iná skupina osôb: ženský tábor sa nachádzal v blokoch 1 až 10. Tisíce žien sa tam tlačilo na malom priestranstve, odkiaľ sa premiestňovali na ťažké práce, ktoré pre mnohé znamenali smrť vyčerpaním a vyhladovaním.
Osobitné miestnosti v bloku 10 mali táboroví lekári, ktorí s väzňami experimentovali a robili na nich svoje pseudovedecké pokusy. Blok 11 tvorila stena poznačená krvou – esesáci pri nej zastrelili každého, kto sa pokúsil o vzburu alebo o útek.
V podzemí tohto bloku sa 3. septembra 1941 uskutočnil aj prvý pokus s plynom cyklon B... Ďalšie baraky boli určené pre sovietskych zajatcov, pre chorých väzňov, ktorých zoskupili do tzv. táborovej ošetrovne.
Neďaleko základného tábora nechal Himmler v zime 1941 vybudovať tábor Auschwitz II. – Birkenau (Brezinka). Rozkladal sa na ploche 175 hektárov a až do konca roka 1944 sa rozširoval. Vyše 250 kamenných domov dopĺňali baraky s trojposchodovými pričňami. Životné podmienky v nich boli katastrofálne.
Baraky v základnom tábore Auschwitz I. (zdroj: Fotoarchív autorky)V budovách ani v barakoch sa nekúrilo, väzni, ktorí ležali na zemi, mali k dispozícii len seno na prikrytie a tí, čo boli na pričniach, sa delili o jednu deku.
Strava (väčšinou hrudka margarínu s tvrdým, takmer plesnivým chlebom, prevarená voda zo zemiakových šupiek alebo z červenej repy) bola nedostatočná, takže väzni strácali rýchlo na váhe, boli podvyživení a nemali dostatok síl, aby mohli pracovať.
