Vianocami tohto roku sa pre značnú časť kresťanského sveta začína mimoriadne obdobie, ktoré do histórie vošlo ako Jubilejný alebo Svätý rok. Pápež pri tejto príležitosti otvorí Svätú bránu v Bazilike sv. Petra a podobne budú otvorené tieto brány aj v ďalších hlavných rímskych bazilikách.
Svätá brána stojí vpravo od hlavnej brány každej zo štyroch rímskych bazilík: Baziliky sv. Petra, sv. Pavla za hradbami, sv. Jána v Lateráne a Santa Maria Maggiore. Symbolizuje prechod z hriechu do milosti v zmysle slov Ježiša Krista, ktorý o sebe povedal: „Ja som brána.“ (Jn 10,7). Svätá brána sa otvorí obvykle v predvečer Vianoc pred nadchádzajúcim Jubilejným rokom. Po uplynutí Jubilejného roka sa zamuruje. V Bazilike sv. Petra obrad väčšinou vykonával pápež osobne, v ostatných bazilikách poverení kardináli.
Masy ľudí v uliciach Ríma
Prvý kresťanský Jubilejný rok v dejinách bol vyhlásený vlastne z vôle ľudu, ktorý s blížiacim sa rokom 1300, vedený hlbokou zbožnosťou, nástojčivo žiadal pápeža o udelenie plnomocných odpustkov. Dobové kroniky rozprávajú o atmosfére prvého Jubilejného roka, keď „nekonečný dav prúdil do Ríma z Itálie, Európy a celého sveta. Muži a ženy zatvárali svoje domovy a spoločne odchádzali za odpustením.“
O začiatku veľkej udalosti prvého Jubilejného roka - 1300 nás spoľahlivo informuje dielo De Centesimo seu Jubileo anno liber, ktorého autorom je kardinál-diakon Giacomo Gaetani Stefaneschi (1270 - 1343) zo San Giorgio vo Velabro.
Námestie sv. Petra vo Vatikáne počas vianočných sviatkov. (zdroj: Adobe Stock)Historické dielo bolo napísané na začiatku štrnásteho storočia. Kardinál Stefaneschi uvádza, že od Vianoc roku 1299 a najmä od začiatku nasledujúceho roka davy vyšli do ulíc, aby sa išli pomodliť k hrobu apoštola Petra v presvedčení, že kto si v ten deň vykoná pobožnosť, dosiahol by úplné odpustenie svojich vín a získal by aj storočné odpustky.
Ďalšie spoľahlivé svedectvo o udalosti priniesol kardinál Giovanni Lemoine, autor komentára k jubilejnej bule, slávny francúzsky kanonista a právnik, najprv blízky spolupracovník pápeža Bonifáca, neskoršie jeho odporca v službách francúzskeho kráľa Filipa IV. Pekného.
Aj notár pápežskej kancelárie Silvrestro, zostavovateľ nastávajúcej jubilejnej buly, v skutočnosti potvrdil tú istú správu, ktorú v rovnakom duchu prevzal florentský kronikár Giovanni Villani a potom kronikár Asti Giovanni Ventura.
Svätá brána do Baziliky sv. Petra v Ríme, ktorú na začiatku každého Jubilejného roka otvára pápež. Naposledy tak v decembri roku 1999 (pre rok 2000) urobil Ján Pavol II. (zdroj: wikimedia.org/autor: Dnalor 01 (CC BY-SA 3.0))Každý vo svojich spisoch uviedol, že začiatkom toho roku vyšli do ulíc Ríma, najmä do uličiek susediacich s bazilikou „Kniežaťa apoštolov“, skutočné masy ľudí najskôr pochádzajúce z mestského obyvateľstva a blízkeho okolia a potom prichádzajúce z ďalekých krajín Západu a Východu. Všetci rovnakým spôsobom prosili pápeža: „Daj nám, svätý Otče, svoje požehnanie, skôr ako nás zastihne smrť.“
Pápež Bonifác VIII. ohlasuje Jubilejný rok 1300, nástenná maľba talianskeho umelca Giotta di Bondoneho v Bazilike sv. Jána v Lateráne (lateránska bazilika v Ríme). (zdroj: wikimedia.org)Ak už nie do Svätej zeme, tak aspoň do Ríma
V meste Rím naliehanie tohto davu spôsobilo vážne ťažkosti, pod tlakom ktorých vtedajší pápež Bonifác VIII. po určitom váhaní a neistote, napokon vydal 22. februára 1300 bulu Antiquorum habet fidem, na základe ktorej udelil plnomocné odpustky Jubilejného roka.
