|
FOTO - ARCHÍV |
živého. Trockij zomrel na druhý deň, 21. augusta 1940 v Cuidad de Mexico. Odvtedy uplynulo 65 rokov. Jeho vrah Ramon Rio Mercader žil ešte niekoľko desaťročí. Na rozdiel od revolucionára Trockého ho pochovali v Moskve. Pod cudzím menom, ale to už sa agentom niekedy stáva.
Hoci sa v čase perestrojky mnohí pokúšali Leva Davidoviča Trockého idealizovať, pravda je, že bol rovnako lačný po moci ako Stalin a rovnaký fanatik ako Lenin.
Lev Davidovič sa v roku 1879 narodil s menom, ktoré by mu v antisemitských boľševických kruhoch prekazilo snahy povstať na čele revolučného hnutia. Lejba Davidovič Brenštein. Ukrajinský Žid, a navyše z kruhov rozhodne nie proletárskych. Matka pochádzala z rodiny židovských intelektuálov, otec bol statkárom.
Marxizmus mu očaroval počas štúdií. Miloval komunizmus rovnako ako ženy a celý život tvrdohlavo presadzoval teóriu "svetovej permanentnej revolúcie". Po roku 1917 jeho popularita závratne rástla, po Leninovi sa stal druhým mužom. Vybudoval Červenú armádu a hoci sa nikdy nenaučil strieľať a bol mizerným stratégom, nebol najhorším vládcom.
Smrť Lenina znamenala koniec éry Trockého. Stalin vycítil, že sa ho musí zbaviť, ak sa chce stať vodcom. Najskôr mu zobrali armádu a v roku 1927 ho vyhodili zo straníckeho vedenia.
Jeho stúpencov boľševici začali nazývať "židovskými papuľami". V roku 1928 museli Trockého na rukách odniesť k vlaku, ktorý ho odviezol do vyhnanstva.
Po strastiplnom putovaní skončil až v Mexiku.
Len ťažko by sa dal v histórii nájsť prípad, keď celá štátna mašinéria pracovala proti jedinému človeku tak intenzívne ako sovietske vedenie proti Trockému. Stalin sa bál jeho popularity tak, že vyhladil tisíce jeho priaznivcov i tých, ktorých za nich sám označil. Zlikvidoval celé jeho príbuzenstvo. Na popravisku skončila Trockého prvá žena, brat, sestra a jej dve deti, ktoré ešte neoslávili osemnástiny.
Neskôr v Paríži sovietski agenti zavraždili jeho syna Leva. Druhého popravili v Sovietskom zväze, napriek tomu, že sa verejne svojho otca zriekol. Zostávalo zlikvidovať samého Trockého. Stalin nedokázal zniesť pomyslenie, že "nepriateľ sovietskeho ľudu" a jeho samotného intriguje v zahraničí a ešte má mladé milenky.
Trockij vedel, čo sa naňho chystá. V roku 1936 napísal: "Stalin sa snaží útočiť nie na idey protivníka, ale na jeho lebku."
Na dokonanie diela nakoniec vybrali syna milenky agenta NKVD, španielskej komunistky, pani Mercaderovej. Ramon bol inteligentný, zdatný, výborne sa ovládal, mal fotografickú pamäť a skvele sa dokázal orientovať v tme.
Už 24. mája 1940 prepadla sídlo Trockého skupina mexického komunistu a umelca Davida Alvara Sikeirosa. Len zázrakom nikoho nezabili.
Lev Davidovič bol však nepoučiteľný. Bez akéhokoľvek podozrenia pozval k sebe domov údajného snúbenca svojej sekretárky, novinára Jacquesa Morinara, v skutočnosti agenta Mercadera.
A 20. augusta 1940 prišiel Mercader napriek horúčave s kabátom cez ruku. Bol vyzbrojený nielen novým politickým článkom, ale i nožom, pištoľou a cepínom. Vybral si posledný nástroj. Keď si Trockij čítal jeho článok, bleskovým úderom ho zasiahol do temena tupým koncom cepínu. Obeť nezomrela okamžite. Trockij začal kričať a snažil sa dokonca o protiútok.
Márne.
Mercaderova matka čakala za rohom v aute a stačila včas utiecť. Jej syna zatkli. Madam Mercaderovej v roku 1941 zavesili v Moskve na hruď Leninovo vyznamenanie. Sám Berija jej poslal debnu gruzínskeho vína.
Keď Mercadera po 20 rokoch prepustili z mexickej väznice, odišiel do Sovietskeho zväzu. Tam ho síce vyznamenali rádom Hrdina ZSSR (pod falošným menom Ramon Lopez), ale žiadosť o prijatie do komunistickej strany mu zamietli.
Všetci sa ho stránili. Odvrhnutý odišiel na Kubu, kde strávil zvyšok života. Jeho pozostatky nakoniec skončili predsa len v Moskve. Ťažko povedať, či si to nakoniec želal.
Autor: Petra Procházková pre SME
