Janko Jesenský býva tradične spájaný s literárnym, vojenským a politickým priestorom. Aj keď ako spisovateľ, legionár a vysoký štátny úradník zanechal výraznú stopu vo verejnom priestore, nemožno zabúdať ani na jeho organizačné skúsenosti. Jesenský totiž zastával významné funkcie v kultúrno-vedeckých a osvetových spolkoch v medzivojnovom období.
V tomto smere sa jeho meno spája so Spolkom slovenských umelcov a Maticou slovenskou (MS). Zatiaľ čo v prvom sa v rokoch 1930 až 1939 úspešne angažoval, v tom druhom pôsobil od jeho vzniku v roku 1919 niekedy viac, inokedy menej zdarne.
Už jeho otec Ján B. Jesenský-Gašparé stál pri jej zrode v 60. rokoch 19. storočia. Janko Jesenský bol riadnym a dokonca zakladajúcim členom tejto inštitúcie, na základinu ktorej poskytol až 1000 Kč. Bol evidovaný v umeleckom odbore MS, spomínal sa ako predseda matičných miestnych odborov v Rimavskej Sobote, Nitre a Bratislave a dokonca aj ako správca celej Matice slovenskej.
Navonok sa jeho angažovanie v Matici môže javiť ako intenzívne a podľa očakávaní i plodné, ale opak je pravdou. Namiesto radosti, spokojnosti, osobného a kariérneho rastu prichádzali skôr sklamania a nevyhnutné pády. Aké podoby malo jeho pôsobenie v Matici a čo bolo príčinou jeho kľukatých, komplikovaných a protirečivých podôb?
Na čele miestnych odborov
Vznikom Československa sa logicky očakávalo aj obnovenie Matice, v ktorej by pôsobili popredné osobnosti verejného života. V tom čase už Jesenského meno malo svoje miesto vo verejnom priestore, a keď sa koncom marca 1919 vrátil na Slovensko, angažovanie v kultúrnych spolkoch sa dalo očakávať.
Keďže sa stal gemersko-malohontským županom, prichádzalo do úvahy skôr zapojenie do miestneho odboru MS v Rimavskej Sobote než do martinského matičného ústredia. Jesenský bol vlastne jeho zakladateľom, keďže spolu so župným úradníctvom vyvíjali v priebehu roku 1920 snahy po jeho ustanovení. Stalo sa tak koncom toho roku, pričom v nasledujúcom už začal miestny odbor reálne tvoriť činnosť.
Budova Župného domu a miestneho odboru MS v Rimavskej Sobote, z ktorej Jesenský úradoval ako župan a predseda miestneho odboru MS. (zdroj: Slovenská národná knižnica – Literárny archív)Vydával časopis Gemer-Malohont, literárnu edíciu Matičná knižnica, poskytol peniaze na pomníky a tabule, ale inak to z jeho strany bolo všetko. Chýbali pracovníci a tí, čo sa angažovali, boli zahltení župnou agendou. Po zániku Gemersko-malohontskej župy sa počítalo s Jesenským na inom županskom poste a preto angažovanie v tomto miestnom odbore predčasne ukončil.
V roku 1923 sa stal nitrianskym županom a opäť sa logicky očakával vstup do štruktúr miestneho odboru MS v Nitre. Aj tam boli miestni matičiari zároveň župnými zamestnancami a funkcionármi, aj tam sa tešili z Jesenského príchodu, no situácia s matičnými aktivitami ani tam nebola v zásade iná. Už 24. februára toho roku si matičiari Jesenského zvolili za predsedu.
Počas jeho vedenia sa konávali prednášky, divadelné predstavenia, večierky, oslavy, zvykol na podujatiach recitovať básne, v mene župana poskytoval matici nemalé peniaze zo župného rozpočtu.