Bolo to zároveň obdobie poznačené koncom križiackych výprav a zániku križiackych štátov, keď už neexistovala možnosť putovať do Svätej zeme. Obmedzila sa tak aj možnosť získania odpustkov. Podľa pápežskej buly preto mali získať plnomocné odpustky všetci tí, čo v priebehu roka 1300 prišli do Ríma, oľutovali svoje hriechy a vyspovedali sa, navštívili baziliky apoštolov sv. Petra a Pavla aspoň raz denne po 30 dní za sebou alebo s prerušením, ak bývali v Ríme, a ak to boli pútnici, mali tak učiniť po 15 dní.
Bula Antiquorum habet fidem pápeža Bonifáca VIII. z roku 1300, ktorou sa začala písať tradícia Jubilejných rokov (zdroj: wikimedia.org)Medzi známymi rímskymi cestami osobitné miesto zaujíma takzvaná „Pápežská cesta“, ktorá sa začínala v Bazilike sv. Petra, viedla cez Anjelský most, štvrť Parione až po Baziliku sv. Marka, potom smerovala do Baziliky sv. Jána cez Fórum, po úseku, ktorý bol od staroveku známy ako Via Sacra.
Anjelský most, vtedy jediná možná prístupová cesta, bol rozdelený zábradlím, čím vznikol dvojsmerný priechod, aby sa oddelili tí, čo sa uberali do Vatikánu od tých, čo sa odtiaľ vracali. Opis tohto riešenia, ku ktorému siahli Rimania, nám sprostredkoval Dante Alighieri vo dvoch trojveršiach v časti Peklo, kde opisuje scénu, ktorú osobne videl: „Takto i v Ríme v Jubilejnom roku musí sa kráčať cez most na Tibere, aby sa vyhlo vírom v ľudskom toku, takže prúd jeden uberá sa v smere k hradu a druhý do Svätého Petra, kým druhý prúd zas k vŕšku sa berie.“
Pohľad na Anjelský most v Ríme, po ktorom v roku 1300 prechádzali davy pútnikov prichádzajúcich prosiť o odpustky (zdroj: Adobe Stock)V každom prípade bolo aj dosť nehôd, a kým Guglielmo Ventura uvádza, že sa mu podarilo zachrániť pred strhnutím a pošliapaním davom, vraj mnohí iní nemali také šťastie.
Predpisy pre pútnikov aj v duchovnej oblasti sa podľa okolností menili, ale vždy sa vyžadovala túžba po opravdivom pokání a obrátení a tiež splnenie predpísaných úkonov vzťahujúcich sa na konkrétny Jubilejný rok. V niektorých prípadoch pápeži pre rôzne príčiny udelili plnomocné odpustky aj tým, ktorí nemohli putovať do Ríma (vojny, prírodné nešťastia, pre chorých, chudobných, väzňov...).
Ako napríklad uvádza historička Miriam Hlavačková, v apríli 1450 sa sedmohradský šľachtic Ján Huňady spolu s uhorskými prelátmi i magnátmi, ktorí túžili dosiahnuť odpustky jubilea, ale pre vojnu s Turkami nemohli putovať do Ríma, obrátili na pápeža. Pápež povolil, aby smeli v priebehu tohto roka získať jubilejné odpustky tí, ktorí tri dni po sebe navštívia katedrálu vo Veľkom Varadíne (Oradea), kde sa nachádzal hrob sv. Ladislava, alebo kapitulský Kostol Panny Márie v Stoličnom Belehrade s hrobom sv. Štefana kráľa. Špeciálnu bulu pápež vystavil jemu, jeho žene a deťom, keďže nemôžu prísť do Ríma. Podmienkou bola spoveď, návšteva katedrály vo Veľkom Varadíne tri po sebe nasledujúce dni. Dosiahli tak plnomocné odpustky, akoby navštívili hlavné rímske baziliky.
Podmienkou udelenia odpustkov bolo vyznanie hriechov spovedníkovi, ktorý im v tomto prípade zároveň určil, akú čiastku majú venovať do chrámovej pokladnice. Zvyčajne sa pritom odporúčalo prispieť polovicou sumy, ktorú by museli vynaložiť na cestu do Ríma a tamojší pobyt.
7. Možná podoba pôvodnej Konštantínovej Baziliky sv. Petra v Ríme, ktorá ešte i v 14. storočí stála na mieste tej súčasnej (zdroj: wikimedia.org)V období vrcholného stredoveku ožila myšlienka antického Ríma, teraz však v duchovnom zmysle: „Všetky cesty vedú do Ríma.“ Tepny vybudované v cisárskom období na vojenské ciele slúžili pútnikom smerujúcim do Ríma. Obnovovali sa či vznikali aj nové útulky pre putujúcich. Pútnici tu mohli nájsť množstvo relikvií, ktorých hodnota fascinovala veriacich zo všetkých kútov sveta.
