Pri spoznávaní histórie a kultúry súčasnej Ukrajiny, ktorá zápasí o svoju nezávislosť, nie je možné sa vyhnúť historickému odkazu dávnej Kyjevskej Rusi. A rovnako ako o svoje územie i o svoje kultúrne dedičstvo vedú Ukrajinci obranný boj.
Úvahám o význame akéhokoľvek dejinného obdobia a jeho úlohe v národnej historickej pamäti by malo predchádzať ich časové vymedzenie a všeobecná charakteristika.
V prípade Kyjevskej Rusi hovoríme o pomerne dlhej perióde siahajúcej od zmienok o udalostiach z polovice 9. storočia, ktoré nachádzame v najstaršom zachovanom staroruskom letopise Rozprávanie o dávnych časoch, až k momentu veľkého tatárskeho (mongolského) vpádu do východnej Európy v rokoch 1237 – 1240, ktorý zo všeobecne prijímaného pohľadu ukončil jej existenciu.
Za symbolické dátumy na oboch póloch časovej osi môžeme považovať na jednej strane správu o pozvaní prvých ruských kniežat v roku 862. Jedným z nich bol aj pololegendárny Rurik, ktorý sa usadil v Novgorode – meste na severozápade dnešného Ruska, a stal sa zakladateľom dynastie Rurikovcov, ktorá vládla ruským kniežatstvám po celé kyjevské obdobie. Na konci tejto epochy je dobytie a vyplienenie Kyjeva Tatármi v decembri roku 1240.
Kyjevská Rus ako historický fenomén
Kyjevská Rus v čase svojho najväčšieho rozkvetu predstavovala najrozsiahlejší európsky štátny útvar s plochou odhadovanou na viac než milión štvorcových kilometrov. Jej teritoriálne jadro siahalo hneď do niekoľkých dnešných východoeurópskych štátov.
Najväčší podiel medzi nimi zaujíma súčasná Ukrajina, ale významné centrá sa nachádzali aj na území dnešného Bieloruska a na západe Ruskej federácie. Samotný termín Kyjevská Rus nie je pôvodný, ale ide o plod už modernej vedeckej historiografie devätnásteho storočia.
Model Chrámu sv. Sofie, začala tak ako vyzeral v polovici 11. storočia po dokončení. Pod dohľadom svojho manžela Jaroslava I. Múdreho začala jeho stavbu Ingegerda Švédska. (zdroj: Wikimedia.org/Autor: КАЧАНОВ СЕРГІЙ (CC BY-SA 4.0))O Kyjevskej Rusi môžeme len ťažko hovoriť ako o štáte v modernom zmysle slova. V prvých etapách jeho existencie išlo o voľný konglomerát kniežatstiev rodiacich sa na území pôvodných východoslovanských kmeňových zväzov s nestabilnými vonkajšími hranicami.
„Kyjevskou“ sa Rus stáva až v roku 882, keď vtedajší knieža Oleg, vládnuci pôvodne v Novgorode, dobyl centrum kmeňového zväzu Poljanov Kyjev na juhu, zabil tunajších normanských vládcov Askolda a Dira a sám do Kyjeva presídlil. Pri tejto príležitosti údajne Kyjev vyhlásil za „matku ruských miest“.
Pozícia Kyjeva ako politického centra bola ohrozená za vlády kniežaťa Svjatoslava I. (962 – 972). Tento najväčší bojovník medzi prvými ruskými kniežatami uvažoval o presune svojej rezidencie do mesta Perejaslavec, ktoré dobyl počas svojej vojnovej výpravy proti Bulharskému cárstvu.
Jeho zámer prekazili následné vojenské neúspechy vo vojne s Byzanciou a tragická smrť. Fakt počiatočnej konkurencie medzi severným (novgorodským) centrom na území východoslovanského kmeňového zväzu Slovienov a južným Kyjevom sa odráža v niekedy používanom pomenovaní Kyjevsko-Novgorodská Rus.