Navonok všetko fungovalo, no v úzadí tkvela nespokojnosť. Ozvali sa nitrianski sociálni demokrati, ktorí vyčítali miestnemu odboru MS, že „robí univerzitnú extenziu. Kto tam chodí? Najviac študenti a učitelia a profesori, trochu úradníkov. Robotníka tu nevidieť, z toho jednoduchého dôvodu, že preňho tieto prednášky sú nedostupné.“
Župan a predseda miestneho odboru MS v Nitre Jesenský s prezidentom T. G. Masarykom. (zdroj: Múzeum mesta Bratislavy, Sylvia Sternmüllerová)Jesenský si uvedomoval, že miestny odbor by mal byť otvorenejší. Preto i očakával, ako uviedol na zasadnutí jeho výboru, aby matičiari vykazovali väčšie aktivity pre Nitranov. Prišiel však opäť „zásah zvonku“. V roku 1927 sa rozhodlo o zrušení všetkých žúp. S Jesenským sa opäť počítalo inde, tentoraz vo vedení administratívy celého Slovenska.
Po príchode do Bratislavy ho však neočakával miestny odbor MS, keďže ten pre ideové a organizačné problémy nevykazoval činnosť. Reštartovať sa ho podarilo až v polovici februára 1934 počas konania valného zhromaždenia. Jesenský bol aj vtedy zvolený za predsedu miestneho odboru, pričom pozícia viceprezidenta Slovenskej krajiny len zvýrazňovala jeho postavenie v radoch bratislavských matičiarov.
Preto neprekvapuje, že koncom apríla 1934 spolu s tajomníkom miestneho odboru Matúšom Černákom verejne vyzýval na prevod Slovenského národného divadla do vlastníctva Slovenskej krajiny. V máji 1935 komunikoval s matičnou správou o možnostiach získania majetku bývalého maďarizačného Hornouhorského maďarského vzdelávacieho spolku (FEMKE), ktorý na Slovensku neprešiel procesom likvidácie.
Ruka v ruke s tým narastal počet bratislavských matičiarov a podujatí miestneho odboru MS. Organizovali sa prednáškové večierky, výročia narodenín, často v spolupráci s inými bratislavskými kultúrnymi spolkami a Jesenský na nich vystupoval s vlastnou básňou a príhovorom.
Nebolo však všetko ružové. Jesenský patril v radoch bratislavských matičiarov k tým, ktorí chceli budovať spoluprácu slovenských spisovateľov so sovietskymi. Táto kooperácia sa javila reálnejšie, keď 16. mája 1935 bola podpísaná dohoda o spolupráci medzi Československom a Sovietskym zväzom v obrannej oblasti. Dňa 19. apríla 1936 i z Jesenského iniciatívy miestny odbor MS v Bratislave otvoril výstavu sovietskych spisovateľov.
Ostro kriticky sa ozvali mladí agilní ľudáci z časopisu Nástup: „či si pán spisovateľ Janko Jesenský neuvedomuje, že keby sa i u nás dostal k vláde boľševizmus, prvou jeho starosťou by bolo zničiť Maticu slovenskú, spraviť z nej obyčajný sekretariát komsomolov, vyhádzať odtiaľ všetko, čo je z minulosti nám tak drahým dedičstvom [...]?“
Jesenský so sovietskymi spisovateľmi v Bratislave. Ľudácki matičiari ho za tieto kontakty ostro kritizovali. (zdroj: Slovenská národná knižnica – Literárny archív)Mnohí bratislavskí matičiari boli ľudáci a Jesenský čoraz viac narážal na ich videnie sveta. Dňa 11. marca 1937 na valnom zhromaždení miestneho odboru Jesenský hovoril kritickým tónom o slovenských kultúrnych pracovníkoch a istotne to mnohí prítomní brali osobne.
Konfliktné situácie pokračovali až do osudného roku 1938, ktorý aj pre bratislavský miestny odbor MS znamenal zásadné zmeny. Jesenský ako predseda skončil, do funkcionárskych stoličiek sa dostali noví ľudia, ktorí nastupujúci ľudácky režim s veľkým oduševnením podporovali.
Problémy s vydaním Jesenského diel
Už od roku 1919 si Jesenský písal s niekoľkými matičnými pracovníkmi, predovšetkým s tajomníkom celej inštitúcie Štefanom Krčmérym a literárnym kritikom Andrejom Mrázom. Obaja boli redaktormi matičných Slovenských pohľadov a keďže Jesenský s nimi v dobrom vychádzal, rozumeli si názorovo i ľudsky, tak aj jeho literárna a prekladateľská tvorba mala zelenú na stránkach ich časopisu.