Väčšia pozornosť sa teraz upriamila na Večné mesto, ktoré bolo od začiatku kresťanských dejín pre hroby apoštolov sv. Petra a Pavla a sídlo najvyššej hlavy cirkvi vždy stredobodom záujmu kresťanov. Boli tu tiež relikvie súvisiace s umučením Ježiša Krista ako sväté schody, stĺp bičovania, predmety umučenia a predmet, ktorému sa dostávalo osobitnej úcty – Veronikina šatka, ktorá podľa zbožnej tradície zobrazuje Kristovu tvár.
Sv. Veronika so šatkou s otlačkom Kristovej tváre - obraz Hansa Memlinga (okolo roku 1470) (zdroj: wikimedia.org)Starozákonné a novozákonné stopy svätého roka
Samotná myšlienka o mimoriadnom „čase odpustenia“ pochádza z Biblie ešte v starozákonnom čase. Podľa Knihy Levitikus (hl. 25) sväté roky sa mali sláviť každých sedem rokov (šabbat) a každých päťdesiat rokov (jubileum) ako čas sociálneho zmieru.
Dejiny židovských jubilejných rokov poukazujú na fakt, že zatiaľ čo z náboženského hľadiska sa vyvolený národ úplne snažil primknúť k Bohu, z pohľadu právneho a morálneho išlo o všeobecné oslobodenie všetkého a všetkých. V tomto roku každý Izraelita sa znova navracal do zeme svojich predkov, ak ju predtým predal, resp. stratil slobodu v práci pre iného.
Inštitúcia jubilejného roku každých 50 rokov bola pre Židov príležitosťou na vytvorenie opätovného súladu sociálnej rovnosti a pokory voči stvoreniu a Stvoriteľovi. Je zaujímavým faktom, že zatiaľ čo sabatické roky sa slávili pravidelne až do roku 70 po Kr., keď bol zničený Jeruzalemský chrám, o slávení jubilejných rokov je iba niekoľko zmienok a to pred babylonským zajatím Izraelitov.
Po babylonskom zajatí (6. stor. pred. Kr.) sa biblické texty viac nezmieňujú o slávení jubilejných rokov. Jasný však zostáva fakt, že inštitúcia jubilejného roku bola medzi Židmi vnímaná ako rok radosti, rok výnimočný, rok svätý. Oznámenie jubilejného roku sa dialo v prvý deň prvého mesiaca civilného roku prostredníctvom kňazov, ktorí trúbili na typický baraní roh, po hebrejsky nazývaný jobel. Práve z tohto pomenovania etymologicky pochádza názov jubileum.
Sochy na fasáde lateránskej baziliky v Ríme. (zdroj: Adobe Stock)Podľa náboženského chápania bol to „Boží čas“ milosrdenstva. Človek tu mal uznať, že zem je Božia, človek, ľudia sú stvorení na Boží obraz. Vyvolený národ výrazom jubileum označoval „Sviatok odpustenia“ alebo „Rok odpustenia hriechu“. Jubilejný rok bol teda rokom chudobných, rokom zeme, ktorá v tomto čase odpočívala. Ale bol to hlavne Rok Boha, v mene ktorého sa vyrovnávali záležitosti hospodárskeho a spoločenského charakteru. Všetci v Izraeli sa teda mohli vrátiť k východiskovému bodu. Tento ideál spravodlivosti však zostal skôr túžbou než spoločenskou realitou.
Ideu jubilejného roka prejavil v novom duchu Ježiš Kristus na samom začiatku svojho verejného pôsobenia. V nazaretskej synagóge čítal zo zvitku proroka Izaiáša, vysvetľujúc, že on bol poslaný, „aby hlásal evanjelium chudobným ... a ohlásiť Pánov milostivý rok“ (porov. Lk 4, 16-21).
Preto sa v cirkvi význam jubilea chápe v duchovnom a náboženskom zmysle a spája sa s „vykúpením z hriechov“, „všeobecným odpustením“, „plnomocnými odpustkami“, ktoré najvyššia hlava cirkvi mimoriadne udeľuje veriacim za určitých podmienok pre seba alebo pre zosnulých.
Má to byť rok zmierenia a obrátenia, solidarity a oddanosti spravodlivosti v službe Bohu a svojim bratom a sestrám. V tomto zmysle to nie je len individuálna udalosť, ale aj kolektívna, ktorá sa má priamo prejaviť vo vonkajšom osobnom, rodinnom a spoločenskom správaní.
Freska v kláštore Santa Maria di Novella vo Florencii namaľovaná talianskym umelcom Andreom di Bonaiutom (14. storočie) zobrazuje najvyšších cirkevných a svetských predstaviteľov vrátane rímskeho pápeža a rímsko-nemeckého cisára či kráľa. Celkom dolu je možné si povšimnúť skupinu pútnikov v typických kabátoch a s palicami. (zdroj: wikimedia.org)Pútnik s pelerínou
S oslavou Jubilejného roka je spojené putovanie osobitým spôsobom späté s mestom Rím a jeho posvätnými miestami. O tomto meste platí, ako hovorí arcibiskup R. Fisichella: „Rím nie je hocaké mesto, nikdy nebol a nikdy ani nebude – v dobrom i zlom zostane jedinečným mestom na svete“ a preto „myslieť na Rím ako na mesto s osobitným povolaním nie je nezvyčajná myšlienka“.