Okrem faktu premenlivých vonkajších hraníc považujeme za dôležitý fenomén postupný mocenský úpadok Kyjeva, ktorý nikdy nebol schopný efektívne kontrolovať celý rozsiahly priestor ruských kniežatstiev. Prekážkou pre väčšiu centralizáciu sa stali veľké vzdialenosti a pomerne primitívne štátne usporiadanie.
Knieža Oleg na jednej zo svojich vojenských výprav - výjav z letopisu Rozprávanie o dávnych časoch obsiahnutom v Radzivillskej kronike z 15. storočia. Radzivillská kronika je vlastne kópiou staršej stredovekej kroniky pojednávajúcej o dejinách Kyjevskej Rusi až do roku 1206. (zdroj: Wikimedia.org)Podľa slov významného ukrajinsko-kanadského historika Oresta Subtelného je z hľadiska politickej organizácie „jednoduchšie určiť, čím nebola Kyjevská Rus než to, čím bola“. Typickým javom pre záverečnú fázu jej existencie sa stalo posilňovanie nových centier na jej okrajoch.
Hovoríme predovšetkým o vzostupe Haličsko-volyňského kniežatstva, ktorého jadro sa nachádzalo v dnešných západných oblastiach Ukrajiny, a o meste Vladimír na Kľazme, ktoré sa ešte pred koncom kyjevského obdobia stalo dominujúcim mocenským centrom na severovýchode.
Práve v poslednej menovanej oblasti došlo neskôr, v prvých desaťročiach 14. storočia k mocenskému rastu Moskvy, ktorá v druhej polovici pätnásteho storočia a na začiatku nasledujúceho storočia pod svoju vládu spojila všetky kniežatstvá ruského severu.
Prijatie kresťanstva a základy vyspelej písomnej kultúry
Pre súčasnú Ukrajinu nezostáva Kyjevská Rus len nejasnou, neurčitou spomienkou na dávnu historickú epochu. S dedičstvom kyjevského obdobia sa môžeme stretnúť v rôznych formách a kontextoch. Pripomeňme, že ukrajinský štátny znak – trojzubec (tryzub) má kyjevské korene.
Trojzubec, ktorý dnes vyvoláva asociácie s Ukrajinou, je doložený už v raných dobách na minciach kyjevského veľkokniežaťa Vladimíra I. Svjatoslaviča (980 – 1015). Po jeho smrti sa stal heraldickým znakom kyjevských vladárov, medzi nimi i Jaroslava I. Vladimíroviča Múdreho (1019 – 1054).
Kyjevsko-pečerská lavra je rozsiahly pravoslávny kláštorný komplex, založený za vlády Jaroslava I. Múdreho bratmi mníchmi Feodosijom a Antonijom Pečerskými. Jeho dnešná podoba je výsledkom rozsiahlej prestavby a rozšírenia v druhej polovici 17. storočia a na začiatku 18. storočia v oslnivom štýle ukrajinského baroka. Nemôže byť prekvapením, že tento výnimočný komplex je na zozname svetového dedičstva UNESCO a patrí medzi sedem divov Ukrajiny. (zdroj: Wikimedia.org)Viditeľný, hmotný odkaz Kyjevskej Rusi môžeme nájsť i v dnešných ukrajinských mestách. Kyjevsko-pečerská lavra (kláštor) a Chrám sv. Sofie v hlavnom meste Ukrajiny, dve najvýznamnejšie ukrajinské architektonické pamiatky zapísané na zoznam svetového kultúrneho dedičstva UNESCO, boli založené už v prvej polovici 11. storočia.
V kultúrnych dejinách zaujíma Kyjevská Rus nezastupiteľné miesto ako obdobie, v ktorom sa zrodilo písomníctvo a ukrajinská zem sa stala súčasťou európskeho civilizačného priestoru.
Cestu k pozícii Kyjeva ako jedného z najvýznamnejších kultúrnych centier vtedajšej Európy otvorilo prijatie kresťanstva kyjevským vládcom Vladimírom I. v roku 988.