Pochopiteľne, i jeho básne o matičných reprezentantoch (Jozef Škultéty, Elena Maróthy-Šoltésová či Pavol Országh Hviezdoslav), a pre inštitúciu dôležitých udalostiach (výročie vzniku Slovenských pohľadov a zatvorenie Matice slovenskej).
Jesenský (tretí zľava) a tajomník MS Štefan Krčméry (piaty zľava) v Korytnici v r. 1930. Priateľské vzťahy pozitívne vplývali na Jesenského pôsobenie v Matici. (zdroj: Slovenská národná knižnica – Literárny archív)Podstatné bolo, že Jesenskému vyšli v matičnom vydavateľstve aj viaceré významné literárne diela: z viacerých hodno spomenúť preklady ruskej poézie od Alexandra Puškina či Sergeja Jesenina, básnickú zbierku Po búrkach a v niekoľkých vydaniach veľmi obľúbený román Demokrati.
Fakt, že tak spoločensky dôležité a nadčasové dielo sa rozhodol vydať práve v Matici, je dokladom jeho dôvery v túto inštitúciu. Postupne však akosi dôveru nahrádzali pochybnosti.
Jednou z nich mohlo byť stretnutie s Ivanom Ballom z 5. decembra 1933, správou Matice povereným zostavovateľom slovenských ľudových piesní, pôvodne zozbieraných hudobníkom Bélom Bartókom. Ballo sa mu sťažoval na nevhodné prístupy matičného vedenia pri tvorbe diela a Jesenský vraj bol z krokov matičného vedenia nemilo prekvapený. Jesenský bol v tom čase aj členom umeleckého odboru MS a z tejto pozície mu mohlo na veci dvojnásobne záležať.
Zvláštneho správania sa mu dostávalo aj od Stanislava Mečiara, ktorý z pozície referenta literárno-historického odboru MS a redaktora časopisu Slovensko robil rôzne drahoty pri vydávaní týchto básní.
Koncom roku 1934 sa Jesenský ironicky rozhorčoval, prečo od neho pýta recenziu vlastnej knihy Demokrati: „Strašne sa teším, že Vám môžem povedať ‚Nie!‘ S výrazom dokonalej úcty Vám oddaný Jesenský.“
Jesenského nasrdenie na veľkého matičiara a redaktora Mečiara bolo už nemenné. Počas slovenského štátu údajne manželke Anne povedal, že do matičných „,Slovenských pohľadov‘, ktoré redigoval známy priateľ fašistického Nemecka Stanislav Mečiar, som prispievať nechcel“.
Anna Jesenská (rod. Bottová) spomínala, ako jej manžel nechcel písať do matičných Slovenských pohľadov pod vedením stúpenca fašizmu Stanislava Mečiara. (zdroj: Slovenská národná knižnica – Literárny archív)V decembri 1935 sa začínali kriticky ozývať ľudácky orientovaní členovia výboru MS, menovite Ján Pöstényi, podľa ktorého Jesenského preklady sovietskych básnikov a „nemravní“ Demokrati, nemôžu mať miesto v Matici. O matičnom vydavateľstve sa šírili povážlivé zvesti o stopnutí vydávania diel liberálne či ľavicovo orientovaných slovenských spisovateľov.
Jesenský sa, pochopiteľne, musel voči tomu ohradiť. Neurobil tak na matičnej pôde, ale v spomínanom Spolku slovenských spisovateľov. V ním redigovaných spolkových Slovenských smeroch bol publikovaný a ním podpísaný Otvorený list správe Matice slovenskej z 12. októbra 1936. V ňom sa upozorňovalo, že sa môžu „vyvodiť dôsledky a vystríhať svojich členov a všetkých slovenských spisovateľov, aby sa zdržiavali spolupráce s Maticou slov. v každom smere“. Jesenský sa v liste z 13. októbra 1936 posťažoval Mrázovi, keď kritikov označil za „farizejov v Matici“, ktorým prekážajú Demokrati a preklady básní z ruského priestoru.