Výnimočnosť Ríma nie je primárne povahy geografickej, kultúrnej či jurisdikčnej, ale povahy teologickej. V Ríme je prítomná cirkev opísaná na priečelí lateránskej baziliky slovami: „Omnium urbium et orbis ecclesiarum mater et caput“ (matka a hlava cirkví všetkých miest a sveta).
Dejiny poznajú mnohé ciele putovania a s nimi spojené okolnosti. Veď práve praktizovanie pútí, rozšírené už v ranom kresťanstve, sa ešte väčšmi vžilo v neskorom stredoveku. Popri dobrých skutkoch uložených ako pokánie, pôstoch, telesnom umŕtvovaní sa začala vyžadovať aj „peregrinatio religiosa“, čiže cesta s náboženskými cieľmi.
Vyobrazenie stredovekého pútnika aj s jeho atribútmi možno vidieť v kláštore Santa Maria di Novella. Tam maliar Bonaiuto namaľoval v roku 1365 fresku zobrazujúcu pred florentským Dómom cirkevné a svetské stavy. Pápež a cirkevné stavy na jednej strane a kráľa a jeho poddaných na druhej strane. Okolo kráľa zaujíma dôležité miesto šľachta, civilní hodnostári, vznešené dámy, rytieri, umelci atď.
Detail fresky v kláštore Santa Maria di Novella s pútnikmi (zdroj: wikimedia.org)Medzi nimi je zaujímavá postava pútnika s bielou bradou a klobúkom. Tento obraz pútnika dotvára jeho pútnický plášť, ktorý dostal svoje pomenovanie práve podľa pútnika – peregrinus – pellegrinus – pellegrina – pelerína.
Zaujímavým je fakt, že tento pútnik je na tejto freske akýmsi spojením dvoch svetov, cirkevného a svetského. On dostanúc požehnanie od biskupa vydal sa na putovanie, počas ktorého však musel robiť aj svetské obchody, pracovať, aby si zarobil na obživu a dostal sa do cieľa svojej pútnickej cesty.
Na pokrývke hlavy tohto pútnika od Bonaiuta si možno všimnúť tri malé obrazy, reprezentujúce tri najdôležitejšie miesta putovania stredovekého človeka: na pravej strane je vyobrazená mušľa – pomoc pre pútnika pri pití z prameňov, ktoré našiel po ceste a zároveň aj symbol putovania do Compostely k hrobu sv. apoštola Jakuba. V strede hore je zas vyobrazená tvár Ježiša Krista. Tá predstavovala pútnikov putujúcich do Ríma.
Pre mnohých je tento obraz už dnes nepochopiteľný, avšak pútnici v stredoveku neprichádzali do Ríma len k hrobu apoštolov. Na ľavej strane pútnikovej čiapky sa zas nachádza zobrazená palma. Ten, kto konal púť do Svätej zeme, konal púť za morom. Táto púť sa nazývala aj palmová, pretože ten, kto sa vracal z púte do Svätej zeme, vracal sa s palmou, aby dokázal, že sa dostal až k orientálnym brehom Svätej zeme a navštívil Kristov hrob.
Pútnici na ceste do Ríma – reliéf z 12. storočia na priečelí katedrály v talianskej Fidenze (zdroj: Adobe Stock)Pred cestou musíte všetko urovnať
Cesta do ďalekej cudziny pre vtedajších pútnikov predstavovala vykročenie do ozajstného „neznáma“, odkiaľ sa už nemusia vrátiť. Počítali s tým, a preto podnikli všetky potrebné kroky, aké sa robia na sklonku života. Usporiadali si podlžnosti voči Bohu i ľuďom, čo znamenalo absolvovanie spovede, zmierenie sa s nepriateľmi, vrátenie dlžôb, zabezpečenie majetku výberom vhodného správcu či formou zálohu a, samozrejme, spísanie testamentu.
Pred cestou bolo tiež potrebné požiadať o povolenie toho, kto mal nad pútnikom dozornú moc alebo nárok na jeho služby, teda zemepána, manžela, farára, opáta či biskupa. Ženy pri získavaní povolenia čelili náročnejším prekážkam, vydaté potrebovali povolenie od manželov ako zákonných zástupcov i partnerov zároveň, slobodné ženy zasa podliehali právomoci otca.
Zatiaľ čo jednoduchí ľudia putovali do Ríma v malých skupinách, vysokopostavení cestovali s honosným sprievodom, na koňoch a vozoch, čo im zaisťovalo ochranu a potrebné zázemie. Pre okolie predstavoval majestátny a početný sprievod zároveň symbol prestíže a reprezentácie.
Odznak, ktorý pútnik nosil spravidla na svojom kabáte či klobúku, mu neraz otváral dvere a uľahčoval prijímať pohostinstvo druhých ľudí. Na obrázku typický odznak (symbol lastúry), ktorý nosili pútnici na svätojakubskej ceste. (zdroj: wikimedia.org)Stav ciest nebol vždy najlepší. Jedno nariadenie mestskej rady v Bologni z októbra 1300 žiadalo vykonanie naliehavých prác na spojazdnenie cesty, čo spájala lokality San Rufilio a Pietramala, aby sa uľahčil priechod pútnikov smerujúcich do Ríma, ale aj kupcov a všetkých, čo sa potrebovali dostať do Florencie.
Počas celého stredoveku pápeži neustále prijímali opatrenia na zmiernenie ťažkostí pocestných: stála starostlivosť o zlepšenie stavu už existujúcich ciest, budovanie nových ciest. Toto všetko spôsobilo, že aj kláštory, katedrálne kapituly, mestské politické inštitúcie i prostí veriaci sa zapájali s nábožným úmyslom do budovania ciest a mostov alebo do ich údržby.
Popri ťažkostiach pri cestovaní, spôsobených neschodnými cestami a nepohodlnými dopravnými prostriedkami, treba pripomenúť aj riziká ochorenia, ako aj obete zbojníkov a podvodníkov: bandy zločincov vyčíňali na cestách a často sa bolo treba chrániť nielen pred násilím, ale aj pred tými, čo zneužívali núdzu a odkázanosť pútnikov.
Kroky pútnikov viedli aj do lateránskej baziliky. Práve tá bola až do 14. storočia sídlom rímskych pápežov a hoci prešla viacerými prestavbami, dodnes sa zachovali chór a apsida baziliky s pápežským trónom z konca 13. storočia. (zdroj: Adobe Stock)V liste, ktorý básnik Francesco Petrarca napísal svojmu priateľovi Barbatovi di Sulmona, rozpráva o stretnutí so zbojníkmi pri jednom svojom návrate z Ríma. V prameňoch nechýbajú zmienky o opakovaných útokoch a prepadoch, ktoré neustali ani počas Jubilea. Nie vždy boli výsledky starostlivosti pápežov o pocestných úspešné. Napriek tomu, že pútnici používali ochranu cirkvi a počas púte bola zakázaná uzurpácia ich majetku, dochádzalo k neprávostiam.
Keď si uvedomíme ťažkosti, s ktorými sa musel pútnik popasovať, je pochopiteľné, že jeho putovanie je možné vnímať ako istú formu svedectva a obety. Výraz „pútnik“ označuje toho, kto je „mimo mesta“ (per e ager: ten, kto je na poli).
Pútnik je teda cudzincom a uvedomuje si stav pravého veriaceho, ktorý je stavom vyhnanca na tejto zemi, ktorý túži dosiahnuť zasľúbenú zem, raj, svoju jedinú vlasť. Charakteristický odev a odznaky pripnuté na klobúku či kabáte (z predošlých pútí alebo pred spiatočnou cestou) slúžili pútnikovi ako odporúčací list, chránili ho pred poplatkami a umožňovali mu prijímať pohostinstvo. Boli vyrobené najmä z plechu a mali „informačnú“ funkciu – dávali na známosť, ktoré miesta už navštívil.
V prvej polovici 14. storočia sa rozšírili v Ríme osobitné insígnie pútí; išlo väčšinou o malé reliéfy, zobrazujúce jednotlivé baziliky, alebo v niektorých prípadoch zobrazenie pápežských kľúčov zakončené pápežskou tiarou alebo Veronikina šatka.
Na stredovekých freskách v chrámoch, na oltárnych tabuliach i ilumináciách v rukopisoch sa pútnici najčastejšie zobrazovali – aj keď skôr ide o typové podobizne ako realistické obrazy – zahalení v dlhých splývajúcich plášťoch, ktoré ich ochraňovali pred dažďom i chladom a v noci zároveň slúžili ako prikrývka. Na hlave mali klobúk so širokým lemom, tieniacim tvár pred slnkom, ako aj pred prúdmi dažďa.
Na priečelí lateránskej baziliky si aj dnes môžeme prečítať latinský nápis Omnium urbium et orbis ecclesiarum mater et caput (Matka a hlava cirkví všetkých miest a sveta). (zdroj: wikimedia.org)Na kabáte alebo okolo krku mávali prevesený kríž. V ruke držali neodmysliteľnú palicu, ktorá im poskytovala oporu v náročnom horskom teréne, pri stúpaní do svahu, brodení prudkej riečky či v neistom trasovisku močiarov. Rovnako sa ňou oháňali proti dorážajúcim zvieratám, najčastejšie túlavým psom.
Cez plece alebo na palici mali zavesený vak s jedlom a niekoľkými nevyhnutnými vecami – náhradným odevom a náhradnými podrážkami k topánkam, sieťou, rybárskym vlascom potrebným na chytanie rýb či kresadlom na založenie ohňa. Nôž si pripevnili na opasok a lyžicu za klobúk.
Proviant sa skladal predovšetkým z chleba, syra a sušených rýb; pitná voda či víno sa uchovávalo v dutej tekvici, zvieracom mechúre alebo ľahkých kožených mechoch. Nezámožní pútnici, ktorí nešli ako kajúcnici bosí, mali zvyčajne kožené „topánky“, spojené remienkami, ktorými sa priväzovali k nohe.ň
Súčasťou tzv. pápežskej cesty v Ríme, ktorú absolvovali prichádzajúci pútnici, bola aj Via Sacra, teda ešte pôvodná antická ulica križujúca Forum Romanum. (zdroj: wikimedia.org/autor: Carla Tavares (CC BY-SA 3.0))Kto sa postará o pútnikov?
Medzi ubytovacími štruktúrami rozhodujúcu úlohu zohrávali hospice pre pútnikov, spravované náboženskými asociáciami. Myšlienka útulkov, čiže nemocníc určených na starostlivosť o cudzincov, prišla z Palestíny: vieme o ich existencii v Ríme už vďaka svedectvám autorov, ako sú sv. Hieronym a sv. Gregor Veľký.
Okolo roku 1000 v Ríme existoval útulok pre pútnikov z Uhorska, ktorý zriadil ešte panovník Štefan I., známy ako sv. Štefan. Svedčí o tom aj tabuľa umiestená pri bočnom východe v Chráme sv. Petra v Ríme.
Osobitný význam nadobudla charitatívna činnosť mnohých cudzincov bývajúcich v Ríme, ktorí sa zmobilizovali, aby zlepšili podmienky svojich ekonomicky znevýhodnených krajanov, ktorí prišli do Večného mesta. Takto sa zrodili rôzne inštitúty a hospice pre starostlivosť a pomoc najrozličnejším národnostným skupinám.
Medzi nimi vynikal inštitút pri Chráme Santa Maria dell´Anima, formálne schválený Bonifácom IX. v roku 1399 a inštitút Santa Maria in Campo Santo; oba boli nemecké. Tento posledný, umiestnený v okolí Baziliky sv. Petra, sa podľa niektorých vážených bádateľov zrodil ako pokračovanie Školy Frankov, ktorá vzišla zo spoločnej iniciatívy Karola Veľkého a Leva III. (Teutonicum). Postupom času kostol aj budovy prešli do rúk Kapituly sv. Petra, no toto nezabránilo Nemcom začať, možno práve z príležitosti Jubilea 1300, stavbu nového hospicu a malého kostola.
Ikona Panny Márie, známa tiež ako Salus Populi Romani (Spása rímskeho ľudu) priťahovala i v stredoveku davy pútnikov. Dnes sa nachádza v rímskej Bazilike Santa Maria Maggiore. (zdroj: wikimedia.org (CC0 1.0) )K týmto štruktúram sa čoskoro pridali ďalšie charitatívne inštitúty: medzi tými, čo boli aktívne už v roku 1300, nachádzame flámsky hospic, ktorý pravdepodobne vznikol pred 14. storočím, škótsky hospic, založený už v 13. storočí pri Kostole Sant´Andrea delle Fratte, kým Angličania mohli využívať služby svojho národného hospicu, pomenovaného podľa sv. Tomáša Becketa, až od roku 1362. Nejasný je pôvod hospicu Portugalčanov, založeného podľa niektorých v roku 1363 jedným portugalským šľachticom (podľa iných vznikol v roku 1417).
Na začiatku 14. storočia mal Rím okolo dvadsať nemocníc, išlo však o pomerne skromné zariadenia, tak rozmermi ako konkrétnymi možnosťami poskytovania pomoci. Jediné výnimky tvorili Nemocnica (špitál) Ducha Svätého, jestvujúca dodnes v blízkosti Baziliky sv. Petra a Nemocnica Sant´Angelo v okolí Baziliky sv. Jána Lateránskeho, zvaná Santissimo Salvatore.
Založenie nemocnice podporili na začiatku 13. storočia štedré dotácie Inocenta III., ktorý uviedol do úradu Guida Monpelliera, francúzskeho zakladateľa nemocničného rádu v budovách bývalej slávnej Školy Sasov, ktorá vznikla v roku 727 z vôle saského kráľa Inu, aby umožnil prijatie tým, ktorí sa z nemeckej oblasti vybrali na púť do Ríma.
Túto inštitúciu, ktorá v priebehu stáročí upadala, transformoval Inocent III. pápežským listom z roku 1201 na jedno z najvýznamnejších nemocničných zariadení všetkých čias. Užívalo si donácie, renty, privilégiá, medzi nimi už spomínanú slávnosť Veronikinej šatky v oktáve Zjavenia Pána, ktorá zahŕňala okrem vystavenia svätého plátna aj slávenie slávnostných bohoslužieb a rozdeľovanie almužien.
Historici sa domnievajú, že práve v tých rokoch sa pripojila k nemocničnému kléru skupina laikov, aby im pomohla v poskytovaní pomoci chudobným. Bola to príležitosť aj pre korunované hlavy, aby prejavovali charitatívnu činnosť počas Jubilejného roka.
Podľa legendy počas šiesteho zastavenia Krížovej cesty podala sv. Veronika svoju šatku Kristovi nesúcemu kríž, ktorou si utrel tvár a zázračne v nej zanechal svoju podobu. Tento výjav bol umelcami s obľubou zobrazovaný – príkladom je obraz Hieronyma Boscha (začiatok 16. storočia) predstavujúci Ježiša Krista a sv. Veroniku vo chvíli stretnutia. (zdroj: wikimedia.org)Infraštruktúra solidarity
Práve angažovanie laikov umožnilo zmierniť obrovské ťažkosti spojené s problémom veriacich žiť naplno vieru a pritom nezanechať svoj laický stav. A tak sa rozšírili slobodné asociácie, ktorých členovia sa zaväzovali k intenzívnejšiemu sviatostnému životu alebo k poskytovaniu starostlivosti a pomoci chudobným a núdznym.
Pri Bazilike Santa Maria Maggiore, jestvovalo Bratstvo zverencov Panny, kde sa nachádzal obraz Panny Márie – Salus populi Romani, ktorý podľa tradície pochádzal z apoštolských čias, ale nemáme mnoho správ o konkrétnej činnosti prvých členov. Isté je, že sa tešili veľkej úcte u obyvateľstva a mali významný vplyv na politický život mesta.
Ďalšie známe Arcibratstvo Spasiteľa, pochádzajúce z prvých desaťročí 14. storočia, vzniklo zo skupiny veriacich laikov, ktorí preukazovali starodávnu úctu obrazu Spasiteľa, uchovávanému v kaplnke v Lateráne, zvanej Sancta Sanctorum.
Bratstvo získalo pápežské schválenie v roku 1331. Medzi jeho členmi nájdeme významných predstaviteľov novej rímskej spoločenskej triedy, tvorenej z kupcov, notárov a obchodníkov. Ich angažovanosť viedla túžba po aktívnejšom náboženskom živote a bola zameraná na čisto náboženské ciele, neskôr aj na starostlivosť o chorých.
Táto činnosť bola oficiálne uznaná, keď biskup Tuscanie a Viterba, Angelo Tignosi, súhlasil s premenou niektorých domov bratstva na nemocnice. Takto vznikla nemocnica pri Hospici sv. Petra a Marcelina, potom ďalšia nazvaná San Giacomo al Colosseo, v ktorej sa prijímali chudobní, chorí a vyhladovaní pútnici, a napokon veľká nemocnica v San Giovanni in Laterano.
Bratstvo vlastnilo mnohé majetky v oblasti medzi Celiom a Koloseom, v oblasti zaplienenej rôznymi zločincami a zbojníkmi, ktorú sa rímsky senát a ľud dlho pokúšali ozdraviť, ale bez úspechu. Napokon senát uznesením z roku 1381 udelil bratstvu právo rozhodovať nad miestnym obyvateľstvom a dal mu tretinu Fláviovho amfiteátra (išlo už o spustnutý objekt používaný ako pivnica pre stavebné materiály).
V roku 1339 bola vďaka pozostalosti kardinála Pietra Colonnu založená nemocnica San Giacomo v Auguste v blízkosti Porta Flaminia, cez ktorú vstupovali do mesta pútnici prichádzajúci zo severných regiónov. Zachovali sa kamenné tabule o založení a portál, pravdepodobne z roku 1348.
Socha Bonifáca VIII. od talianskeho sochára Arnolfa di Cambio zo začiatku 14. storočia. V dôsledku mimoriadneho záujmu ľudí z rôznych končín Európy o cestu do Ríma v roku 1300 si Bonifác VIII. vyslúžil od mnohých skôr nevôľu či dokonca obvinenia z hrabivosti. (zdroj: wikimedia.org/autor: Sailko (CC BY 3.0))Rím sa vraj topil v peniazoch
Príliv pútnikov do Ríma počas Jubilea nepochybne prispel k zveľadeniu mesta. Mnohí kronikári 14. storočia, nepriateľsky naladení voči Bonifácovi VIII., nešetrili kritikou a ironickými poznámkami o veľkých ekonomických výhodách, ktoré mu mali plynúť z Jubilea.
V skutočnosti, ak hodnotíme zložitú finančnú situácia cirkevného štátu, nezdá sa, že by mimoriadne príjmy, medzi inými dary veriacich z príležitosti pútí, boli priniesli Apoštolskej komore obzvlášť veľký nárast imania.
Kroniky často živili predstavu o rozprávkových ziskoch; spomeňme napríklad rozprávanie, ktoré zanechal Ventura, o dvoch kňazoch stojacich vo dne v noci pri oltári Baziliky sv. Petra, „držiac v rukách veľké hrable“, ktorými zhŕňali peniaze darované veriacimi. A to stačilo, aby sa šírilo presvedčenie o obrovskom bohatstve, ktoré Bonifác údajne používa na iné ako zbožné ciele: financovanie vojnového ťaženia Karola z Anjou na Sicílii a zveľaďovanie majetku svojich príbuzných z rodiny Caetani v Toskánsku.
Z čísel udaných Stefaneschim, dosahujúcich výšku päťdesiattisíc zlatiek, ktoré sa vyzbierali v bazilikách sv. Petra a sv. Pavla, usudzujeme, že sumy neboli až také ohromujúce, najmä ak odpočítame ročné náklady kúrie. Veľké sumy peňazí uvoľnila Apoštolská komora na početné stavebné práce a na údržbu vatikánskej baziliky.
Na dôvažok kardinál dodáva, a jeho spresnenie určite nie je zanedbateľné, že tieto dary neboli zlato a striebro, ale „drobné mince používané v jednotlivých provinciách“. Osobitné ťažkosti pre obeh peňazí privodila naliehavá žiadosť používať spoločnú menu.
Najväčšie ťažkosti spojené s priebehom Svätého roka sa týkajú zásobovania potravinami a vhodnosti štruktúr potrebných na prijatie takého vysokého počtu osôb. Rok 1300 bol priaznivý z hľadiska dostupnosti poľnohospodárskych produktov; na mestskom trhu sa nachádzali všetky základné potraviny a predávali sa za nie príliš vysokú cenu. Podľa toho, čo uvádza Ventura, chýbalo len seno pre kone.
Odhliadnuc od oduševnených interpretácií španielskeho anonymného rozprávača príhod rytiera Cifara, ktorý pripisoval Božej prozreteľnosti fakt, že „pútnikom nechýbalo nič z toho, čo potrebovali“, treba povedať, že v skutočnosti k tejto pozitívnej situácii prispela aj predvídavosť organizátorov. Kardinál Giacomo Gaetani Stefaneschi spomína dve opatrenia, ktorými sa stanovilo včasné odovzdanie obilia, pochádzajúceho z okolia Ríma, a povinnosť pre pútnikov prísť do mesta vybavení všetkým potrebným na prežitie.
Zatiaľ posledný 26 riadny Jubilejný rok sa slávil v roku 2000. V predvečer tohto roku otváral Svätú bránu v lateránskej bazilike pápež Ján Pavol II. (zdroj: Profimedia )Bonifác VIII. určil periodicitu slávenia Jubilea na 100 rokov. Pápež Klement VI. ju však v roku 1343 znížil na 50 rokov, neskôr v roku 1389 Urban VI. stanovil, že jubilejný rok sa bude sláviť každých 33 rokov – ako spomienka na roky Ježišovho pozemského života, a v tomto duchu ho určil na rok 1390, napokon Pavol II. v roku 1470 ešte znížil interval jubilejných rokov na 25. A pápež Alexander VI. vyjadril želanie, aby sa jubilejný rok definitívne nazýval Svätým rokom.
Jubilejný či Svätý rok môže byť riadny alebo mimoriadny. Riadny sa vyhlasuje s určenou periodicitou 25 rokov (neslávil sa však v r. 1800 a 1850 pre nepokoje v Ríme). Mimoriadny jubilejný rok vyhlasuje pápež v súvislosti s nejakou udalosťou osobitného významu výrazom, tiež sa môže týkať len niektorej krajiny alebo skupiny. Dosiaľ sa tak slávilo 26 riadnych svätých rokov (naposledy v r. 2000) a 83 mimoriadnych (zatiaľ posledný Rok Svätej Rodiny pripadol na obdobie 2021 - 2022).
Prof. ThDr. Viliam Judák, PhD. - je rímskokatolíckym biskupom nitrianskej diecézy a profesorom cirkevných dejín na Univerzite Komenského v Bratislave. Je autorom viacerých monografií a popularizačných článkov a publikácií k problematike cirkevných dejín a dejín kresťanstva.
